Cena za hanbu

„Musíme skoncovať s krvavým športom verejného ponižovania,“ hovorí Monica Lewinsky. V roku 1998 bola, ako hovorí, „prvým prípadom okamžitej a celosvetovej straty osobnej reputácie.“ Dnes sa online verejné ponižovanie, akým si prešla, stalo normálnym – a neraz končí samovraždou. Lewinsky si v tejto odvážnej prednáške berie na mušku našu internetovú kultúru ponižovania a vyzýva nás k zmene prístupu.

Pozeráte sa na ženu,
ktorá desaťročie verejne neprehovorila.

To sa, ako vidíte, už zmenilo,

ale len nedávno.

Len pred niekoľkými mesiacmi

som po prvý raz predniesla
významnejší prejav,

bolo to na konferencii „Forbes 30 pod 30“

pred 1 500 skvelými ľuďmi,
všetko dvadsiatnikmi.

To znamená, že v roku 1998

mali tí najstarší z nich len 14

a tí najmladší len štyri roky.

Vtipkovala som,
že niektorí z nich ma poznajú

snáď len z rapových pesničiek.

Áno, rapuje sa o mne.

V takmer 40 piesňach.
(smiech)

Ale v ten večer sa stala
jedna prekvapivá vec.

V mojich 41 rokoch
ma balil 27-ročný týpek.

Dobré, nie?

Bol zlatý, lichotilo mi to

a odmietla som ho.

Viete, na čo sa ma pokúšal zbaliť?

Vraj sa s ním budem cítiť
znovu ako 22-ročná.

(smiech)

V ten večer som si neskôr uvedomila,
že som asi jediná,

ktorá po 40 nechce mať znovu 22.

(smiech)

(potlesk)

Keď som mala 22,
zaľúbila som sa do svojho šéfa

a keď som mala 24,

spoznala som zničujúce následky.

Mohol by zdvihnúť ruku každý,

kto v 22 rokoch neurobil žiadnu chybu
alebo niečo, čo neskôr ľutoval?

No, to som si myslela...

Takže ako aj ja, zopár z vás
možno tiež občas zišlo z cesty

a zaľúbilo sa do nesprávneho človeka,

možno aj do svojho šéfa.

Na rozdiel odo mňa
ste však zrejme nemali za šéfa

prezidenta Spojených štátov amerických.

Samozrejme, život je plný prekvapení.

Neprejde deň, aby mi moju chybu
niekto nepripomenul,

a ja ju hlboko ľutujem.

Potom, ako som sa v roku 1998
zamotala do neuveriteľného románika,

ma strhol politický,
právny a mediálny vír,

ktorý do tej doby nemal obdobu.

Spomeňte si, že len pár rokov predtým

sa správy prijímali len tromi spôsobmi:

čítaním novín alebo časopisov,

počúvaním rádia

alebo sledovaním televízie.

Nič viac.

Ale to nebol môj osud.

Namiesto toho sa k vám
tento škandál dostal

vďaka digitálnej revolúcii.

Tá nám priniesla prístup
k akýmkoľvek informáciám

kedykoľvek a kdekoľvek.

Keď sa v januári 1998
môj príbeh dostal von,

už bol online.

Po prvý raz si tradičné správy
uzurpoval internet

a urobil z nich hlavnú správu –

to kliknutie rezonovalo po celom svete.

Pre mňa osobne to znamenalo,

že som sa cez noc preniesla
z celkom súkromného života

do celosvetového verejného poníženia.

Takmer okamžite sa zo mňa stal prvý prípad

celosvetovej straty osobnej povesti.

Bleskové odsúdenie,
ktoré umožnila technológia,

viedlo k davovému
virtuálnemu kameňovaniu.

Bolo to pravdaže
pred érou sociálnych sietí,

ale už sa dalo komentovať online,

e-mailovať klebety a samozrejme
e-mailovať kruté vtipy.

Spravodajské zdroje všetko
vytapetovali mojimi fotkami,

aby predali noviny,
bannerové online reklamy

a udržali ľudí
na svojich televíznych kanáloch.

Pamätáte si na nejakú
moju konkrétnu fotku,

povedzme, v baretke?

Priznávam, že som urobila chyby,

hlavne v tej baretke.

To, čo nemalo obdobu,
však nebol príbeh samotný,

ale tá pozornosť a opovrhovanie,
akých sa mne osobne dostalo.

Nazývali ma pobehlicou,

cundrou, štetkou, kurvou, šľapkou

a samozrejme „tou ženou“.

Videli ma mnohí,

ale len zopár ľudí ma poznalo.

A ja chápem: bolo ľahké zabudnúť,

že „tá žena“ je skutočná,

má dušu a kedysi bola nezlomená.

Pred 17 rokmi, keď sa mi to stalo,
to ešte nemalo názov.

Teraz tomu hovoríme
kyberšikana a online obťažovanie.

Dnes sa chcem s vami podeliť
o svoju skúsenosť,

hovoriť o tom, ako formovala
moje kultúrne postrehy

a ako verím, že moja skúsenosť
povedie k zmene,

ktorá zmierni utrpenie ďalších.

V roku 1998 som stratila
svoje dobré meno a dôstojnosť.

Prišla som takmer o všetko

a takmer aj o život.

Dovoľte mi to v krátkosti opísať.

Je september 1998.

Sedím v kancelárii bez okien

na Špeciálnej prokuratúre,

pod bzučiacimi žiarivkami.

Počúvam zvuk vlastného hlasu,

môjho hlasu z tajne nahraných telefonátov,

ktoré moja údajná kamarátka
nahrala rok predtým.

Som tu preto, že sa odo mňa
zo zákona žiadalo,

aby som osobne potvrdila pravosť
celých 20 hodín nahrávok.

Posledných osem mesiacov
nado mnou záhadný obsah

týchto pások visel ako Damoklov meč.

Chápete, kto si pamätá,
čo povedal pred rokom?

Takže počúvam,
vystrašená a zahanbená,

počúvam, ako trepem
dokola o všedných veciach;

počúvam, ako sa vyznávam
zo svojej lásky k prezidentovi

a samozrejme,
zo svojho zlomeného srdca.

Počúvam samu seba,
niekedy zlomyseľnú, niekedy hlúpu,

krutú, nemilosrdnú, hrubú.

Počúvam, strašne, strašne zahanbená;

počúvam svoje najhoršie ja,

ktoré ani nespoznávam.

O niekoľko dní nato
bola Kongresu odovzdaná Starrova správa

a všetky tieto pásky a prepisy,
tieto ukradnuté slová, boli jej súčasťou.

Dosť strašné je už to,
že ľudia si môžu prepisy prečítať,

ale o niekoľko týždňov

sa nahrávky z pások vysielajú v TV

a veľké časti z nich
sú dostupné na internete.

To verejné poníženie bolo neskutočné.

Život bol takmer neznesiteľný.

V roku 1998 sa podobné
veci nediali každý deň,

čím myslím kradnutie súkromných slov,

rozhovorov alebo fotiek

a ich následné zverejňovanie –

bez súhlasu,

bez kontextu

a bez zľutovania.

Preskočme o 12 rokov neskôr,
do roku 2010,

keď sa zrodili sociálne médiá.

Odvtedy sa, žiaľ, vynorilo
mnoho podobných prípadov,

či už niekto spravil chybu alebo nie.

A teraz sa to týka nielen verejných,
ale aj súkromných osôb.

Pre niektorých boli následky veľmi drsné.

V septembri 2010 som telefonovala s mamou

a preberali sme správu

o prvákovi z Rutgers University

menom Tyler Clementi.

Milého, citlivého, tvorivého Tylera

tajne nahral webkamerou jeho spolubývajúci

pri intímnych chvíľach s iným mužom.

Keď sa o tom dozvedel internetový svet,

rozhorelo sa ponižovanie a kyberšikana.

O niekoľko dní neskôr

Tyler skočil z Mostu Georgea Washingtona

a pri skoku zahynul.

Mal 18 rokov.

Moja mama bola otrasená z toho,
čo sa stalo Tylerovi a jeho rodine,

ochromila ju bolesť,

ktorej som ja celkom nerozumela,

a nakoniec mi došlo,

že ona znovu prežíva rok 1998,

obdobie, keď každý večer
sedávala pri mojej posteli,

keď ma nútila sprchovať sa
s otvorenými dverami,

keď sa obaja moji rodičia báli,

že budem na smrť ponížená

a to doslova.

Dnes je však príliš veľa rodičov,

ktorí nemali možnosť zasiahnuť
a zachrániť svojich milovaných.

Príliš veľa z nich sa dozvedelo
o utrpení a ponižovaní svojho dieťaťa,

až keď bolo príliš neskoro.

Tylerova tragická a nezmyselná smrť
pre mňa znamenala zlom.

Svoju skúsenosť som uvidela
v novom kontexte

a potom som sa začala pozerať
na svet ponižovania a šikany okolo mňa

a vidieť niečo iné.

V roku 1998 sme nevedeli,
kam nás táto novinka

s názvom internet dostane.

Odvtedy spája ľudí
nepredstaviteľnými spôsobmi;

spája stratených súrodencov,

zachraňuje životy, spúšťa revolúcie,

ale odvrátená strana – kyberšikana
a nadávanie do kuriev, aké som zažila,

vyrástli ako huby po daždi.

Na internete sú každý deň ľudia –
a hlavne tí mladí,

ktorí ešte nie sú dostatočne zrelí
na to, aby to zvládli, –

tak tvrdo urážaní a ponižovaní,

že nevedia, ako to prežijú do druhého dňa,

a niektorí z nich to, žiaľ, neprežijú.

A na tom nie je nič virtuálne.

ChildLine, britská neziskovka,

ktorá pomáha mladým ľuďom
s rôznymi problémami,

vydala minulý rok šokujúcu štatistiku:

V rokoch 2012 – 2013 došlo k 87 % nárastu

v počte telefonátov a e-mailov
spojených s kyberšikanou.

Holandská metaanalýza ukázala,

že po prvý raz zapríčinila kyberšikana

viac samovražedných myšlienok

ako offline šikana.

Čo ma však šokovalo, hoci nemalo,

bol iný minuloročný výskum

o tom, že poníženie je
omnoho silnejšie prežívaná emócia

ako šťastie či dokonca hnev.

Krutosť voči ostatným nie je novinkou,

ale na internete sa ponižovanie
pomocou technológie znásobuje,

je nekontrolované a neustále dostupné.

Zahanbujúce klebety sa kedysi šírili
len v rámci rodiny, dediny alebo školy,

ale dnes tu máme aj internetovú obec.

Milióny ľudí vás, často anonymne,

dokážu bodnúť svojimi slovami –
a to je veľká bolesť –

a počet ľudí, ktorí vás môžu
verejne pozorovať a pranierovať,

je neobmedzený.

Obete platia vysokú osobnú cenu

za verejné poníženie

a vďaka internetu táto cena ešte vzrástla.

Už takmer dve desaťročia

pomaly zasievame zrnká
hanby a verejného ponižovania

do našej kultúrnej pôdy,
a to online aj offline.

Webové klebetníky, paparazzi,
reality show, politika,

správy a niekedy aj hakeri –
tí všetci obchodujú s hanbou.

Viedlo to k znecitliveniu
a liberálnemu online prostrediu,

kde prekvitá trollovanie,
invázia do súkromia a kyberšikana.

Táto zmena spôsobila to,

čo profesor Nicolaus Mills
nazýva kultúrou ponižovania.

Pripomeniem pár známych prípadov
len z posledných 6 mesiacov.

Snapchat, služba používaná
hlavne mladšími ročníkmi,

tvrdí, že jej správy majú životnosť
len niekoľko sekúnd.

Viete si predstaviť,
aký obsah sa v nej posiela.

Aplikáciu tretej strany, ktorá slúži
na predĺženie životnosti správ,

napadli hakeri

a 100 000 osobných konverzácií,
fotiek a videí sa dostalo na internet,

kde už ostanú navždy.

Jennifer Lawrence a niekoľkým iným hercom
sa niekto nabúral do ich iCloudu

a ich súkromné, intímne, nahé fotky
sa rozšírili po celom internete

bez ich súhlasu.

Jedna webstránka s klebetami
zaznamenala vyše 5 miliónov kliknutí

len na tento jeden článok.

A čo tak haknutie Sony Pictures?

Dokumenty, ktorým sa
venovalo najviac pozornosti,

boli súkromné emaily
s maximálnou mierou verejného zahanbenia.

Ale táto kultúra ponižovania

pozná aj iný druh cenovky
spojenej s verejným výsmechom.

Táto cena neukazuje náklady pre obeť,

aké zaplatili Tyler a mnohí ďalší,

hlavne ženy, menšiny
a členovia komunity LGBTQ;

táto cena ukazuje výnosy útočníkov.

Invázia do súkromia druhých je surovina,

efektívne a bezohľadne ťažená,
zabalená a predávaná so ziskom.

Vzniklo trhovisko,
kde je komoditou verejné poníženie

a hanba je celým odvetvím priemyslu.

Ako sa zarábajú tieto peniaze?

Klikaním.

Čím viac hanby, tým viac kliknutí.

Čím viac kliknutí,
tým viac dolárov z reklamy.

Sme v nebezpečnom kruhu.

Čím viac klikáme na takéto klebety,

tým menej citliví sme
k ľudským životom, čo sú za nimi,

a čím necitlivejší sme, tým viac klikáme.

Medzitým niekto zarába peniaze

na utrpení niekoho iného.

Rozhodujeme sa každým kliknutím.

Čím viac kŕmime našu kultúru
verejným ponižovaním,

čím viac to akceptujeme,

tým častejšie sa stretávame
so správaním, ako je kyberšikana,

trolling, niektoré formy hakerstva

a online obťažovanie.

Prečo? Pretože všetky z nich sú
vo svojej podstate o ponižovaní.

Toto správanie je symptómom kultúry,
ktorú sme vytvorili.

Len sa nad tým zamyslite.

Zmena správania sa začína
postupnou zmenou presvedčenia.

Platí to v prípade rasizmu, homofóbie

a množstva iných predsudkov,
a to dnes, aj v minulosti.

Ako sa mení názor
na manželstvo osôb rovnakého pohlavia,

viac ľudí dostalo rovnocenné slobody.

Keď sme si začali vážiť
trvalú udržateľnosť,

viac ľudí začalo recyklovať.

Takže pokiaľ ide
o našu kultúru ponižovania,

potrebujeme kultúrnu revolúciu.

Musíme skoncovať s krvavým športom
verejného ponižovania,

dozrel čas aj na zásahy
na internete a v našej kultúre.

Zmena sa začína niečím jednoduchým,
ale nie je to ľahké.

Musíme sa vrátiť k starým hodnotám
súcitu a empatie.

Internet nás doviedol k nedostatku súcitu

a ku kríze empatie.

Výskumníčka Brené Brown povedala, citujem:

„Hanba neprežije empatiu.“

Hanba neprežiju empatiu.

Vo svojom živote
som zažila aj veľmi temné dni,

zachránil ma vtedy práve súcit
a empatia mojej rodiny, priateľov,

odborníkov a niekedy i cudzích ľudí.

Empatia aj jedného človeka
dokáže všeličo zmeniť.

Teória o vplyve menšiny

sociálneho psychológa Sergeho Moscoviciho

hovorí, že zmena sa môže prísť
aj v malých krokoch,

ak je trend stály.

V online svete dokážeme
podporiť vplyv menšiny

tým, že sa ozveme.

Ozvať sa znamená,
že namiesto apatického prizerania sa

pridáme pozitívny komentár
alebo nahlásime šikanu.

Verte mi, súcitné komentáre
pomáhajú zmierniť tú negativitu.

Bojovať proti tejto kultúre
môžeme aj podporou organizácií,

ktoré sa takýmto problémom venujú,

ako je v USA Nadácia Tylera Clementiho,

britský Anti-Bullying Pro

alebo austrálsky Project Rockit.

Veľa hovoríme o našom práve
na slobodu prejavu,

ale potrebujeme viac hovoriť

o našej zodpovednosti pri slobode prejavu.

Všetci chceme, aby nás bolo počuť,

ale je rozdiel, ak niekto hovorí,
lebo má čo povedať,

a ak chce len získať pozornosť.

Internet býva diaľnicou pre nízke pudy,

ale prejavy internetovej empatie
prospievajú nám všetkým

a pomáhajú nám vytvárať
bezpečnejší a lepší svet.

Na internete potrebujeme
komunikovať so súcitom,

so súcitom prijímať správy

a so súcitom klikať.

Len si predstavte, že na chvíľu
musíte žiť ako niekto z titulku.

Na koniec ešte niečo na osobnú tému.

Za posledných deväť mesiacov
sa ma ľudia najčastejšie pýtali: Prečo?

Prečo teraz? Prečo som
vyšla s kožou na trh?

Pri týchto otázkach
musíte čítať medzi riadkami

a odpoveď nemá nič spoločného s politikou.

Základná odpoveď bola a je,
že teraz prišiel čas:

čas prestať chodiť
okolo mojej minulosti po špičkách,

čas prestať žiť život v potupe,

a čas zobrať svoj príbeh do vlastných rúk.

Tiež to nie je len o mojej záchrane.

Ktokoľvek, kto trpí
pre hanbu a verejné poníženie,

musí vedieť jedno:

Dá sa to prežiť.

Ja viem, že je to ťažké.

Možno to nebude bezbolestné,
rýchle ani jednoduché,

ale môžete trvať na tom,
aby mal váš príbeh iný koniec.

Majte so sebou súcit.

Všetci si zaslúžime súcit

a žiť v súcitnejšom svete,
či už online, alebo offline.

Ďakujem, že ste si ma vypočuli.

(potlesk)