Neil Pasricha: Tri A úžasného života

Blog Neila Pasrichu 1000 Awesome Things (1000 Úžasných Vecí) upozorňuje na malé radosti života, od doplnena kávy zadarmo až po čisté plachty. V jeho srdečnej prednáške z TEDxToronto odhaľuje 3 tajomstvá (všetky začínajúce na A), ktoré vedú k naozaj úžasnému životu.

Príbeh môjho blogu

začal asi pred 40 rokmi,

keď sa moja mama a otec presťahovali do Kanady.

Moja mama opustila Nairobi v Keni.

Moj otec opustil malú dedinku pri Amritsari v Indii.

Prišli sem koncom šesťdesiatych rokov.

Usadili sa v tienistom predmestí asi hodinu od Toronta.

A začali tam nový život.

Prvýkrát navštívili zubára,

prvýkrát jedli hamburger,

a prvýkrát mali deti.

Moja sestra a ja

sme tu vyrástli

a prežili sme tiché, šťastné detstvo.

V rodine sme si boli blízki,

mali sme dobrých priateľov a pokojnú ulicu.

Vyrastali sme a považovali sme za samozrejmosť

mnoho vecí, ktoré naši rodičia nemohli považovať za samozrejmé,

keď vyrastali --

veci, ako stále zapnutú elektrinu

v dome,

veci ako školy naproti cez ulicu

a nemocnice neďaleko

a nanuky na zadnom dvore.

Vyrástli sme.

Šiel som na strednú.

Zmaturoval som.

Vysťahoval som sa z rodičovského domu, našiel si prácu,

našiel som si priateľku, usadil som sa --

a uvedomujem si, že to znie ako zlý sitcom alebo pieseň Cata Stevensa.

(Smiech)

Ale život bol naozaj celkom dobrý.

Život bol celkom dobrý.

2006 bol skvelý rok.

Pod jasným modrým nebom vo vínnej oblasti Ontária som sa v júli

oženil,

obklopený 150 príbuznými a priateľmi.

2007 bol skvelý rok.

Promoval som na vysokej škole

a vybral som sa na výlet s dvoma mojimi najbližšími kamarátmi.

Tu je fotka mňa a môjho kamaráta Chrisa

na pobreží Tichého oceána.

Videli sme z okna auta tulene

a tak sme zastavili, aby sme ich odfotili,

a potom sme ich zatienili našimi obrovskými hlavami.

(Smiech)

Takže ich vlastne nemôžete vidieť,

ale verte mi,

vyrážalo to dych.

(Smiech)

2008 a 2009 boli trochu ťažšie.

Viem, že boli ťažšie pre veľa ľudí,

nielen pre mňa.

Po prvé, správy boli tak vážne.

Stále sú nepríjemné a boli aj predtým,

ale keď ste otvorili noviny alebo zapli televíziu,

vyrútilo sa na vás topenie ľadovcov,

vojny po celom svete,

zemetrasenia, hurikány,

ekonomika sa zmietala na pokraji kolapsu

a nakoniec ten kolaps prišiel,

a tak veľa z nás stratilo svoje domovy

alebo svoju prácu,

alebo svoje dôchodky,

alebo svoje živobytie.

2008 a 2009 boli pre mňa ťažké ešte z jedného dôvodu.

Prechádzal som mnohými osobnými problémami.

Môjmu manželstvu sa nedarilo,

a čoraz viac sme sa od seba vzďaľovali.

Jedného dňa prišla moja žena z práce domov

a pozbierala všetku svoju odvahu, aby sme sa cez slzy

úprimne porozprávali.

A povedala mi, "Už ťa nemilujem."

Bola to jedna z najbolestivejších vecí, ktoré som kedy počul,

a zlomilo mi to srdce,

a len o mesiac neskôr

ma zasiahla ďalšia, ešte bolestivejšia udalosť.

Môj priateľ Chris, ktorého som vám pred chvíľou ukázal,

bojoval s psychickým ochorením už dlhší čas.

A tí z vás, ktorých životov

sa dotkla psychická choroba,

viete, aká to je výzva.

Telefonoval som s ním o pol jedenástej

v nedeľu večer.

Rozprávali sme sa o relácii, ktorú sme v ten večer pozerali.

A v pondelok ráno som zistil, že zmizol.

Bohužiaľ si vzal život.

Bolo to naozaj veľmi ťažké obdobie.

A ako sa nado mnou zbiehali tieto čierne mraky,

bolo pre mňa naozaj, naozaj ťažké,

myslieť na čokoľvek dobré.

Povedal som si, že potrebujem nájsť spôsob,

ako sa sústrediť na niečo pozitívne.

A tak som raz prišiel domov z práce,

zapol som počítač

a spustil som malú webstránku,

ktorú som nazval 1000awesomethings.com.

Snažil som sa pripomenúť si

tie jednoduché, univerzálne, malé radosti života,

ktoré všetci milujeme, ale nehovoríme o nich --

veci ako čašníci a čašníčky,

ktorí vám dolejú kávu bez požiadania,

sedieť za stolom, ktorý ide ako prvý

ku švédskym stolom na svadbe,

mať oblečené ešte teplé spodné prádlo rovno zo sušičky

alebo keď pokladník otvorí nový pás ku pokladni v obchode

a vy ste prvý na rade --

aj keď ste boli posledný v inom rade, šup do toho nového.

(Smiech)

A pomaly som sa časom

dostával do lepšej nálady.

Viete, každý deň vzniká

50 000 nových blogov.

A môj blog bol len jedným z tých 50 000.

A nečítal ho nikto okrem mojej mamy.

Hoci by som mal povedať, že moja návštevnosť

raketovo vzrástla o 100 percent

keď poslala adresu môjmu ockovi.

(Smiech)

A potom som sa tešil,

keď ho čítali desiatky ľudí.

A potom som sa tešil, keď ich boli tucty,

a potom stovky, a potom tisíce,

a potom milióny.

Začalo to rásť a rásť a rásť.

A potom mi niekto zavolal

a hlas na druhom konci linky povedal,

"Práve ste vyhrali cenu za najlepší blog na svete."

Pomyslel som si, to je určite výmysel.

(Smiech)

(Potlesk)

Do ktorej africkej krajiny mám poslať všetky svoje peniaze?

(Smiech)

Ale potom som naskočil na lietadlo,

a skončil som na červenom koberci

medzi Sarah Silverman a Jimmy Fallonom a Marthou Stewart.

A šiel som si na pódium vyzdvihnúť ocenenie Webby za najlepší blog.

A prekvapenie

a úžas z toho všetkého

prekonalo to, keď ma pri mojom návrate do Toronta

čakalo v schránke

10 mailov od literárnych agentov, ktorí

sa chceli rozprávať o knihe, ktorá z toho mala vzniknúť.

Rýchlo prejdeme na ďalší rok

a "The Book of Awesome" (Kniha Úžasnosti, pozn.prekl. )

je číslo jedna na zozname bestsellerov už 20 týždňov.

(Potlesk)

Dnes som tu chcel urobiť tri veci.

Chcel som vám povedať príbeh môjho blogu,

chcem sa s vami podeliť o tri A úžasného života

a zakončím to jednou myšlienkou.

Takže sa poďme porozprávať o tých troch A.

Za posledných pár rokov

som naozaj nemal veľa času rozmýšľať.

Ale v poslednej dobe som mal možnosť ustúpiť o krok späť

a spýtať sa sám seba: Čo bolo tým, čo mi v posledných rokoch

pomohlo pri budovaní mojej webstránky

a tiež k môjmu osobnému rastu?

A tak som zhrnul tie veci

do troch A.

Sú to attitude (postoj), awareness (uvedomenie si)

a authenticity (byť sám sebou).

Chcel by som vám o každej trochu porozprávať.

Takže postoj:

každý z nás zažije svoje výstupy

aj pády.

Nikto z nás nevie predpovedať budúcnosť, ale jedna vec je istá,

a to, že nič nepôjde podľa plánu.

Všetci budeme mať svoje svetlé chvíľky

a skvelé dni a úžasné chvíle

keď sa budete usmievať na promócií,

keď bude otec tancovať s dcérou na svadbe,

a keď bude zdravé bábätko plakať v pôrodnici,

ale medzi tými svetlými chvíľami,

nám život občas bude hádzať polená pod nohy.

Je to smutné a neradi o tom hovoríme,

ale váš manžel vás môže opustiť,

vaša priateľka vás môže podvádzať,

vaše bolesti hlavy môžu byť vážnejšie, ako sa vám zdá,

alebo vášho psa zrazí auto na ulici.

Nie sú to veselé myšlienky,

ale vaše deti sa môžu zapliesť do gangov

alebo zlých partií.

Vaša mama môže dostať rakovinu,

váš otec možno bude protivný.

A v živote sú chvíle,

keď spadnete

a v bruchu budete mať hrču a srdce bude zlomené.

A keď vás tie zlé správy zaplavia,

a keď vami prenikne bolesť,

dúfam, že budete vedieť,

že vždy máte dve možnosti.

Prvá, môžete sa tým nechať unášať

a utápať sa v smútku naveky,

alebo druhá, môžete smútiť,

a potom sa postaviť budúcnosti

s novým pohľadom.

Keď máte skvelý postoj a prístup k životu, vyberáte si možnosť číslo dva,

a vyberáte si ju, hoci je to ťažké,

hoci vás tá bolesť hlboko zasiahne,

vždy si vyberiete ísť ďalej, dopredu,

a vykročiť malými krokmi do budúcnosti.

Druhé A je awareness (uvedomenie si).

Rád sa bavím s trojročnými.

Milujem spôsob, akým sa pozerajú na svet,

pretože sa naň pozerajú po prvý raz.

Milujem to, že sa vedia pozerať na chrobáka, ako prechádza cez cestu.

Milujem to, že s otvorenými ústami hľadia

na svoj prvý bejzbal

s očami naširo otvorenými a s rukavicou na ruke,

keď naplno vnímajú každý odpal palicou a

chrúmanie arašidov a vôňu hotdogov.

Milujem to, že vedia stráviť hodiny zbieraním púpav na zadnom dvore

a to, že z nich potom urobia vrchol programu

večere vďakyvzdania.

Milujem spôsob, akým vidia svet,

pretože ho vidia

po prvýkrát.

Vedieť si uvedomiť, o čom je život,

je práve o nájdení trojročného dieťaťa v sebe.

Pretože každý z nás mal raz tri roky.

Ten trojročný chlapec je stále tvojou súčasťou.

To trojročné dievča je stále tvojou súčasťou.

Sú tam.

A zmysel pre uvedomenie si je len o tom, že si spomeniete,

že všetko, čo vidíte, ste raz

videli po prvý raz.

Raz sa vám po prvýkrát v živote podarilo

chytiť zelenú vlnu na ceste z práce.

Raz ste prvýkrát v živote prechádzali okolo otvorených dverí pekárne

a vdýchli ste do seba jej vôňu,

a keď ste prvýkrát vytiahli 20 dolárovú bankovku z vrecka starého kabáta

a vykríkli, "Našiel som peniaze."

Posledné A je authenticity (byť sám sebou).

Pri tomto vám chcem povedať krátky príbeh.

Vrátime sa naspäť do roku 1932,

keď sa na farme s arašidami v Georgii

narodil malý chlapec Roosevelt Grier.

Roosevelt Grier, alebo Rosey Grier, ako ho ľudia volali,

vyrástol na 135 kilogramov vážiaceho

a meter osemdesiat vysokého hráča v NFL (Národná liga amerického futbalu).

Na fotke je to ten s číslom 76.

Spolu ich volali "hrôzostrašná štvorka".

Proti týmto štyrom z L.A.Rams v šesťdesiatych rokoch

neradi hrávali.

Ako tvrdí futbaloví hráči robili to, čo milovali,

čo bolo drvenie lebky

a vykĺbenie ramena súpera na ihrisku.

Ale Rosey Grier mal

aj inú vášeň.

Vo svojom autentickom vnútri,

miloval vyšívanie.

Rád plietol.

Hovorieval, že ho to upokojuje, že si pri tom oddýchne,

že zabúda na strach z lietania a pomáha mu to pri zoznamovaní so slečnami.

To povedal.

A mal to tak rád, že po tom, čo odišiel do dôchodku z NFL,

vstupoval do klubov.

A dokonca vydal knihu,

ktorá sa volá "Vyšívanie pre mužov od Roseyho Griera".

(Smiech)

(Potlesk)

To je skvelý obal.

Všimnite si, že vyšíva svoju vlastnú tvár.

(Smiech)

Na tomto príbehu milujem,

že Rosey Grier

je úplne sám sebou.

A o tom autenticita je.

Je to o tom byť sebou a byť s tým spokojný.

A myslím, že keď ste sami sebou,

tak budete nasledovať svoje srdce

a dostanete sa na miesta

a do situácií a do rozhovorov,

ktoré máte radi, a ktoré si užívate.

Stretnete ľudí, s ktorými sa radi rozprávate.

Pôjdete na miesta, o ktorých snívate.

A nakoniec budete počúvať svoje srdce

a budete sa cítiť naplnení.

Takže to sú tie tri A.

A k tej záverečnej myšlienke. Chcem vás vziať späť

k mojim rodičom prichádzajúcim do Kanady.

Neviem, ako by som sa cítil,

keby som sa sťahoval do novej krajiny ako 25-ročný.

Neviem to, pretože som to nikdy neurobil.

Ale myslím si, že musíte mať skvelý postoj k veciam.

A musíte si všímať svoje okolie

a uvedomovať si tie malé zázraky,

ktoré vidíte vo svojom novom svete.

A myslím, že musíte byť sám sebou,

musíte byť k sebe úprimný,

aby ste sa dostali cez to všetko, čo vás čaká.

Rád by som na chvíľu prerušil svoju prednášku

asi na desať sekúnd,

pretože v živote nedostanete veľa príležitostí urobiť niečo takéto,

a moji rodičia sedia v prvom rade.

Chcel by som ich poprosiť, aby sa postavili.

A chcel by som vám poďakovať.

(Potlesk)

Keď som vyrastal, môj ocko rád rozprával príbeh

o svojom prvom dni v Kanade.

Je to skvelý príbeh. Hneď ako vystúpil z lietadla

v Toronte na letisku,

privítala ho nezisková organizácia

ktorú určite vedie niekto z tejto miestnosti.

(Smiech)

A táto nezisková organizácia mala veľký uvítací obed

pre nových imigrantov.

Takže vystúpil z lietadla a šiel na tento obed

a tam bola obrovská kopa jedla.

Bol tam chlieb, a tie malé, malinké uhorky s kôprom,

boli tam olivy a tie malé biele cibuľky.

Boli tam rolky z morčacieho mäsa,

zo šunky, z pečeného hovädzieho mäsa

a malé kocky syra.

Boli tam sendviče z tuniaka a vajíčkového šalátu

a z lososového šalátu.

Boli tam lasagne a zapekané jedlá,

boli tam sušienky, bublaniny s ovocím

a bolo tam veľa, veľa koláčov.

A keď môj ocko hovorí ten príbeh, vždy povie,

„Najbláznivejšie bolo, že okrem chleba som nič z toho nikdy predtým nevidel.“

(Smiech)

Nevedel som, čo je mäso, čo je vegetariánske,

a jedol som olivy s koláčom."

(Smiech)

"Nemohol som uveriť tomu, koľko vecí sa tu dá zohnať."

(Smiech)

Keď som mal päť rokov,

chodieval som s otcom do obchodu.

A on vždy zastal a s úžasom sa pozeral

na malé nálepky na ovocí a zelenine.

A hovorieval, "Pozri sa, veril by si tomu, že tu majú mango z Mexika?

Majú jablko z Juhoafrickej republiky.

Veril by si tomu, že majú ďatle z Maroka?

Vieš vôbec, kde je Maroko?"

A ja som na to povedal, "Ja mám päť rokov. Neviem, ani kde som.

Je toto A&P?"

On povedal, "Tiež neviem, kde je Maroko, poďme to zistiť."

Kúpili sme tie ďatle a šli sme domov.

A naozaj sme vytiahli z poličky atlas

a prevracali sme strany, kým sme tú záhadnú krajinu nenašli.

A keď sme ju našli, môj otec povedal,

"Veril by si tomu, že niekto sa tam vyštveral na strom,

odtrhol tú vec, dal ju do nákladného auta,

odviezol až do prístavu,

potom ju previezol

cez celý Atlantický oceán

a dal ju do ďalšieho kamióna,

ktorý ju doviezol do malého obchodíku rovno pred naším domom,

aby ju mohli predať za 25 centov?

Ja som povedal, "Tomu neverím."

A on, "Ani ja.

Svet je úžasný. Je toľko vecí, z ktorých sa môžeš tešiť."

Zamyslel som sa nad tým a má absolútnu pravdu,

je toľko vecí, z ktorých sa môžeme tešiť.

Sme jediný druh

na jedinej skale, ktorá je schopná života,

v celom vesmíre, ktorý poznáme,

jediný druh, ktorý je schopný zažívať

tak veľa takýchto vecí.

Sme jediní, kto má architektúru a poľnohospodárstvo.

Sme jediní so šperkami a demokraciou.

Máme lietadlá, diaľnice,

interiérový dizajn a znamenia horoskopu.

Máme módne časopisy a domáce večierky.

Môžete pozerať horor s príšerami.

Môžete ísť na koncert a počúvať, ako jamovanie s gitarami.

Máme knihy, bufety a rádiové vlny,

nevesty a horské dráhy.

Môžete spať v čisto oblečených perinách.

Môžete ísť do kina a dostať dobré miesto.

Môžete cítiť vôňu pekárne, prechádzať sa v daždi,

pukať bublinkový obal alebo si zdriemnuť, keď by ste nemali.

Máme to všetko,

ale máme len 100 rokov na to, aby sme si to vychutnali.

To je tá smutná časť.

Pokladník vo vašom obchode,

šéf vo vašom podniku,

chlapík, čo ide tesne za vami na diaľnici,

obchodník, ktorý vám zavolá počas večere,

každý váš učiteľ,

každý, vedľa koho ste sa niekedy zobudili,

každý politik v každej krajine,

každý herec v každom filme,

každý člen vašej rodiny, každý, koho milujete,

každý v tejto miestnosti aj vy

bude za sto rokov mŕtvy.

Život je tak úžasný a máme tak málo času na to,

aby sme si vychutnali

tie malé, krátke momenty, ktoré ho robia krásnym.

A tá chvíľa je práve teraz,

tie chvíle sa vám krátia,

a tie momenty sa vždy, vždy pominú.

Nikdy nebudete takí mladí ako teraz.

A práve kvôli tomu verím, že ak budete žiť život

so správnym postojom

a rozhodnete sa ísť ďalej a pokračovať,

hoci vám život zasadí ranu pod pás,

ak si budete uvedomovať svet okolo seba,

ak budete v sebe hľadať to vnútorné trojročné dieťa

a vidieť malé radosti života, ktoré robia život tak krásnym,

a ak budete sami sebou,

ak budete sami sebou a budete s tým spokojní,

ak necháte vaše srdce viesť vaše životy k uspokojujúcim zážitkom,

potom verím tomu, že budete žiť život,

ktorý bude bohatý a uspokojujúci,

a verím tomu, že budete žiť život, ktorý bude naozaj úžasný.

Ďakujem.