Ako napraviť nefunkčný vzdelávací systém... bez peňazí

Seema Bansal vypracovala plán reformy verejného školstva pre 15 000 škôl v indickom štáte Haryana, pričom stanovila odvážny cieľ: V roku 2020 bude 80 % detí spĺňať štandardy adekvátne ich úrovni vzdelania. So zreteľom na tento cieľ sa snaží implementovať reformy, ktorých celoplošná realizácia by nepotrebovala žiadne ďalšie finančné zdroje. Bansal a jej tím zožali úspech kreatívnymi, priamymi metódami ako napr. kontakt s učiteľmi cez skupinové SMS chaty. Ich činnosť preukázateľne zlepšia výučbu a plnenie záväzkov v školách v Haryane.

Každý z nás má nejaké predsudky.

Napríklad niektorí majú sklon myslieť si,

že zmeniť rozpadávajúce sa vládne systémy
je veľmi zložité.

Keď myslíme na vládu a jej systémy,

väčšinou si myslíme, že sú zastaralé,
že majú svoje zabehnuté chodníčky,

možno je na vysokých postoch
príliš veľa byrokracie

na to, aby došlo k zmenám.

No, dnes si dovolím
túto teóriu spochybniť.

Chcem vám porozprávať príbeh
o jednom veľkom štátnom systéme,

ktorý sa nielen vydal po ceste reforiem,

ale taktiež dosiahol
celkom pôsobivé výsledky

za menej než tri roky.

Takto vyzerá trieda
v štátnej škole v Indii.

Takýchto škôl je v Indii 1 milión.

A dokonca aj ja sama,
a to žijem v Indii od narodenia,

keď vchádzam do jednej z týchto škôl,
mám slzy na krajíčku.

Z detí vo veku 11 rokov,

50 % už v učive zaostáva tak veľmi,

že už nie sú schopné dobehnúť to.

11-ročné deti nevedia
urobiť jednoduché sčítanie,

nevedia vytvoriť gramaticky správnu vetu.

To sú veci, ktoré by ste vy aj ja
očakávali, že ich zvládne aj 8-ročný.

Keď majú deti 13 alebo 14,

začínajú chodiť poza školu.

V Indii štátne školy ponúkajú
nielen bezplatné vzdelanie,

zadarmo sú aj učebnice,
pracovné zošity, jedlo,

niekedy je možné
študovať aj na štipendium.

Ale napriek tomu sa 40 % dnešných rodičov

rozhodne zobrať deti zo štátnych škôl,

siahnuť hlboko do vlastných vrecák
a dať ich do súkromných.

Pre porovnanie –
v oveľa bohatšej krajine, v USA,

je to iba 10 %.

To nám prezrádza veľmi veľa o stave,
v ktorom je indické štátne školstvo.

Takže uprostred tohoto všetkého
som dostala v lete 2013 telefonát

od jednej úplne úžasnej pani,
ktorá sa volá Surina Rajan.

V tom čase bola na čele
Ministerstva školstva

v štáte Haryana v Indii.

Tak nám povedala: „Pozrite,
riadim toto ministerstvo

už dva roky.

Vyskúšala som množstvo vecí,
a vyzerá to, že nič z toho nefunguje.

Vedeli by ste pomôcť?“

Dovoľte mi v krátkosti vám
Haryanu predstaviť.

Haryana je štát s 30 miliónmi obyvateľov.

Má 15 000 štátnych škôl,

do ktorých chodí viac než 2 milióny detí.

Čiže ja som vlastne v tom telefonáte

prisľúbila pomoc štátu a systému

veľkému ako Peru alebo Kanada,
že dôjde k zmene.

Už od začiatku projektu som si bola
vedomá dvoch bolestných skutočností.

Po prvé, nikdy v živote
som nič podobné nerobila.

Po druhé, iní už áno –
a pravdepodobne s minimálnou úspešnosťou.

Keď sme s kolegami hľadali v rámci krajiny

a po celom svete,

nenašli sme žiaden iný príklad,

ktorý by sme mohli jednoducho zobrať
a zrealizovať v Haryane.

Vedeli sme,
že si cestu musíme vyšľapať sami.

Aj tak sme sa však na to dali
a od prvej chvíle

sa okolo nás vynorilo
množstvo rôznych nápadov.

Ľudia vraveli: „Zmeňme spôsob
prijímacích pohovorov pre učiteľov,

zamestnajme nových riaditeľov
a zaškoľme ich,

pošlime ich na medzinárodné semináre,

dajme do tried viac technológie.“

Koncom prvého týždňa
sme mali na stole 50 návrhov,

všetky úžasné, všetky vyzerali správne.

V žiadnom prípade sme však
neboli schopní zaviesť 50 nových vecí.

Tak som teda povedala:
„Počkať, stop.

V prvom rade sa zhodnime na tom,
čo sa snažíme dosiahnuť.“

A tak po mnohej práci a debatách,

si Haryana stanovila nasledovný cieľ:
do roku 2020

chceme, aby 80 % našich detí
spĺňalo štandardy adekvátne ich úrovni.

Na detailoch daného cieľu nezáleží,

záleží však na tom,
ako veľmi konkrétny ten cieľ je.

Lebo vďaka tomu
sme mohli prehodnotiť všetky návrhy,

ktoré sa na nás sypali,

a mohli sme povedať,
ktoré z nich zrealizujeme.

Pomôže tento nápad tomuto cieľu?
Ak áno, nechajme si ho,

ale ak nie, alebo ak si nie sme istí,
odložme ho stranou.

Znie to príliž jednoducho, ale
jasne stanovený, veľmi konkrétny cieľ

nám naozaj pomohol všímať si
podstatné veci a sústrediť sa na ne

na ceste za zmenou.

A keď sa pozriem
na uplynulého dva a pol roka,

ten čas bol pre nás obrovským prínosom.

Takže sme mali cieľ,

a potom sme museli prísť na to,
v čom bol problém, čo nefungovalo.

Pred tým, než sme šli do škôl,
veľa ľudí nám povedalo,

že kvalita vzdelávania je veľmi nízka,

pretože učitelia sú buď leniví –
nechodia do školy,

alebo sú neschopní,
a vlastne nevedia učiť.

No, keď sme začali chodiť do škôl,
zistili sme niečo úplne iné.

Väčšinu dní bola väčšina učiteľov
riadne v škole.

A keď ste s nimi hovorili,

uvedomili ste si, že sú naozaj schopní
učiť základné triedy.

Ale oni neučili.

Navštívila som školu,

kde učitelia dozerali na stavbu triedy

a toaliet.

Prišla som do ďalšej školy,

kde dvaja učitelia išli
do neďalekej pobočky banky,

aby uložili peniaze zo štipendia
na účty detí.

V čase obeda strávila väčšina
učiteľov všetok svoj čas tým,

že dozerali na varenie a
výdaj jedla žiakom.

Opýtali sme sa učiteľov:

„Čo sa deje, prečo neučíte?“

A oni na to: „Toto sa od nás vyžaduje.

Keď k nám príde kontrola,

toto sú presne veci, ktoré sa kontrolujú.

Sú vybudované toalety? Podáva sa jedlo?

Keď môj riaditeľ
ide na stretnutie do centrály,

presne o týchto veciach sa diskutuje.“

Čiže, stalo sa to,
že posledné dve desaťročia

sa India pasuje s výzvou
dostupnosti a počtu škôl

a so zápismi,
aby sa deti dostali do školy.

Tak vláda spustila celú kopu programov

ako čeliť týmto výzvam,

a učitelia sa implicitne stali
tí, ktorí mali plniť tieto programy.

Nie explicitne, ale implicitne.

Čiže v skutočnosti nebolo potrebné
ďalej ich školiť

alebo sledovať ich dochádzku,

ale povedať im, že najdôležitejšie je,

aby sa vrátili do tried a aby učili.

Je potrebné monitorovať ich,
hodnotiť a odmeňovať

na základe kvality výučby

a nie množstva iných vecí.

Ako sme sa tak zoznamovali
so systémom výučby,

a išli sme stále hlbšie,
našli sme zopár kľúčových dôvodov,

ktoré určovali, ovplyvňovali to,
ako sa ľudia správali v rámci systému.

A uvedomili sme si, že kým nezmeníme
tieto konkrétne veci,

práca na ostatných je zbytočná.

Mohli by sme robiť školenia,
vybaviť školy technológiou,

ale systém by sa nezmenil.

A práca na týchto, spočiatku vágnych,
no kľúčových problémoch,

bola najdôležitejšou časťou programu.

Takže, mali sme cieľ a mali sme problémy,

a tak sme potrebovali prísť na to,
aké sú riešenia.

Samozrejme, chceli sme sa vyhnúť
začarovanému kruhu,

tak sme si povedali:
„Poobzerajme sa v okolí, čo nájdeme.“

A našli sme krásne
malé pilotné experimenty

po celej krajine a po celom svete.

Boli to malé veci, za ktorými stáli
mimovládne organizácie a nadácie.

Zaujímavé bolo však aj to, že nič
z toho sa nedalo uplatniť vo väčšom.

Všetko bolo obmedzené na 50, 100
alebo 500 škôl.

A my sme hľadali riešenie pre 15 000 škôl.

Tak sme sa pozreli bližšie na dôvod,

prečo tieto veci fungujú,
v malom, ale nie vo veľkom?

Deje sa to, že
typická mimovládna organizácia

do projektu neprinesie
len ich odborné znalosti,

ale aj ďalšie zdroje.

Takže môžu doniesť peniaze,

môžu doniesť ľudí,

môžu doniesť technológiu.

A v 50 alebo 100 školách,
v ktorých v skutočnosti pôsobia,

tieto dodatočné zdroje
skutočne urobia rozdiel.

Ale predstavte si, že šéf tej
mimovládnej organizácie

príde za šéfom Ministerstva školstva

a povie: „No, tak poďme teraz spraviť
to isté v 15 000 školách.“

Kde ten alebo tá nájde peniaze

na rozšírenie niečoho takého
na 15 000 škôl?

Ten nemá ďalšie peniaze,

ten zas nemá zdroje.

A tak sa novinky nezavádzajú vo veľkom.

Takže hneď od začiatku projektu
sme si povedali:

„Čokoľvek máme robiť,
musí sa to dať rozšíriť,

musí to fungovať v každej z 15 000 škôl.“

A teda, musí to fungovať
v rámci súčasných rozpočtov

a zdrojov, ktorými štát naozaj disponuje.

Ľahšie sa to ale povie, než robí.

(smiech)

Myslím, že práve v tom čase

ma môj tím nenávidel.

Dlhé hodiny sme trávili
v kancelárii, v kaviarňach,

dokonca niekedy aj v baroch

škrabali sme sa po hlave a vraveli:

„Kde sú riešenia?
Ako vyriešime tento problém?“

Nakoniec sme, myslím,
našli riešenie na veľa problémov.

Dám vám príklad.

V kontexte efektívneho učenia

sa často hovorí o zážitkovom učení.

Deti by sa nemali učiť naspamäť z kníh,

mali by robiť aktivity

a to je oveľa efektívnejší spôsob učenia.

To teda znamená dať študentom veci ako

korálky, náučné stavebnice, počítadlá.

Ale náš rozpočet nám
nedovoľoval dať toto všetko

do 15 tisíc škôl s 2 miliónmi detí.

Potrebovali sme iné riešenie.

Na nič sme ale nevedeli prísť.

Raz jeden člen z nášho tímu
prišiel do školy

a videl, ako učiteľ zbiera
palice a kamene zo záhrady,

berie ich do triedy

a dáva ich žiakom.

V tom momente sme prišli na skvelý nápad.

Dnes majú učebnice v Haryane

pri každej téme malý rámik

s návodom pre učiteľov, kde sa píše:

„Keď budete učiť túto tému,
môžete použiť aj nasledujúcu aktivitu.

A aby ste ju mohli robiť,

tu je zoznam pomôcok dostupných
vo vašom okolí,

či vonku v záhrade,
alebo vo vnútri v triede,

toto všetko sa dá použiť
ako pomôcka pre deti.“

Vidíme, ako učitelia z celej Haryany

používajú množstvo inovatívnych vecí,
aby mohli učiť svojich žiakov.

Čiže takto sme mohli navrhnúť hocičo

a vedeli sme to aj reálne zaviesť

do všetkých 15 tisíc škôl od prvého dňa.

To ma privádza k poslednému bodu.

Ako zaviesť do praxe
niečo do 15 tisíc škôl

so 100 tisíc učiteľmi?

Ministerstvo využívalo postup,

ktorý bol veľmi zaujímavý.

Ja to rada volám „Reťaz nádeje“.

Z centrály napísali list

a poslali ho o úroveň nižšie,

čo boli okresné úrady.

Dúfali, že na každom okresnom úrade

pracovník dostane list, otvorí ho, prečíta

a prepošle o úroveň nižšie,

čo boli miestne úrady.

A potom dúfali, že na miestnom úrade

niekto ďalší ten list dostane,

otvorí, prečíta a
nakoniec prepošle 15 tisíc riaditeľom.

A potom bolo treba dúfať, že riaditelia

dostanú list, príjmu ho, porozumejú mu

a začnú ho zavádzať do praxe.

Bolo to trochu smiešne.

Vedeli sme, že odpoveď
sa skrýva v technológii,

ale taktiež sme vedeli,
že väčšina týchto škôl

nemá počítač alebo e-mail.

Čo ale učitelia majú, sú smartfóny.

Neustále posielajú sms-ky,
sú na Facebooku a na WhatsAppe.

Takže v Haryane sa teraz deje to,

že všetci riaditelia a učitelia sú
porozdeľovaní do stoviek WhatsApp skupín

a kedykoľvek sa má niečo odkomunikovať,

zavesí sa to do všetkých WhatsApp skupín.

Šíri sa to ako oheň.

V okamihu môžete vidieť,
kto správu dostal,

kto ju čítal.

Učitelia môžu okamžite
klásť doplňujúce otázky.

A čo je zaujímavé,

na tieto otázky neodpovedá len centrála.

Iný učiteľ z úplne odlišnej časti štátu

sa ozve a odpovie na otázku.

V skupine si je každý s každým rovný

a veci sa darí zavádzať.

Čiže keď dnes idete do školy v Haryane,

veci vyzerajú inak.

Učitelia sú späť v triedach,

učia.

Často majú inovatívne techniky.

Keď kontrolór príde na návštevu do triedy,

nielen skontroluje toalety,

ale aj kvalitu výučby.

Raz za štvrťrok
robíme so študentmi z celého štátu

testy na zistenie ich študijných výsledkov

a školy, ktorým sa darí, odmeňujeme.

Školy, ktorým sa nedarí až tak dobre,

čakajú náročné rozhovory.

Samozrejme, že sa im dostane
ďalšej podpory,

aby v budúcnosti dochádzalo k zlepšeniu.

V kontexte vzdelávania

je veľmi ťažké vidieť výsledky rýchlo.

Keď sa hovorí o systémovej, veľkej zmene,

ráta sa s obdobím 7 až 10 rokov.

Ale nie v Haryane.

V uplynulom roku vyšli
tri nezávislé štúdie,

všetky zamerané na meranie
študijných výsledkov,

ktoré svedčia o zásadných,

jedinečných veciach v Haryane.

Úroveň detského vzdelávania už neklesá,

začala stúpať.

Haryana je jeden z mála štátov v krajine,

ktorý vykazuje zlepšenie,

a jeho miera zlepšenia
je určite najrýchlejšia.

Toto sú prvé znaky,

ešte nás čaká dlhá cesta,

ale dodáva nám to veľa nádeje
do budúcnosti.

Nedávno som bola v jednej škole

a keď som odchádzala,

stretla som istú pani,

volala sa Parvati,

bola to matka jedného z detí

a usmievala sa.

Povedala som: „Prečo sa usmievate,
čo sa deje?“

A ona na to: „Neviem, čo sa deje,

ale viem, že moje deti sa učia,

zabávajú sa

a zatiaľ prestávam hľadať súkromnú školu,

nechávam ich tu.“

Takže sa vrátim tam, kde som začala:

Dá sa zmeniť vládny systém?

Som o tom pevne presvedčená.

Myslím, že keď im dáte
správne prostriedky,

môžu pohnúť aj vrchmi.

Ďakujem.

(potlesk)