Môj ľúbostný list cosplayu

Adam Savage vyrába veci a experimenty a používa kostýmy, aby dodal humor, farbu a jasnosť príbehom, ktoré rozpráva. Ako sleduje jeho celoživotnú lásku ku kostýmom – od detstva s vesmírnou helmou vyrobenou z tuby od zmrzliny po kostým Muža bez tváre, čo mal na Comic-Cone – Savage odhaľuje svet cosplayu a jeho význam pre svoju komunitu. „Spájame sa s niečím dôležitým, čo je v nás,“ hovorí. „Kostýmy sú prostriedkom, ktorým odhaľujeme samých seba ostatným.“

Je jeden fakt, ktorý milujem
a raz som ho kdesi čítal,

že jedna z vecí, ktorá prispela
k úspechu rasy

homo sapiens,

je náš nedostatok chlpov –

že naša bezvlasosť a nahosť

skombinovaná s naším vynálezom oblečenia

nám dáva možnosť upravovať
našu telesnú teplotu

a teda sme schopní prežiť
v klíme, akú si vyberieme.

Až sme sa vyvinuli do bodu,
keď bez oblečenia neprežijeme.

A je to viac, než len užitočné,

teraz je to komunikácia.

Všetko, čo si vyberieme, že dáme na seba,
je príbehom

o tom, kde sme boli,

čo sme robili,

kým chceme byť.

Bol som osamelé dieťa.

Nebolo pre mňa ľahké nájsť si priateľov,
s ktorými som sa

mohol hrať,
a tak som sa nakoniec veľa hral sám.

Vyrobil som si veľa vlastných hračiek.

Všetko to začalo zmrzlinou.

V mojom meste boli Baskin-Robbins,

ktorí servírovali zmrzlinu spoza pultu

v takýchto obrovských,
5 galónových kartónových tubách

A niekto mi povedal –
mal som 8 rokov –

niekto mi povedal, že keď
sa z nich zmrzlina minula,

umyli ich a uložili dozadu,

a ak by ste sa opýtali, jednu vám dajú.

Zabralo mi pár týždňov,
než som nazbieral guráž,

ale nakoniec to vyšlo.

Dali mi jednu tubu – a domov som šiel
s krásnou kartónovou tubou.

Skúšal som vymyslieť, čo sa dá
robiť s týmto exotickým materiálom

kovový kruh zhora aj zdola.

Začal som si to otáčať v hlave
až mi napadlo: „počkať chvíľku –

moja hlava sa vlastne zmestí dnu.“

(smiech)

No a tak som vyrezal dieru,

dal som dnu acetát

a vyrobil som si vesmírnu helmu.

(smiech)

Potreboval som miesto,
kde by som ju nosil,

takže som našiel škatuľu od chladničky
pár blokov od domu.

Dotlačil som ju domov,

a v šatníku hosťovskej izby rodičov,

som ju prerobil na vesmírnu raketu.

Začal som s kontrolným panelom z kartónu.

Vyrezal som dieru na obrazovku radaru

a pod to som dal baterku,
aby som to osvetlil

Dal som tam výhľad,
ktorý som vyrezal zo zadnej steny –

a tu som si myslel,
že som naozaj chytrý –

bez dovolenia som natrel
stenu šatníka načierno

a namaľoval som tam

hviezdne pole, ktoré som zažal
vianočnými svetlami,

čo som našiel v podkroví,

a šiel som na vesmírne misie.

O pár rokov

vyšiel film Čeľuste.

Bol som príliš mladý na to, aby som
to videl, ale tak ako ostatní v Amerike,

som bol posadnutý mániou Čeľustí.

V mojom meste bol obchod s kostýmom
Čeľustí vo výklade

a moja mama ma musela začuť
rozprávať sa o tom s niekým

ako som si myslel,
že ten kostým je úžasný,

lebo pár dní pred Halloweenom

ma dostala do úžasu tým,
že mi dala tento kostým Čeľuste.

Viem, že sa ľudia istého veku

radi sťažujú, že terajšie deti

nemajú poňatia, ako dobre sa majú,

ale dovoľte mi ukázať vám náhodný príklad

kostýmov pre malé deti,
ktoré môžete kúpiť teraz online...

... a toto je kostým Čeľuste,
ktorý mi kúpila mama.

(smiech)

Toto je papierovo tenká tvár žraloka

a vinylový podbradník s plagátom Čeľustí.

(smiech)

A ja som to miloval.

O pár rokov neskôr

ma môj otec zobral na film Excalibur.

Vlastne som ho presvedčil,
aby ma zobral 2-krát,

čo nebola maličkosť, keďže je to
ozaj ťažký, 18+ film.

Ale nebola to krv a vnútornosti či prsia,

ktoré ma donútili vidieť to zas.

Pomohlo to –

(smiech)

Bolo to to brnenie.

Brnenie v Excalibure bolo pre mňa
ohurujúco krásne.

Boli tam doslova rytieri
v žiarivých, vyleštených brneniach.

A čo viac, rytieri v Excalibure nosili
svoje brnenia všade.

Po celý čas – nosili ich na večeru,
do postele.

(smiech)

A ja som si myslel: „Čítate mi myšlienky?

Tiež chcem stále nosiť brnenie!“

(smiech)

A tak som sa vrátil k môjmu
obľúbenému materiálu,

východiskovej látke k výrobe,

k vlnitému kartónu,

a vyrobil som si celotelové brnenie,

kompletné s ochranou krku a bielym koňom.

Teraz, keď som to prehnal,

tu je obrázok brnenia, čo som vyrobil.

(smiech)

(potlesk)

Ale toto je len prvé brnenie,
inšpirované Excaliburom,

čo som vyrobil.

O pár rokov neskôr

som presvedčil môjho otca, aby
mi pomohol s výrobou ozajstného brnenia.

Počas asi mesiaca

ma preniesol od kartónu
k hliníkovej strešnej krytine

a k jednému z mojich
celočasovo najobľúbenejších

spojovacích materiálov.

Opatrne sme počas toho mesiaca

zmontovali presvedčivé brnenie z hliníka

so zabudovanými krivkami.

Vyrezali sme diery v helme,
aby som mohol dýchať,

skončil som presne včas na Halloween
a obliekol som si to do školy.

Nuž, toto je jediná vec v tejto prednáške,

ktorú vám nedokážem ukázať,

pretože neexistuje fotka tohto brnenia.

Naozaj som to mal v škole,

bol tam ročenkový fotograf,
ktorý obliehal chodby,

ale nenašiel ma, pre príčiny,
ktoré sa čoskoro stanú zjavnými.

Sú veci, ktoré som neočakával

pri oblečení celého brnenia
z hliníka do školy.

Počas tretej hodiny, matematiky,
som stál vzadu v triede,

a tam som stál, pretože brnenie

mi nedovoľovalo si sadnúť.

(smiech)

To bola prvá vec, čo som neočakával.

A potom sa na mňa znepokojene
pozrie učiteľka

asi tak v polovici hodiny
a povie: „Cítiš sa dobre?“

Ja si myslím: „Žartujete?
Či sa cítim dobre?

Mám na sebe brnenie!
Je to najlepší okamih môjho –“

A chystám sa jej povedať,
ako skvele sa cítim,

keď sa zrazu trieda začne nakláňať doľava

a stratí sa v tom dlhom tuneli,

a potom som sa zobudil na ošetrovni.

Odpadol som z prehriatia

kvôli brneniu.

A keď som sa zobudil,

necítil som sa trápne pre odpadnutie
pred mojou triedou,

uvažoval som: „Kto mi zobral
brnenie? Kde je?“

OK, pretočme to o pár rokov,

ja a pár kolegov sme dostali
prácu robiť šou pre Discovery Channel

zvanú Ničitelia mýtov.

A počas 14 rokov

som sa v práci naučil, ako
zostaviť experimentálne metódy

a ako o nich povedať v televízii.

Tiež som sa skoro naučil,

že kostýmy hrajú kľúčovú rolu
v rozprávaní príbehov.

Používam kostýmy, aby som príbehom dodal

humor, komédiu, farbu a prehľadnosť.

A keď sme natáčali epizódu
zvanú Skok do kontajnera,

naučil som sa trochu viac o tom,

čo hlbšie dôsledky kostýmov
znamenajú pre mňa.

V epizóde Skok do kontajnera

sme sa snažili zodpovedať otázku:

„Je skákanie do kontajnera

také bezpečné, ako to ukazujú filmy?“

(smiech)

Táto epizóda zahŕňala dve časti.

Jedna, keď nás kaskadér trénoval,
ako zoskočiť z budovy

do nafukovačky.

A druhá bola skúška experimentu:

naplníme kontajner materiálom
a skočíme doň.

Chcel som vizuálne oddeliť tieto dve časti

a myslel som si:

„No tak pre prvú časť trénujeme,
tak by sme mali mať súpravu –

O! Dajme tam „Kaskadér v zácviku“
na chrbát súprav.

To bude na tréning.“

Ale pre druhú časť som chcel
niečo vizuálne ohurujúce –

„Už viem! Oblečiem sa ako Neo z Matrixu.“

(smiech)

Tak som šiel na Haight Street.

Kúpil som si krásne čižmy
s prackami, po kolená.

Našiel som dlhý, vlajúci kabát na eBayi.

Kúpil som si slnečné okuliare,
kvôli ktorým som musel mať

kontaktné šošovky.

Nadišiel deň natáčania pokusu,

ja vystúpim z auta v tom kostýme

a štáb na mňa pozrie...

a začne potláčať svoje chichoty.

Zneli takto: „(zvuk smiechu).“

Vtedy som cítil dve odlišné veci.

Cítil som úplné poníženie,

pretože môjmu štábu je tak očividne jasné,

že som tak veľmi na kostýmy.

(smiech)

Ale producent v mojej mysli mi pripomenul,

že v spomalenom zábere

môj plášť bude za mnou vyzerať krásne.

(smiech)

Päť rokov, čo bežali Ničitelia mýtov,

nás pozvali ukázať sa na
na Comic-Cone v San Diegu.

Vedel som o Comic-Cone roky
a nikdy som nemal čas tam ísť.

Toto bola veľká liga –
je to mekka kostýmov.

Ľudia sem letia z celého sveta,

aby ukázali svoje úžasné výtvory
na zemi San Diega.

A ja som sa chcel zúčastniť.

Rozhodol som sa, že zložím
komplikovaný kostým,

ktorý ma úplne zakrýval,

a chodil by som po Comic-Cone
v San Diegu anonymne.

A aký kostým som si vybral?

Hellboya.

Toto nie je môj kostým,

toto je skutočný Hellboy.

(smiech)

Ale strávil som mesiace

zbieraním najpresnejšieho
kostýmu Hellboya, akého som mohol,

od čižiem cez opasok po nohavice

až po pravú ruku zatratenia.

Našiel som chlapíka, ktorý vyrábal
nasadzovaciu hlavu a hruď Hellboya,

čo som si dal na seba.

Dokonca som mal predpísané
kontaktné šošovky.

Mal som to na sebe na Comic-Cone

a neviem vám ani povedať,
ako hrozne horúco v tom kostýme bolo.

(smiech)

Potenie! Mal som si to pamätať.

Vypotil som litre a z kontaktných šošoviek
ma rozboleli oči,

ale na ničom z toho nezáležalo,
pretože som bol úplne zamilovaný.

(smiech)

Nielen ten proces navliekania kostýmu
a kráčaniu po Comic-Cone,

ale tiež komunitu ostatných kostýmerov.

Na Conoch sa tomu nehovorí kostýmy.

Hovorí sa tomu „cosplay“.

Nuž, zdanlivo, cosplay znamená ľudí,
čo sa prezlečú

za svoje obľúbené postavy
z filmu a televízie

a hlave z anime,

ale je to oveľa viac.

Nie sú to len ľudia, ktorí
si nájdu kostým a dajú si ho na seba –

oni ich zmiešajú dokopy.

Ohnú podľa svojej vôle.

Zmenia ich na postavy,
ktoré chcú byť v tejto predlohe.

Sú super chytrí a geniálni.

Nechajú plynúť svoju podivnosť
a je to nádherné.

(smiech)

Ale naviac,

v kostýmoch nacvičujú.

Na Comic-Cone, alebo inom Cone,

jednoducho neodfotíte len tak ľudí,
ktorí idú okolo.

Prídete k nim a poviete:

„Čau, páči sa mi tvoj kostým,
môžem si ťa odfotiť?“

A dáte im čas,
aby sa dostali do svojej pózy.

Na svojej póze pracovali tvrdo,

aby ich kostým vyzeral skvele
práve pre váš foťák.

A je to úžasné sledovať.

A ja som si to zobral k srdcu.

Na nasledujúcich Conoch

som sa naučil šmatlavú chôdzu Jokera
Heatha Ledgera z Temného Rytiera,

naučil som sa, ako byť desivý
Prsteňový prízrak z Pána prsteňov.

A naozaj som vystrašil nejaké deti.

Naučil som sa to „hrr hrr hrr“ –

ten hrdelný smiech Chewbaccu.

A potom som sa prezliekol za
Muža bez tváre z Cesty do fantázie.

Ak neviete o Ceste do fantázie
a o jej režisérovi Hayao Miyazakim,

po prvé, nemáte za čo.

(smiech)

Je to umelecké dielo
a jeden z mojich najobľúbenejších filmov.

Je o mladom dievčati menom Chihiro,
ktorá sa stratí vo svete duchov

v zabudnutom japonskom zábavnom parku.

A nájde aj cestu späť

s pomocou pár priateľov,
ktorých si tam nájde –

zajatý drak menom Haku

a osamelý démon menom Muž bez tváre.

Muž bez tváre je osamelý
a chce si nájsť priateľov

a myslí si, že ten správny spôsob
je nalákať ich k sebe

a produkovať zlato v rukách.

Ale to nejde veľmi dobre,

takže skončí s istým druhom zúrivosti,

až kým ho Chihiro nezachráni,

spasí ho.

Takže som zložil kostým Muža bez tváre

a dal si ho na seba na Comic-Con.

A veľmi starostlivo som si natrénoval
gestá Muža bez tváre.

Povedal som si, že v tom kostýme
vôbec nebudem rozprávať.

Ak ma ľudia požiadajú o fotku,

prikývnem

a budem vedľa nich placho stáť.

Oni by sa odfotili

a ja by som potom tajne spoza
róby vytiahol

čokoládovú zlatú mincu.

Na konci procesu fotenia by som
im to ukázal.

Aha, aha, aha! – takto.

A ľudia šaleli.

„Panebože! Zlato od Muža bez tváre!
Panebože, to je super!“

A ja sa cítim fantasticky, chodím
po okolí a je to super.

A potom asi o 15 minút sa niečo stane.

Niekto ma chytí za ruku,

a dajú mi mincu späť.

A ja si myslím, že mi dávajú
mincu ako darček na oplátku,

ale nie, je to jedna z mincí,
ktorú som dal ja.

A ja neviem prečo.

A stále chodím dokola,
trochu sa ešte fotím.

A potom sa to stane znova.

Rozumejte, v tom kostýme nevidím nič.

Videl som cez ústa –

topánky iných.

Počul som, čo hovorili,
a videl som ich chodidlá.

Ale tretí raz, čo mi niekto
vrátil späť mincu,

chcem vedieť, o čo ide.

Takže akosi zakloním hlavu,
aby som mal lepší výhľad,

a vidím niekoho,
kto odo mňa kráča asi takto.

A potom mi to dôjde:

Zobrať zlato od Muža bez tváre
prináša nešťastie.

Vo filme Cesta do fantázie

tých, čo zoberú zlato od Muža bez tváre,
postihne nešťastie.

Toto nie je len vzťah herec-diváci,
toto je cosplay.

Vkladáme sa, všetci, čo sú na Cone,

do príbehu, ktorý pre nás niečo znamená.

A prisvojujeme si ho.

Spájame sa s niečím dôležitým,
čo je v nás.

A kostýmy sú spôsobom, ako sa odhaľujeme

pred ostatnými.

Ďakujem.

(potlesk)