Birke Baehr: Čo je zlé na našom potravinovom systéme

11-ročný Birke Baehr predstavuje svoj názor na hlavný zdroj našej stravy, vzdialené a nie veľmi malebné priemyselné farmy. To, že farmy sa nachádzajú mimo zraku verejnosti, podporuje utopistický obraz supermarketoveho poľnohospodárstva. Argumentuje a zároveň popisuje prechod na ekologickú a miestnu produkciu.

Ahoj! Volám sa Birke Baerhr

a mám 11 rokov.

Dnes som sem prišiel rozprávať o tom, čo je zlé na našom potravinovom systéme.

Najprv by som chcel povedať,

že ma veľmi prekvapuje, ako ľahko sa deti vedú k tomu,

aby verili všetkým reklamám a marketingu

v televízii, školách

a v podstate všade, kam sa pozriete.

Pripadá mi to tak, ako keby sa korporácie

neustále snažili donútiť deti, ako som ja, k tomu,

aby sami donútili svojich rodičov kúpiť im veci,

ktoré vlastne nie sú dobré ani pre nás, ani pre planétu.

Sú to najmä malé deti,

ktoré priťahujú farebné obaly

a plastové hračky.

Musím priznať, že aj ja som býval jedným z nich.

Tiež som si myslel, že všetko naše jedlo

pochádza z takých šťastných malých fariem,

kde sa prasiatka váľajú v blate a kravičky sa celý deň pasú na lúke.

Zistil som, že to nie je pravda.

Začal som sa o tieto veci zaujímať

na internete, v knihách, dokumentárnych filmoch

a na výletoch s rodinou.

Objavil som temnú stránku priemyselného potravinového systému.

Ako prvú spomeniem existenciu geneticky upravených semien a organizmov.

Deje sa to vtedy, keď sú semená v laboratóriu geneticky upravované tak,

aby robili niečo, čo sa v prírode neplánovalo,

ako napríklad, keď sa vezme DNA ryby

a vloží sa do DNA rajčiny -- fuj.

Nechápte ma zle, ryby a rajčiny mám rád,

ale toto je jednoducho strašné.

(Smiech)

Semená sa potom zasejú a rastú.

Ukázalo sa, že jedlo, ktoré produkujú,

spôsobuje laboratórnym zvieratám rakovinu a ďalšie problémy.

Ľudia však takto vyprodukované jedlo konzumujú

už od 90-tych rokov 20. storočia

a väčšina z nich ani nevie, že niečo také existuje.

Vedeli ste, že u krýs, ktoré sa živili geneticky upravenou kukuricou,

sa vyvinuli príznaky toxicity pečene a obličiek?

Medzi nimi sú zápaly a poruchy obličiek a ich zvýšená hmotnosť,

a predsa všetka kukurica, ktorú jeme,

je nejakým spôsobom geneticky upravená.

Dovoľte mi povedať vám,

že kukurica je úplne vo všetkom

a nenúťte ma začať pri koncentrovaných veľkochovoch zvierat,

ktoré sa nazývajú CAFOS.

(Smiech)

Konvenční farmári používajú chemické hnojivá,

ktoré sú vyrobené z fosílnych palív

a tie zmiešavajú s hlinou, aby rastliny mohli rásť.

Robia to, pretože zem zbavili všetkých živín

pestovaním rovnakej plodiny stále dokola.

Za ďalšie, ovocie a zelenia sa striekajú škodlivými chemikáliami,

ako sú pesticídy a herbicídy,

aby sa vykynožili buriny a hmyz.

Keď prší, tieto chemikálie presakujú do zeme

alebo tečú do našich vodných tokov,

kde zamorujú aj našu vodu.

Potom naše jedlo ožarujú, aby vydržalo dlhšie

a mohlo cestovať tisícky míľ

od miesta vypestovania až do supermarketov.

Tak sa sám seba pýtam,

čo môžem zmeniť? Ako môžem tieto veci zmeniť?

Prišiel som na toto.

Zistil som, že existuje hnutie za lepšie spôsoby.

Pred nejakým časom

som chcel byť hráčom amerického futbalu a hrať v NFL.

Rozhodol som sa ale, že namiesto toho budem radšej organickým farmárom.

(Potlesk)

Ďakujem.

Bude to mať na svet väčší dopad.

Toto je Joel Salatin, ktorého volajú bláznivý farmár,

lebo pestuje rastliny inak ako celý systém.

Pretože sa vzdelávam doma,

jedného dňa som si ho išiel vypočuť.

Tento muž, tento bláznivý farmár,

vôbec nepoužíva pesticídy, herbicídy,

ani geneticky upravené semená.

A práve preto ho systém nazýva bláznivým.

Chcem, aby ste vedeli, že my všetci sa na zmenách môžeme podieľať tým,

že si budeme vyberať inak,

že si kúpime jedlo priamo od miestnych farmárov

alebo od susedov, ktorých celý život poznáme.

Niektorí ľudia vravia, že organické alebo miestne jedlo je drahšie.

Je to však skutočne tak?

Keď vezmem do úvahy všetky tie veci, čo som sa o potravinovom systéme naučil,

pripadá mi, že buď zaplatíme farmárovi

alebo zaplatíme nemocnici.

(Potlesk)

Teraz viem s istotou, ktorú možnosť si vyberiem.

Chcem, aby ste vedeli, že existujú farmy,

ako je Sequachie Cove Farm v Tennessee, ktorú vlastní Bill Keener,

kde jeho kravy jedia trávu

a jeho prasiatka sa váľajú v blate tak, ako som si to predtým myslel.

Niekedy chodím na Billovu farmu a pracujem ako dobrovoľník,

aby som mohol vidieť zblízka a na vlastnej koži,

odkiaľ pochádza jedlo, ktoré jem.

Chcem, aby ste vedeli, že verím,

že deti budú jesť čerstvú zeleninu a dobré jedlo,

ak budú vedieť viac o tom, odkiaľ skutočne pochádza.

Chcem, aby ste vedeli, že v každej komunite existujú

a stále sa vynárajú nové farmárske obchody.

Chcem, aby ste vedeli, že ja, môj brat a sestra

naozaj radi jeme pečené kelové lupienky.

Snažím sa o tom hovoriť všade, kam chodím.

Nie je to tak dávno,

keď môj strýko povedal, že ponúkol môjmu 6-ročnému bratrancovi cereálie.

Spýtal sa ho, či chce organické Toasted O's

alebo sladké vločky,

poznáte ich, tie s veľkou pruhovanou kreslenou postavičkou na obale.

Môj malý bratranec povedal svojmu otcovi,

že by si radšej dal tie organické cereálie Toased O's,

pretože Birke povedal, že by tie nablýskané nemal jesť.

A práve tak, priatelia, tak môžeme niečo zmeniť,

jedno dieťa za druhým.

Takže nabudúce, keď budete v obchode, myslite lokálne,

vyberajte si organické potraviny, poznajte svojho farmára a svoje jedlo.

Ďakujem.

(Potlesk)