Faith Jegede: Čo som sa naučila od svojich autistických bratov.

Faith Jegede nám rozpovie hlboký a vtipný príbeh o svojom detstve s bratmi, ktorí sú autisti a obidvaja sú výnimoční. V tejto prednáške na TED Talent Search nám pripomína, aby sme žili za hranicami toho, čo je považované za normálne.

Dnes by som vás chcela požiadať len o jediné.

Prosím, nehovorte mi, že som normálna.

Rada by som vám predstavila mojich bratov.

Remi má 22 rokov,

je vysoký a je veľký fešák.

Nerozpráva, ale vie vyjadriť svoju radosť

spôsobom, akým by ho nevyjadrili ani tí najlepší rečníci.

Remi vie, čo je láska.

Delí sa o ňu bezpodmienečne a bez ohľadu na to, či to niekoho zaujíma.

Nie je chamtivý a nezaujíma ho farba pleti.

Nezáleží mu na rozdieloch vo vyznaní viery a vypočujte si toto:

Nikdy neklamal.

Keď spieva pesničky z nášho detstva,

pamätá si z nich slová, na ktoré si ani ja sama nemôžem spomenúť

a to mi pripomína len jediné:

ako veľmi málo vieme o ľudskej mysli a aké úžasné musí

byť to dosiaľ nepoznané.

Samuel má 16. Je vysoký a je to tiež veľký fešák.

Má dokonalú pamäť.

Aj napriek tomu, že je značne selektívna.

Nepamätá si, či mu ukradol tabličku čokolády,

ale pamätá si rok vydania každej pesničky v mojom iPode

a o čom sme sa rozprávali, keď mal štyri roky,

ako mi plakal na ramene po úplne prvej časti Teletubies

a tiež si pamätá, kedy má narodeniny Lady Gaga.

Neznie to neuveriteľne?

Ale väčšina ľudí si to nemyslí.

V podstate preto, že ich mysle nezapadajú do definície

normálnosti v spoločnosti,

veľakrát zostávajú prehliadaní a nepochopení.

Ale to, čo ma skutočne povzbudilo na duchu a zohrialo na srdiečku,

je, že aj keby toto bol ten prípad,

a aj keby ich nikto nikdy nevidel ako obyčajných,

môže to znamenať len jediné:

že sú neobyčajnými -

autistickí a neobyčajní.

Pre tých, ktorí nevedia presne, čo autizmus vlastne znamená:

je to zložitá porucha v mozgu, ktorá ovplyvňuje komunikáciu s okolím,

učenie sa a niekedy aj motorické schopnosti.

U každého človeka sa to prejavuje inak,

práve kvôli tomu sú Remi a Sam od seba takí odlišní.

Po celom svete je každých 20 minút diagnostikovaný

jeden človek s autizmom a aj napriek tomu, že je to

jedna z najrýchlejšie sa rozširujúcich vývojových porúch na svete,

doposiaľ nepoznáme na ňu žiadnu liečbu, ani dôvod, prečo vzniká.

Nespomínam si, kedy som sa vlastne s autizmom prvýkrát stretla

a takisto si nemôžem vybaviť deň, keď by nebol súčasťou môjho života.

Mala som iba 3 roky, keď sa narodil môj brat

a bola som veľmi nadšená,

že mám v živote o jednu živú bytosť viac.

A o niekoľko mesiacov

som si uvedomila, že je iný.

Zvykol veľa kričať.

Nehcel sa hrať, tak ako ostatné bábätká

a v podstate ani ja som ho

vôbec nezaujímala.

Remi si žil a vládol vo svojom vlastnom svete, ktorý mal svoje vlastné pravidlá

a tešil sa z maličkostí,

ako napríklad rozostavenie autíčok pozdĺž stien izby

a civenie na práčku

a jedenie všetkého, čo mu prišlo do cesty.

A ako rástol, bol čoraz viac iný

a tieto odlišnosti začali byť čoraz viac viditeľné.

Aj napriek veľkým výbuchom zlosti, frustrácii

a nikdy nekončiacej hyperaktivite

sa za tým všetkým skrývalo niečo jedinečné:

čistá a nevinná povaha, chlapec, ktorý videl svet bez

predsudkov, človek, ktorý nikdy nezaklamal.

Neobyčajný.

Nemôžem povedať, že v našej

rodine neboli chvíle, ktoré nám dali zabrať,

chvíle, keď som si želala, aby boli takí, ako som ja.

Ale radšej som si pripomenula veci, ktoré ma skutočne naučili

o jedinečnosti, komunikácii a láske

a vtedy som si uvedomila, že by som tieto veci

nevymenila za nejakú normálnosť.

Normálnosť prehliada krásu, ktorú nám dávajú rozdiely

a to, že sme od seba odlišní, neznamená, že jeden z nás je ten nesprávny.

Znamená to len, že existujú rôzne spôsoby, ako byť tým správnym.

A ak by som mohla povedať len jednu vec Remimu,

Samovi

a vám,

bolo by to, že nemusíte byť normálny.

Môžte byť výnimočný.

Či už autistický alebo nie,

rozdiely, ktoré medzi nami sú --

Sú darom! Každý z nás má v sebe dar.

A úprimne povedané, ponížiť sa k normálnosti

je tou najväčšou obetou ľudského potenciálu.

Šancu na to, byť niekým úžasným, na pokrok a zmenu,

strácame v momente, keď sa snažíme byť ako niekto iný.

Prosím, len mi nehovorte, že som normálna.

Ďakujem. (Potlesk)

(Potlesk)