Čo veterinári vedia a lekári nie

Ako voláme veterinára, ktorí sa vie postarať iba o jeden druh? Lekár. Skvelá prednáška, v ktorej Barbara Natterson-Horowitz rozpráva o tom, ako medzidruhový prístup ku zdraviu môže zlepšiť lekársku starostlivosť o ľudské zviera — hlavne pokiaľ ide o jeho mentálne zdravie.

Pred 10 rokmi

som mala telefonát, ktorý mi zmenil život.

Vtedy som pracovala ako kardiologička
na Univerzite v Kalifornii (UCLA)

a špecializovala som sa
na zobrazovacie metódy srdca.

Telefonoval mi veterinár
zo zoo v Los Angeles.

Staršia samica šimpanza

sa prebudila s paralyzovanou časťou tváre

a veterinári sa obávali,
že prekonala mozgový infarkt.

Pýtali sa, či by som mohla prísť do zoo,

zobraziť srdce zvieraťa

a diagnostikovať prípadné ochorenie srdca.

Aby bolo jasné,
v severoamerických zoo pracujú

vysoko kvalifikovaní,
certifikovaní veterinári,

ktorí sa príkladne starajú
o svojich zvieracích pacientov.

Ale občas siahnu
aj do komunity ľudských lekárov,

hlavne kvôli konzultácii
nejakého špeciálneho prípadu,

a ja som mala šťastie byť
jedným z lekárov, na ktorých sa obrátili.

Mala som možnosť vylúčiť
mŕtvicu u tejto šimpanzej samice,

presvedčiť sa, že táto gorila
nemá roztrhnutú aortu,

vyhodnotiť šelest na srdci tohto papagája,

uistiť sa, že perikard tohto uškatca
nie je zapálený,

a na tomto obrázku práve
počúvam srdce leva

po operácii, ktorá mu zachránila život;

spolupracovali na nej veterinári a lekári

a odviedli 700 centimetrov kubických
tekutiny

z osrdečníka, ktorý obaľoval
srdce tohto leva.

Táto operácia, ktorú som vykonala
na mnohých ľudských pacientoch,

bola identická, s výnimkou
tejto laby a tohto chvosta.

Väčšinou som pracovala v zdravotníckom
centre kalifornskej univerzity s lekármi,

preberali sme symptómy
a diagnózy a spôsob liečby

mojich ľudských pacientov,

ale občas som pracovala
aj v losangelskej zoo

s veterinármi a preberali sme
symptómy, diagnózy a spôsoby liečby

ich zvieracích pacientov.

Stalo sa, že som v jeden deň

pracovala na univerzite
v zdravotníckom centre

a aj v losangelskej zoo.

A tu som jasne začínala vidieť,

že lekári aj veterinári v podstate liečia

rovnaké neduhy svojich
zvieracích a ľudských pacientov:

kongestívne zlyhanie srdca,
nádory na mozgu,

leukémiu, cukrovku,
artritídu, sklerózu, rakovinu prsníka,

dokonca psychiatrické syndrómy,
ako sú depresia, úzkosť,

nutkanie, poruchy príjmu potravy
a samopoškodzovanie.

Teraz sa vám musím s niečím priznať.

Hoci som mala na škole aj komparatívnu
fyziológiu a evolučnú biológiu

v nižších ročníkoch na univerzite –

dokonca som napísala prácu
o Darwinovej teórii –

uvedomenie si tohto širokého prekryvu

medzi chorobami zvierat a ľudí

pre mňa prišlo ako veľmi
potrebné precitnutie.

Začala som premýšľať, ako je možné,
že napriek toľkým podobnostiam

mi predtým nikdy nenapadlo
hľadať u veterinára

alebo vo veterinárnej literatúre

rady ohľadne niektorého
z mojich ľudských pacientov?

Prečo som sa predtým ani ja,
ani moji priatelia a kolegovia lekári,

ktorých som sa pýtala, nikdy nezúčastnili
na žiadnej konferencii veterinárov?

Keď už sme pri tom,
prečo ma to prekvapilo?

Pozrite sa, každý jeden lekár si je vedomý
istého biologického prepojenia

medzi zvieratami a ľuďmi.

Každý liek, ktorý predpíšeme,
alebo ktorý užijeme my

alebo naše rodiny,

bol najprv testovaný na zvieratách.

Ale je veľký rozdiel medzi tým,

keď dáme zvieraťu liek
alebo ľudskú chorobu,

a tým, keď zvieraťu samo zlyhá srdce

alebo samo dostane cukrovku
či rakovinu prsníka.

Možno časť tohto prekvapenia

je zapríčinená naším
čoraz väčším oddelením

mesta a vidieka.

Viete, počúvame o tom,
že tieto mestské deti

si myslia, že vlna rastie na stromoch

alebo že syr je plodom nejakej rastliny.

Dnešné nemocnice pre ľudí

sa čoraz viac menia
na žiarivé chrámy technológie.

To vytvára psychologickú vzdialenosť
medzi ľudskými pacientmi,

ktorých tam liečime,

a zvieracími pacientmi,
ktorí žijú v oceánoch,

na farmách a v džungli.

Ale myslím si, že je ešte jeden,
hlbší, dôvod.

My lekári a vedci rozumom prijímame
myšlienku, že náš druh,

Homo sapiens, je iba jedným z druhov,

rovnako jedinečný ako
ktorýkoľvek iný druh.

Ale v našom srdci tomu tak úplne neveríme.

Sama to cítim, keď počúvam Mozarta

alebo keď sa pozerám na fotky
Mars Roveru na svojom MacBooku.

Cítim tú silu ľudskej výnimočnosti,

hoci uznávam, že nás vnímanie
seba samých ako nadradených

izoluje, čím si sťažujeme
vedecké skúmanie.

Ja sa momentálne snažím.

Keď teraz vyšetrujem pacienta,
vždy sa pýtam,

čo také, čo ja neviem,
vedia o tomto probléme zvierací lekári?

A postarala by som sa
o svojho ľudského pacienta lepšie,

keby som ho vnímala ako
zvieracieho pacienta druhu človek?

Uvediem pár príkladov
takýchto zaujímavých prepojení,

ku ktorým ma priviedlo toto poňatie.

Zlyhanie srdca zapríčinené strachom.

Okolo roku 2000

ľudskí kardiológovia „objavili“,
že srdce môže zlyhať v dôsledku emócií.

Popísané bolo u otca, gamblera,
ktorý prišiel o svoje životné úspory

vrhnutím kocky,

u nevesty, ktorú ženích
opustil pri oltári.

Ale ukazuje sa, že táto
„nová“ ľudská diagnóza

nie je ani nová, ani špecificky ľudská.

Veterinári vždy diagnostikovali,
liečili a predchádzali

u zvierat symptómom spôsobeným emóciami,

od opíc po plameniaky,
od jeleňov po králiky,

a to už od 70. rokov 20. storočia.

Koľko ľudských životov sa mohlo zachrániť,

ak by tieto znalosti veterinárov
mali k dispozícii

aj lekári na pohotovosti a kardiológovia?

Sebapoškodzovanie.

Niektorí ľudia, pacienti,
si sami ubližujú.

Niektorí si trhajú vlasy,

iní sa režú.

Niektorí zvierací pacienti
sa tiež poškodzujú.

Napríklad vtáky si trhajú perie.

Sú žrebci, ktorí sa opakovane
hryzú do boku, až kým nekrvácajú.

Ale veterinári majú veľmi špecifické
a veľmi efektívne

spôsoby liečby a dokonca
prevencie sebapoškodzovania

u svojich chorých zvierat.

Nemali by tieto vedomosti veterinárov
byť k dispozícii

aj psychoterapeutom, rodičom a pacientom,

ktorí bojujú so sebapoškodzovaním?

Popôrodná depresia a popôrodná psychóza.

Občas niektoré ženy po pôrode

upadnú do depresie

a niekedy ide o naozaj ťažkú
depresiu a dokonca psychózu.

Môžu zanedbávať novorodenca

a v niektorých extrémnych prípadoch

dokonca dieťaťu ublížiť.

Konskí veterinári tiež vedia, že niekedy

kobyla po pôrode

zanedbáva žriebätko, odmieta ho kŕmiť,

a v niektorých prípadoch
ho dokonca ukope k smrti.

Ale veterinári prišli na zásah,

ktorý rieši tento syndróm tak,

že kobyle sa podá vyššia dávka oxytocínu.

Oxytocín je hormón
podporujúci vznik väzby,

čo vedie k obnove záujmu

kobyly o svoje žriebä.

Nemali by túto informáciu mať

aj pôrodníci a gynekológovia,

rodinní lekári a pacientky,

ktorí všetci bojujú s popôrodnou
depresiou a psychózou?

Navzdory tomuto prísľubu

je, žiaľ, priepasť medzi našimi
odbormi stále obrovská.

Aby som to vysvetlila, budem, žiaľ,
musieť vytiahnuť na svetlo nejakú špinu.

Niektorí lekári sa správajú naozaj snobsky

voči lekárom bez titulu MUDr.

Hovorím o zubároch,
optikoch a psychológoch,

ale hlavne asi o veterinároch.

Samozrejme, väčšina lekárov
nechápe, že dnes je ťažšie

dostať sa na veterinárnu školu
ako na lekársku fakultu

a že keď sa dostaneme na lekársku školu,

učíme sa všetko, čo sa len dá,

iba o jednom druhu, Homo sapiens,

kým veterinári sa musia naučiť
všetko o zdraví a chorobách

cicavcov, obojživelníkov,
plazov, rýb a vtákov.

Takže sa nečudujem veterinárom,
ktorí sú podráždení

povýšenosťou a ignoranciou
zo strany mojich kolegov.

Ale veterinári majú jeden vtip:

Ako voláme veterinára,

ktorý sa vie postarať
iba o jeden druh zvieraťa?

Lekár.
(smiech)

Preklenutie tejto priepasti
sa pre mňa stalo vášňou,

a venujem sa mu prostredníctvom programov

ako je Darwin on Rounds na UCLA,

kam pozývame veterinárov
a evolučných biológov

a zapájame ich do našich lekárskych tímov

s čerstvými aj skúsenými lekármi.

A prostredníctvom konferencií Zoobiquity

sa lekárske školy stretávajú
s veterinárnymi

pri diskusiách

o spoločných chorobách a poruchách

zvieracích a ľudských pacientov.

Na konferenciách Zoobiquity

účastníci zistia, ako nám
liečba rakoviny prsníka u tigrice

môže pomôcť pri liečbe rakoviny prsníka

u učiteľky v škôlke.

Ako porozumenie polycystickým vaječníkom
u holštajnských kráv

zlepší zdravotnú starostlivosť

pre tanečnú inštruktorku
s bolestivou menštruáciou.

A ako nám porozumenie úzkosti z odlúčenia

u nervózneho psíka

pomáha pri starostlivosti o nervózne
dieťa bojujúce s prvými dňami v škole.

V Spojených štátoch a už aj medzinárodne
na konferenciách Zoobiquity

odkladajú lekári aj veterinári
svoje dovtedajšie postoje a predsudky

pri dverách a stretávajú sa ako kolegovia,

seberovní, ako doktori.

Nakoniec, aj my ľudia sme zvieratá

a je načase, aby sme my lekári prijali

našu zvieraciu stránku

a pripojili sa k veterinárom

v prístupe k zdraviu,
ktorý prekračuje druhy.

Pretože sa ukazuje,

že niekedy tá najlepšia
a najhumánnejšia medicína

je vykonávaná lekármi,
ktorých pacienti nie sú ľudia.

A jedna z najlepších ciest,
ako sa môžeme postarať

o ľudských pacientov,
je dávať pozor na to,

ako ostatní pacienti na tejto planéte

žijú, rastú, chorľavejú a uzdravujú sa.

Ďakujem.

(potlesk)