Čo váš lekár neprizná

Nechceli by ste vedieť, či je váš lekár platený farmaceutickou spoločnosťou?
Alebo či je jeho osobné presvedčenie nezlúčiteľné s liečbou, ktorú preferujete vy? Dnes, aspoň v USA, vám lekár nič také nemusí povedať. A keď doktorka Leana Wen požiadala svojich kolegov, aby sa viac otvorili, reakcia bola… znepokojujúca.

Povedali, že som zradila svoje povolanie,

že by ma mali vyhodiť,

zobrať mi licenciu,

že by som sa mala vrátiť,
odkiaľ som prišla.

Hackli môj e-mail.

V jednom fóre pre lekárov

sa niekto pochválil,
že „bombarduje“ môj twitter.

Nebolo mi celkom jasné,
či je to dobre alebo zle,

ale potom prišla odpoveď:

„Škoda, že to neboli reálne bomby.“

Nikdy by som si nepomyslela,

že niečím spôsobím
toľko hnevu medzi lekármi.

Stať sa lekárkou bol môj sen.

Vyrastala som v Číne

a moje prvé spomienky
sú na prevoz do nemocnice,

kde som bola skoro každý týždeň
kvôli ťažkej astme.

Starala sa tam o mňa pani doktorka Sam.

Bola vo veku mojej mamy.

Mala veľké kučeravé vlasy

a nosievala žlté kvietkované šaty.

Bola z tých lekárov,

ktorí, keď si zlomíte ruku,

spýtajú sa, prečo sa nesmejete,

veď ide o váš humerus. Chápete.

Takže stonáte,

ale po jej návšteve je vám vždy lepšie.

Každý máme svojho hrdinu z detstva,

a chceme byť ako on, keď vyrastieme, nie?

Ja som chcela byť ako doktorka Sam.

Keď som mala osem rokov,
presťahovali sme sa s rodičmi do USA

a stali sme sa typickými prisťahovalcami.

Moji rodičia upratovali v hoteloch,
umývali riad a robili na pumpe,

aby som ja mohla ísť za svojím snom.

Naučila som sa po anglicky

a naši boli strašne šťastní,

keď ma vzali na medicínu
a zložila som lekársku prísahu.

Jedného dňa sa všetko zmenilo.

Volala mi mama, že sa necíti dobre,

neutíšiteľný kašeľ, únava
a nemohla sa nadýchnuť.

Vedela som, že mama je z tých,
čo sa nikdy nesťažujú.

Keď už s niečím prišla,

bolo jasné, že je to vážne.

A bolo.

Zistili sme že má rakovinu prsníka
v pokročilom štádiu,

metastázy na pľúcach, kostiach a mozgu.

Bola statočná a nezúfala si.

Podstúpila operáciu a ožarovanie

a práve prechádzala
tretím kolom chemoterapie,

keď stratila svoj notes.

Skúsila nájsť číslo na svojho onkológa
na internete,

čo sa jej podarilo,
ale našla aj niečo iné.

Na rôznych stránkach

sa písalo, že je platený
farmaceutickou firmou,

aby propagoval

práve takú chemoliečbu,
ktorú predpísal aj mame.

Volala mi v panike

a ja som nevedela, čomu veriť.

Možno to bola pre ňu vhodná liečba,

ale možno nie.

Bola vystrašená a na pochybách.

Čo sa týka liečenia,

dôvera je nevyhnutná

a keď sa stratí,
zostane len strach.

Tento strach má aj ďalšiu stránku.

Ešte ako študentka som zažila
prípad 19-ročného chalana,

ktorý sa vracal

na bicykli na intrák,

keď ho zrazilo SUV.

Mal zlomených sedem rebier,

roztrieštenú panvu

a vnútorné krvácanie
do brucha a do mozgu.

Predstavte si jeho rodičov,

ktorí prileteli 3 000 km zo Seattlu

a našli svojho syna v kóme.

Asi by ste chceli vedieť,
čo s ním je, nie?

Chceli byť prítomní pri vizite,

kde sme preberali jeho stav a možnosti,

čo mi prišlo pochopiteľné

a tiež sme im mohli ukázať,

ako sa snažíme pomôcť mu.

Hlavný lekár ale povedal nie.

Pre všetky možné dôvody.

Aby nezavadzali sestrám.

Aby sa študenti nebáli pýtať.

Dokonca povedal:

„Čo keď nás budú žalovať
pre nejaké chyby?“

Za každou výhovorkou
som videla jeho strach

a naučila som sa,
že byť lekárom znamená

obliecť si plášť,

vytvoriť múr a skryť za zaň.

V medicíne je jedna skrytá epidémia.

Jasné, že pacient sa bojí,
keď ide k lekárovi.

Predstavte si, že sa zobudíte
s hroznou bolesťou brucha,

idete do nemocnice,

ležíte v tej divnej budove,
na kolieskovom lôžku,

v tenučkej nemocničnej blúze,

cudzí ľudia chodia do vás šťuchať.

Neviete, čo bude.

Neviete ani, či dostanete tú deku,
o ktorú ste žiadali pred pol hodinou.

Ale nielen pacienti majú strach,

lekári sa boja tiež.

Bojíme sa, že pacienti zistia, kto sme

a o čom je celá medicína.

Takže robíme čo?

Dáme si tie plášte
a skryjeme sa za nimi.

Jasné, že čím viac sa skrývame,

tým viac chcú ľudia vedieť,
čo skrývame.

Výsledkom tejto špirály nedôvery je
potom slabá lekárska starostlivosť.

Nemáme len strach z choroby,

sme chorí strachom.

Môžeme premostiť túto medzeru

medzi potrebami pacientov
a konaním lekárov?

Prekonať našu chorobu zo strachu?

Spýtam sa inak:

Skrývanie nepomáha,
čo keby sme to skúsili opačne?

Čo keby sa lekári voči
pacientom totálne otvorili?

Vlani na jeseň som viedla
výskum, ktorý zisťoval,

čo chcú ľudia vedieť
o svojej zdravotnej starostlivosti.

Pýtali sme sa nielen
pacientov v nemocnici,

ale aj obyčajných ľudí.

Dvaja z mojich študentov - medikov,
Suhavi Tucker a Laura Johns,

vyšli s naším výskumom do ulíc.

Do bánk, kaviarní, domovov dôchodcov,

čínskych reštaurácií, na vlakové stanice.

Čo zistili?

Na otázku

„Čo chcete vedieť o vašej
zdravotnej starostlivosti?“

ľudia odpovedali tým,
čo chcú vedieť o svojich lekároch,

lebo chápu zdravotnú starostlivosť

ako individuálnu interakciu
medzi nimi a lekárom.

Tak sme sa pýtali:
„Čo chcete vedieť o vašich lekároch?“

Dostali sme tri odpovede:

Niektorých zajímalo,
či je ich lekár kompetentný

a má príslušné atestácie.

Ďalší sa chceli uistiť,
že lekár je nezaujatý

a jeho rozhodnutia sú založené na vede

a nie na tom, kto ho platí.

Prekvapilo nás,

že mnoho ľudí chce o svojich lekároch
vedieť aj čosi iné.

Jonathan, 28-ročný študent práv,

by rád našiel lekára,
ktorý nie je zaujatý voči LGBTQ

a špecializuje sa na takýchto pacientov.

Pre Serenu, 32-ročnú účtovníčku,

je dôležité, aby lekár zdieľal jej hodnoty

ohľadne práva ženy
na reprodukčné rozhodnutia.

Frank, 59-ročný majiteľ železiarstva,

by najradšej k lekárom vôbec nechodil

a chce nájsť niekoho,
kto verí najmä v prevenciu,

ale je otvorený aj alternatívnej liečbe.

Jeden za druhým
nám respondenti odhaľovali,

že vzťah lekár-pacient
je veľmi intímny,

že skôr než ukážu lekárom svoje telo

a povedia im svoje tajomstvá,

chcú poznať lekárove hodnoty.

To, že lekár musí prijať každého pacienta,

neznamená, že pacient
by mal byť spokojný s každým lekárom.

Pacienti by najprv chceli
niečo o lekároch vedieť,

aby si mohli medzi nimi vybrať.

Na základe toho som spustila kampaň

„Kto je môj doktor?“

za úplnú transparentnosť v medicíne.

Zúčastnení lekári dobrovoľne odhaľujú

na internetovej stránke

nielen informácie o svojom štúdiu

a špecializácii,

ale tiež o strete záujmov.

Ideme za Zákon o strete záujmov

o príklone k farma-firmám,

a hovoríme o tom, ako sme platení.

Na odmenách záleží.

Ak idete k lekárovi s bolesťou chrbta,

radi by ste vedeli, či berie
5 000 dolárov za operáciu

oproti 25 dolárom za to,
že vás pošle k fyzioterapeutovi

alebo či zarába nezávisle na tom,
čo vám odporučí.

Ideme ešte o krok ďalej.

Zverejňujeme svoje postoje
k ženskému zdraviu,

LGBT zdraviu, alternatívym metódam,

prevencii a eutanázii.

Ako lekári sme sľúbili pacientom,
že vám budeme slúžiť,

takže máte právo vedieť, kto sme.

Veríme, že transparentnosť
môže vyliečiť ten strach.

Čakala som, že niektorí lekári
do toho pôjdu a iní nie,

ale netušila som, akú reakciu to vyvolá.

Za týždeň od spustenia
„Kto je môj doktor?“

pribudli na fóre Medscape

a ďalších lekárskych weboch

tisíce postov na túto tému.

Tu je pár z nich.

Gastroenterológ z Portlandu:

„12 rokov som otrokom.

Mám pôžičky a hypotéky.

Som závislý na obedoch od farma-firiem,
aby som mohol slúžiť pacientom.“

OK, časy sú ťažké pre všetkých,

ale skúste povedať pacientovi,

ktorý s príjmom 35 000 dolárov ročne
živí štvorčlennú rodinu,

že vy potrebujete obedy zadarmo.

Ortopéd z Charlotte:

„Zverejnenie zdrojov mojich príjmov
považujem za zásah do súkromia.

Pacienti mi neodhaľujú
svoje príjmy.“

Ale pacientove zdroje príjmu
nemajú vplyv na vaše zdravie.

Psychiater z New Yorku:

„Čoskoro budeme nútení rozhlasovať,
či máme radšej psy či mačky,

aké máme auto

a aký používame toaleťák.“

Či máte radšej Toyoty alebo Cottonellky

neovplyvní zdravie vašich pacientov,

ale váš postoj
k právu ženy na rozhodnutie,

k preventívnej medicíne či k eutanázii
ho ovplyvniť môže.

A môj obľúbený, kardiológ z Kansas City:

„Ďalšie vládou nariadené sra… ndy?

To sa Dr. Wen môže vrátiť
do rodnej krajiny.“

K tomu mám dve dobré správy.

Celé to má byť dobrovoľné a nie nariadené.

Po druhé, ja som Američanka a už som tu.

(smiech) (potlesk)

V priebehu mesiaca dostávali moji šéfovia

telefonické žiadosti, aby ma vykopli.

Na moju nezverejnenú domácu adresu
chodila pošta

s vyhrážkami, že ma udajú
lekárskej komisii.

Priatelia a rodina naliehali,
nech s kampaňou skončím.

Po tej hrozbe s bombami som bola hotová.

Ale potom sa ozvali pacienti.

Cez sociálne médiá; TweetChat,

o ktorom som už vedela, čo to je,

priniesol 4,3 miliónu „dojmov“

a tisíce ľudí ma povzbudzovali,
aby som pokračovala.

Písali veci ako:

„Ak lekári robia niečo,
za čo sa tak hanbia,

tak by to robiť nemali.“

„Volení činitelia musia priznať
príspevky na kampaň,

právnici musia priznať strety záujmov.

Prečo nie lekári?“

A veľa ľudí písalo:

„Nech my pacienti rozhodujeme

o tom, čo je dôležité pri voľbe lekára.“

V našej skúšobnej verzii

sa vyše 300 lekárov zaviazalo
k totálnej transparentnosti.

K tej šialenej novinke.

Ale v skutočnosti to nie je
taký novátorský koncept.

Pamätáte na moju čínsku doktorku Sam,

s jej vtípkami a divokým három?

Bola moja lekárka,

ale aj naša suseda,

bývala oproti cez ulicu.

S jej dcérou sme boli spolužiačky.

Moji rodičia a ja sme jej verili,

lebo sme vedeli, kto je a o čo jej ide,

nemala potrebu to pred nami skrývať.

Jednu generáciu dozadu
bol toto štandard aj v USA.

O vašom rodinnom lekárovi ste vedeli,
že má dvoch pubertálnych synov,

že pred pár rokmi prestal fajčiť,

že hovorí, že chodí do kostola,

ale vy viete, že len dvakrát ročne:
na Veľkú noc

a keď príde do mesta jeho svokra.

Vedeli ste, aký je,

a on to nepotreboval pred vami skryť.

Ale choroba strachu nás premohla

a doplácajú na to pacienti.

Poznám to z prvej ruky.

Mama bojovala s rakovinou osem rokov.

Rada plánovala,

veľa premýšľala o tom, ako chce žiť

aj ako chce umrieť.

Napísala poslednú vôľu
s presnými inštrukciami

aj 12-stranový list o tom,
ako už trpela dosť

a že už je čas ísť.

Jedného dňa, to som pracovala v nemocnici,

mi volali, že mamu previezli na ARO.

Keď som prišla, práve sa chystali

pripojiť ju na dýchací prístroj.

„Ale ona toto nechcela,“ vravím,
„máme na to papiere.“

Lekár z ARO sa mi pozrel do očí,

ukázal na moju 16-ročnú sestru a povedal:

„Pamätáš, keď si bola v jej veku?

Ako by sa ti páčilo vyrastať bez mamy?“

Bol tam aj jej onkológ, ten povedal:

„Je to tvoja matka.

Vedela by si sa po zvyšok života
pozrieť sebe do očí,

keby si pre ňu nespravila všetko?“

Poznala som mamu dokonale.

Dokonale som vedela, čo si priala,

ale bola som lekárka.

Bolo to najťažšie rozhodnutie
môjho života,

nechať ju v kľude umrieť

a doteraz si nesiem
slová tých doktorov so sebou,

každý jeden deň.

Môžeme premostiť tú medzeru

medzi tým, čo robia lekári
a čo potrebujú pacienti.

Dostaneme sa tam,
lebo sme tam už kedysi boli

a vieme, že transparentnosť
nás dovedie k dôvere.

Výskum ukázal, že otvorenosť
pomáha aj lekárom,

že otvorenie záznamov

a ochota rozprávať o lekárskych omyloch

zvýšia dôveru pacientov,

zlepšia výsledky liečby

a zredukujú nedbalosť.

Tá otvorenosť a dôvera

je dôležitejšia

pri behaviorálnom modeli choroby
než pri infekčnom modeli.

Baktériám môže byť
dôvera a intimita ukradnutá,

ale keď ide o zmeny životného štýlu,

aby sme dokázali prestať fajčiť,

mať pod kontrolou krvný tlak
alebo cukrovku,

to vyžaduje dôveru k lekárovi.

Toto povedal jeden
z transparentných lekárov,

Brandon Combs, internista z Denveru:

„Priviedlo ma to bližšie k pacientom.

Ten vzťah, čo sme si vybudovali...

preto som vlastne šiel na medicínu.“

Aaron Stupple, internista z Denveru:

„Hovorím pacientom,
že som k nim totálne úprimný.

Nič pred nimi neskrývam.

Toto som ja. A teraz mi povedzte o sebe.

Sme v tom spolu.“

May Nguyen, rodinná lekárka z Houstonu:

„Mojich kolegov šokuje, čo robím.

Pýtajú sa, ako to, že som taká odvážna.

Hovorím, nie som odvážna,

je to moja práca.“

Myšlienka na koniec.

Byť úplne otvorený je desivé.

Cítite sa nahý, nechránený a zraniteľný,

ale tá zraniteľnosť a pokora

môže byť jedinečným darom
pre lekársku prax.

Keď budú lekári ochotní
zostúpiť z piedestálu,

vyzliecť biele plášte

a ukázať pacientom, kto sme
a o čom je medicína,

vtedy začneme prekonávať
tú chorobu strachu.

Vtedy sa nastolí dôvera.

Vtedy zmeníme lekársku paradigmu

z tajností a ukrývania

na otvorenosť a angažovanosť

pre našich pacientov.

Ďakujem.

(potlesk)