TEDxTeen – Natalie Warne – Byť mladým a vplyvným

Natalie Warne sa vo svojich 18 rokoch stala hrdinkou pre mladých aktivistov, a to vďaka jej spolupráci s hnutím Neviditeľné deti. Svojím inšpirujúcim príbehom sa nám snaží pripomenúť, že nikto nie je príliš mladý na to, aby mohol zmeniť svet.

Ahojte.

Moja matka je silná černoška,

ktorá nás vychovávala k sile a hrdosti.

Jej ducha vystihovala obyčajná stena

v našom dvojizbovom byte na juhu Chicaga.

Hrdo na nej viseli dva obrazy.

Na tom väčšom som bola ja a moji súrodenci.

Na tom druhom bola moja 12-ročná mama

a pozerala sa priamo do očí Dr. Martina Luthera Kinga Jr.

Ako maličká som stávala na špičkách,

hľadela na obraz, potom som zavrela oči

a predstierala, že práve ja som bola tou,

ktorá hľadela na revolucionára v oblasti ľudských práv.

Na muža, ktorý pochodoval na Washington a zmenil generáciu

troma slovami: „Mám svoj sen.“

Podarilo sa mi s ním stretnúť.

Teda, samozrejme, že som nestretla Dr. Kinga,

ale Dr. Vincenta Hardinga.

Od samého začiatku s ním spolupracoval

a napísal aj niektoré z jeho najznámejších prejavov.

V mojom detstve to bol veľmi dôležitý moment,

pretože som si prvýkrát uvedomila,

že to nebol len Dr. King, ktorý viedol túto revolúciu.

Bol obklopený hnutím,

ktoré tvorili neznámi výnimoční ľudia.

Títo neznámi ľudia obetavo a vášnivo pracujú

pre to, v čo veria.

Sú to ľudia, ktorí sú motivovaní presvedčením a nie uznaním.

Dôležitosť toho momentu som pochopila

až ako staršia.

Ako som už povedala, vyrastala som v Chicagu.

Bývala som v drsnej a chudobnej štvrti.

Úprimne, ako dieťaťu mi to až tak nevadilo,

pretože som skutočne mala najúžasnejšiu rodinu na svete.

Viem len o dvoch veciach, ktoré ma v detstve trápili.

Tou prvou bol môj otec, ktorý bol chorý celý môj život.

Mal Parkinsonovu chorobu a taktiež zápal pankreasu.

Pre mňa ako malú, bolo veľmi ťažké

pozerať sa na môjho hrdinu, ako veľmi trpí.

A tým druhým problémom som bola ja.

Môžno si myslíte, že to bola nejaká kríza osobnosti.

V skutočnosti som sa musela počas štúdia na strednej škole 4-krát sťahovať

a prvý rok som chodila do totálne rasistickej školy.

Decká boli veľmi kruté. Písali nám nenávistné lístočky

i príšerné veci na naše skrinky,

pretože som miešanec, hovorievali mi:

„Nemôžeš byť miešancom. Musíš si vybrať. Čiernu alebo bielu.“

Na konci som už neznášala to, že som odlišná.

Všetko sa to v roku 2008 nečakane zvrtlo

a byť miešancom, rasovo dvojakým

sa stalo novým módnym výstrelkom.

Štýlom: „Oh, Natalie. Už ťa môžeme mať radi. Už vyzeráš skvele.“

Mala som toho už po krk.

Bola som skutočne unavená z toho, čo si druhí myslia.

Chcela som to už akokoľvek urýchliť,

absolvovať všetky predmety na akejkoľvek škole

a zmaturovať.

Nič sa nedialo, až kým som nemala 17.

Vtedy som videla film s názvom Neviditeľné deti

a niečo sa so mnou stalo.

Deti so zbraňami v rukách.

Deti, tak staré, ako moje netere, boli unesené,

dostali samopal AK47 a boli nútené zabíjať,

nie hocikoho, ale často svojich rodičov

a súrodencov.

Povstalecká armáda masovo zabíjala,

no nie pre politický alebo náboženský dôvod. Len tak.

25 rokov.

Tieto boje trvajú už 25 rokov.

Mám 20 rokov a to znamená, že tieto konflikty

začali 5 rokov predtým ako som narodila.

Jeden muž, jeden muž s charizmatickým hlasom

s týmto všetkým začal.

Volá sa Joseph Kony.

Keď som videla tento film, niečo sa so mnou stalo.

Niečo sa so mnou začalo diať,

ale nevedela som určiť, čo to bolo.

Neviem teraz, či to bol hnev alebo súcit,

či som sa cítila previnilá, kvôli tomu, že to bolo prvýkrát,

čo som počula o 25-ročnej vojne.

Nevedela som to pomenovať.

Jediné čo viem je, že ma to nakoplo

a začala som sa pýtať samej seba otázky:

Čo urobím?

Čo zmôže 17-ročné dievča?

Musíš na niečo prísť.

A predsa som na niečo prišla.

Zakladatelia a tvorcovia filmu Neviditeľné deti

mi povedali, že je jeden návrh zákona

a keby sa podarilo ten návrh prijať

udiali by sa dve veci:

Prvá by viedla k zadržaniu Josepha Konyho

a najvyšších veliteľov jeho armády.

Tá druhá by poskytla financie na obnovu

oblastí, ktoré boli zdevastované

25-ročnou vojnou.

Povedala som: „Dohodnuté. Púšťam sa do toho.

Sľubujem, že urobím všetko preto, aby to vyšlo.“

Ja a ďalších 99 idealistických

18 – 20-ročných mladých ľudí

sme naskočili do lietadla do San Diega na stáž v organizácii Neviditeľné deti.

Odložila som tak školu, aj keď sme za to nedostali peniaze,

a môžete ma nazvať nezodpovednou i uletenou, ako moji rodičia,

ale pre nás by bolo choré nepodniknúť túto cestu.

Všetci sme cítili túto potrebu a spravili by sme

čokoľvek pre úspešný koniec.

Dostali sme prvú úlohu:

Mali sme naplánovať akciu pod názvom

„Vyslobodenie detského vojska Josepha Konyho“.

Účastníci mali prísť

do stoviek miest po celom svete,

spojiť sa v ich centrách a čakať na príchod významnej osoby alebo politickej osobnosti

a použiť ich hlasy v mene detských vojakov.

A v ten moment by každé mesto bolo „oslobodené“.

Háčik bol v tom,

že sme nemohli odísť z miest, pokým by sme neboli oslobodení.

Dostala som Chicago a ďalších 9 miest.

A povedala som svojim nadriadeným:

„Ak sa zmeriavame na významných ľudí,

prečo nie rovno na včeliu kráľovnú? Prečo nie na Oprah Winfrey?“

Mysleli si, že som bola trochu idealistická.

Ale myslím, že sme sa snažili myslieť vo veľkom.

Robili sme neuveriteľnú vec,

a tak prečo sa nepokúsiť dosiahnuť ešte nemožnejšie?

Na všetko sa mali čas od januára do apríla.

Toto je počet hodín, ktorý som strávila logistikou,

od získavania povolení, cez zhromažďovanie účastníkov,

až ku hľadaniu miesta konania.

Toto číslo ukazuje, koľkokrát som bola odmietnutá

rôznymi agentmi slávnych osobností alebo sekretárkami politikov.

Toto je suma, ktorú som utratila za Red Bull a diétnu Kolu

aby som bola počas celej činnosti čulá.

(smiech)

Kľudne ma môžete aj kritizovať.

Toto je môj účet z nemocnice,

pretože som dostala infekciu obličiek,

z nadmerného požívania kofeínu.

Toto boli len jedny z viacerých hlúpych vecí,

ktoré sme podstúpili, aby sme uspeli.

Takže 21. apríla sa to všetko začalo.

Stovky miest po celom svete žiarili svojou krásou.

Po 6 dňoch boli všetky mestá zachránené, až na jedno:

Chicago.

A tak sme čakali v meste.

Ľudia k nám prichádzali z celého sveta,

a z celej krajiny, aby nás posilnili

a spojili naše hlasy dokopy.

Nakoniec, 1. mája, sme sa zišli okolo štúdia Oprah Winfrey.

A očividne sme ju zaujali.

Toto je klip z filmu zvaný

„Spolu sme slobodní“,

ktorý dokumentuje oslobodenie

a môj pokus získať Oprah.

(Video) Oprah: Keď som dnes ráno šla do svojej kancelárie,

stála tam obrovská...

Keď ste prišli, stáli tam vonku nejakí ľudia?

Publikum: Áno.

Oprah: ... držali nápisy s otázkou, či sa s nimi 5 minút

porozprávam. A ja som to rada urobila.

Sú tu so skupinou Neviditeľné deti.

Povedala som im, že im dám

minútku na to, aby povedali, čo majú na srdci.

Muž v dave: Oprah, ďakujem ti veľmi pekne za to, že sa nám venuješ.

Skrátka, títo ľudia

videli príbeh 30 000 detí,

ktoré uniesol povstalecký líder Joseph Kony.

Stoja tu zo solidarity a sú tu už

6 dní.

Začalo to 100 000 ľudí z celého sveta.

Teraz nás je už len 500 najvytrvalejších,

a tak môžete vylepšiť profil tejto záležitosti,

aby sme tak mohli ukončiť túto najdlhšie trvajúcu vojnu v Afrike

a zachrániť deti, ktoré sú ešte stále vojakmi

vo východnej Afrike.

Muž: Oprah, Musím povedať, že toto dievča, Natalie,

má iba 18 rokov.

Tento rok bola u nás na stáži

a povedala: „Môj jediný cieľ je získať Oprah.“

Spolu s 2000 ľuďmi mala v sobotu vyjsť do ulíc,

ale pršalo.

Stála tu v daždi s 50 aktivistami.

Ďalšie stovky ľudí začali prichádzať, keď počuli, že je tu.

Sú tu ľudia z Mexika i Austrálie.

Natalie má 18 rokov.

Nemyslite si, že ste príliš mladí.

Svet môžete zmeniť kedykoľvek.

Začnite teraz, začnite dnes.

(potlesk)

Muž v dave: Oplatilo sa to?

Dav: Jasné!

Natalie! Natalie! Natalie!

Spolu sme slobodní! Spolu sme slobodní!

(potlesk)

Takže, možno si myslíte, že toto je moment môjho života,

vrchol, ktorý ma spravil neobyčajnou.

Bola to užasná chvíľa.

Bola som na vrchole sveta.

Televíznu šou Oprah Winfrey sleduje 10 miliónov ľudí.

Ale keď sa pozriem spať, nestačilo to.

Neberte ma v zlom.

Ako som už povedala, bol to neopísateľný moment.

Veď, dočerta, na týždeň z toho vznikla Facebooková profilová fotka.

Ale ja som bola celý ten čas neobyčajnou.

A nebola som sama.

Viete, aj keď bol môj príbeh v tomto filme zahrnutý,

bola som len jedna zo stoviek stážistov,

ktorí ťažko pracovali na tom, aby sa to všetko zrealizovalo.

Som vo vzduchu, ale chlapík, ktorému sedím na ramenách,

je môj najlepší kamarát.

Volá sa Johannes Oberman.

Johannes so mnou v Chicagu pracoval už od prvého dňa,

presne toľko hodín, toľko nocí bez spánku, ako aj ja.

To dievča napravo je Bethany Bylsma.

Bethany mala v pláne New York a Boston

a tam boli práve tie najkrajšie akcie, ktoré sme spolu organizovali.

To dievča naľavo je Colleen.

Colleen sa na 3 mesiace presťahovala do Mexika,

s cieľom naplánovať 5 akcií,

avšak ju odtiaľ deň pred začiatkom vykopli,

pretože tam bola prasacia chrípka.

No a potom tu bola táto rodina.

Táto rodina neprišla na akciu,

pretože z nejakého dôvodu nemohli,

ale objednali pre nás všetkých 100 krabíc pizze,

ktoré nám priniesli na roh ulíc Michigan a Randolph,

kde sme potichu protestovali.

Toto boli ľudia,

ktorí robili to, čo mohli,

súčasne, cieľavedome,

bez obáv z toho, kto nás sledoval.

Vďaka nim sa to udialo.

Nebolo to o našej snahe získať Oprah.

Pretože, keď som sa zliezla z tých ramien,

vojna neskončila.

Skôr to bolo o tom návrhu.

Oprah bola len zastávkou na ceste za návrhom.

Práveže ten návrh bol podstatou.

Ten návrh bolo to, na čo sme sa pozerali už od prvého dňa.

Práve to nám malo pomôcť ukončiť najdlhšiu vojnu v Afrike

a to je to, čo dohnalo 100 000 ľudí z celého sveta

von do ulíc, aby sa pokúsili o záchranu.

A vyplatilo sa to.

10 dní potom, ako sme sa objavili v Oprahinej šou,

bol návrh predložený Kongresu.

O rok neskôr

jednohlasne získal podporu

267 členov Kongresu.

O týždeň neskôr

prezident Obama podpísal náš návrh.

(potlesk)

A nikto z nás stážistov tam nemusel byť.

Ani jeden z nás tam vtedy nemusel stáť.

Boli tam naši zakladatelia.

To sú típci, ktorí sa usmievajú v pozadí.

(smiech)

Ale práve tento moment

je tým, pre ktorý sa to oplatilo.

To je to, na čom 100 000 neznámych výnimočných ľudí

tak ťažko pracovalo, aby to všetko vyšlo.

Momenty s Oprah poukazujú na to,

že nič nie je nemožné.

Inšpirujú nás a podporujú našu sebadôveru.

Ale ten moment nepredstavuje hnutie.

Aj keď sa veľa takýchto chvíľ spojí dokopy,

nepodnecujú žiadne hnutie.

To, čo ho podnecuje,

sú anonymní výnimoční ľudia, ktorí za tým všetkým stoja.

Pre mňa,

to, čo ma viedlo a motivovalo k oslobodeniu,

bola myšlienka na detskú armádu.

Brala som to osobne.

Raz som sa aj dostala do Afriky.

Stretla som tých neuveriteľných ľudí.

Mám priateľov,

ktorí v tejto vojne žijú

celý život a pre mňa to bolo osobné.

Avšak nielen to vás musí poháňať vpred.

Možno chcete byť len ďalším Shepardom Faireyom,

J. K. Rowlingovou

alebo ktokoľvek iný, to je jedno.

Ale čokoľvek chcete, choďte si za tým

so všetkým, čo máte...

nie kvôli sláve alebo bohatstvu,

ale jedine kvôli tomu, že v to veríte.

Pretože vďaka tomu cítite blaho na duši.

To je vaša parketa.

Práve to bude definovať našu generáciu –

keď pôjdeme za svojím cieľom a začneme

bojovať za veci, ktoré milujeme

a za ktoré chceme bojovať.

Na strednej škole mi príšerne zaležalo

na tom, čo si druhí o mne mysleli.

Práve to je na tejto konferencii také úžasné.

Toľko z vás je ešte mladých.

Nájdite tú vec, ktorá vás inšpiruje,

ktorú milujete a choďte za ňou.

Spravte pre to všetko.

Pretože to je to, čo zmení tento svet

a to, čím sme.

Napriek tomu, čo si druhí myslia,

chvíľe s Oprah, vystupovanie na TED-e,

to nie som ja.

Pretože keby ste prišli za mnou domov do L.A.,

uvideli by ste ma obsluhovať pri stole

a robiť pestúnku, aby som zaplatila účty,

keďže si idem za svojím snom stať sa filmárkou.

V malom, anonymnom, monotónnom,

každom jedinom dni

sa musím upozorňovať, aby som bola neobyčajnou.

A verte mi, keď sú dvere zatvorené

a kamera je vypnutá, je to veľmi ťažké.

Existuje však myšlienka, ktorú chcem, aby ste si odniesli domov,

jedinú vec, ktorú môžem povedať

nielen vám, ale aj samej sebe –

výnimočnými vás robia činy,

nie chvíle s Oprah.

Ďakujem za pozornosť.