Kakenya Ntaiya: Dievča, ktoré chcelo chodiť do školy

Kakenya Ntaiya uzavrela so svojím otcom dohodu: Podstúpi tradičný masajský rituál ženskej obriezky a on jej dovolí ísť na strednú školu. Ntaiya rozpráva odvážny príbeh postupu na vysokú školu a práce so starejšími komunity na stavbe školy pre dievčatá. Táto vzdelávacia cesta zmení osud 125 mladých žien. (Filmované na TEDxMidAtlantic.)

V Keni žije skupina ľudí.

Ľudia prekonávajú oceány, aby ich mohli vidieť.

Títo ľudia sú vysokí.

Vysoko skáču. Obliekajú sa do červeného.

A zabíjajú levy.

Možno ste zvedaví, čo sú títo ľudia zač?

Sú to Masajovia.

A viete, čo je zaujímavé? Ja som vlastne jednou z nich.

U Masajov sú chlapci vychovávaní ako budúci bojovníci.

A dievčatá sú vychovávané ako budúce matky.

Keď som mala päť rokov,

zistila som, že som zasnúbená,

a že sa vydám hneď na začiatku puberty.

Moja mama, moja stará mama, moje tety,

všetci mi to stále pripomínali,

keď môj budúci manžel prešiel okolo.

(Smiech) Dobré, nie?

A všetko, čo som musela od tej chvíle robiť,

malo zo mňa spraviť dokonalú manželku,
keď budem mať 12 rokov.

Môj deň začínal o 5 ráno.

Podojila som kravy, pozametala dom,

varila som pre mojich súrodencov,
chodila som po vodu a drevo.

Robila som všetko, čo bolo potrebné,

aby sa zo mňa stala dokonalá manželka.

Išla som do školy. Ale nie preto, že u Masajov

ženy a dievčatá chodia do školy.

Bolo to kvôli tomu, že mojej mame
bolo vzdelanie odoprené

a stále nám pripomínala,

že nechce, aby sme mali taký život ako ona.

Prečo také niečo hovorila?

Môj otec pracoval ako policajt v meste.

Domov prišiel raz za rok.

Niekedy sme ho nevideli aj dva roky.

A kedykoľvek prišiel domov, nastali zlé časy.

Moja mama ťažko pracovala na farme,

aby sme z úrody vyžili.

Chovala kravy a kozy,

aby sa o nás vedela postarať.

Ale keď prišiel môj otec, predal kravy,

predal úrodu, ktorú sme mali,

a išiel piť so svojimi kamarátmi po baroch.

Pretože moja mama bola žena,

nemohla vlastniť žiadny majetok.

Všetko, čo naša rodina mala,

patrilo môjmu otcovi, takže mal na to právo.

A ak mu na to moja mama niečo povedala,

zbil ju, zneužíval ju a bolo to skutočne ťažké.

Keď som začala chodiť do školy, mala som sen.

Chcela som sa stať učiteľkou.

Učiteľky vyzerajú pekne.

Majú pekné šaty a topánky s vysokými podpätkami.

Neskôr som zistila, že sú nepohodlné,
ale obdivovala som ich.

(Smiech)

Ale hlavne, učiteľky iba píšu na tabuľu --

to nie je ťažká práca, vtedy som si myslela,

v porovnaní s tým, čo som robila na farme.

Takže som sa chcela stať učiteľkou.

Veľa som sa učila, ale keď som prišla do ôsmej triedy,

nastala rozhodujúca chvíľa.

Máme tradičnú ceremóniu,

v ktorej sa dievčatá stávajú ženami,

je to prechod z detstva do dospelosti.

A keď som končila ôsmu triedu,

chcela som pokračovať na strednú školu.

Toto bola križovatka.

Keď prejdem ceremóniou, budem sa musieť vydať.

A môj sen byť učiteľkou sa neuskutoční.

A tak som musela prísť s plánom,

musela som to vyriešiť.

Porozprávala som sa so svojím otcom.
Urobila som niečo, čo väčšina dievčat nikdy neurobí.

Povedala som otcovi, "Na tú ceremóniu pôjdem,

iba ak mi dovolíš pokračovať v štúdiu."

Ak by som totiž utiekla,

na mojom otcovi by zostala tá stigma, ľudia by si vraveli,

jeho dcéra neprešla ceremóniou.

Bola by to hanba, ktorú by musel niesť celý život.

Uvedomil si to a povedal, "Dobre,

pôjdeš do školy po ceremónii."

A tak bolo. Ceremónia začala.

Je to celý týždeň plný vzrušenia.

Je to zábava, ľudia si to užívajú.

A deň pred samotnou ceremóniou

sme tancovali, celé vzrušené,

a celú noc sme nespali.

Deň D prišiel, vyšli sme z domu,

v ktorom sme tancovali. Tancovali a tancovali.

Vyšli sme na dvor a tam bola kopa ľudí.

Všetci sedeli v kruhu.

A ako sme tancovali a tancovali,

prišli sme k tomuto kruhu,

ženy, muži, deti, boli tam všetci.

V strede sedela jedna žena

a táto žena nás mala držať.

Ja som bola prvá.
Za mnou boli moje sestry a ďalšie dievčatá.

Ako som sa priblížila,

pozrela sa na mňa a ja som si sadla.

Sadla som si a kolená som dala od seba.

Prišla ďalšia žena,

a táto žena mala so sebou nôž.

Prišla ku mne,

vzala môj klitoris a odrezala ho.

Ako si viete predstaviť, krvácala som. Krvácala som.

Po chvíli som odpadla.

Toľko dievčat --

ja som mala šťastie -- ale toľké pri tom zomrú.

Stále sa to robí, bez anestézie, je to starý hrdzavý nôž.

Bolo to ťažké.

Mala som šťastie, lebo moja mama urobila niečo,

čo väčšina žien nerobí.

Po troch dňoch, keď všetci odišli,

moja mama priviedla zdravotnú sestru.

Postarala sa o nás.

O tri týždne som bola zdravá
a nastúpila som na strednú školu.

Bola som odhodlaná stať sa učiteľkou,

aby som v mojej rodine mohla niečo zmeniť.

Kým som bola na strednej škole, niečo sa stalo.

Stretla som mladého muža z našej dediny,

ktorý bol na Oregonskej univerzite.

Tento muž mal oblečené biele tričko, rifle, foťák

a biele tenisky -- mal biele tenisky.

Myslím, že oblečenie a topánky o niečom vypovedajú.

Boli to tenisky a to sme boli v dedine,

ktorá nemá ani poriadne cesty. Bolo to atraktívne.

Povedala som mu, "Chcem ísť tam, kde si ty,"

pretože ten muž vyzeral veľmi šťastne
a to som chcela aj ja.

On mi povedal, "Ale

čo tým myslíš, že chceš ísť?

Nemáš už určeného manžela, ktorý na teba čaká?"

Povedala som mu, "O to sa nestaraj.

Len mi povedz, ako sa tam dostať."

Tento džentlmen mi pomohol.

Kým som bola na strednej škole, môj otec ochorel.

Dostal porážku a bol naozaj veľmi chorý,

takže mi nemohol prikázať, čo mám ďalej robiť.

Ale problém je, že môj otec nie je jediný otec,
ktorého mám.

Každý, kto je vo veku môjho otca, každý muž v komunite,

je tiež mojím otcom --

moji strýkovia, všetci muži --
mohli diktovať moju budúcnosť.

Poslala som na tú vysokú školu prihlášku

a prijali ma na Randolph-Macon Woman's College
v Lynchburgu vo Virgínii.

Nemohla som tam ísť bez podpory mojej dediny,

pretože som potrebovala vyzbierať peniaze na letenku.

Dostala som štipendium, ale musela som sa tam dostať.

Potrebovala som teda podporu dediny,

a keď muži počuli,

keď všetci počuli, že žena dostala príležitosť ísť študovať,

povedali, "To je stratená príležitosť.

Mal by ju dostať chlapec. To nemôžeme urobiť."

A tak som sa musela vrátiť k tradíciám.

Ľudia u nás veria,

že ráno prináša dobré správy.

Takže som s niečím musela prísť ráno,

pretože ráno prináša dobré správy.

A v dedine máme starejšieho, muža,

ktorého, ak bude súhlasiť, budú všetci ostatní nasledovať.

Tak som k nemu išla veľmi skoro ráno,
hneď ako vyšlo slnko.

Bola som to prvé, čo ráno uvidel, keď otvoril dvere.

"Dieťa moje, čo tu robíš?"

"Nuž, otče, potrebujem pomoc. Môžete ma podporiť,
aby som mohla ísť do Ameriky?"

Sľúbila som mu, že budem dobrá a budem sa veľa učiť,

že sa vrátim a potom pre nich urobím čokoľvek

budú chcieť.

Povedal, "Dobre, ale nemôžem to urobiť sám."

Dal mi zoznam ďalších 15 mužov, za ktorými som šla --

16 mužov -- a každé jedno ráno

som šla a navštívila ich.

Všetci sa zišli.

Dedina, ženy, muži, všetci sa zišli,

aby ma podporili, aby som sa mohla vzdelávať.

Prišla som do Ameriky. A viete si predstaviť,
čo som našla?

Našla som sneh!

Našla som Wal-Mart (značka hypermarketov, pozn. prekl.),

vysávače a kopec jedla v jedálni.

Bola som v zemi nadbytku.

Užívala som si to, ale kým som tu bola,

zistila som mnoho vecí.

Zistila som, že ceremónia, ktorou som prešla,

keď som mala 13 rokov, sa volá zohavenie
ženských pohlavných orgánov.

Zistila som, že je v Keni protizákonná.

Zistila som, že som nemusela vymeniť časť môjho tela

za možnosť vzdelávať sa. Mala som na to právo.

A ako sa tu rozprávame, tri milióny dievčat

v Afrike sú v ohrození, že podstúpia toto zohavenie.

Zistila som, že moja mama mala právo vlastniť majetok.

Zistila som, že nemala byť zneužívaná a bitá,

len preto, že je žena.

Tie veci ma nahnevali.

Chcela som s tým niečo urobiť.

A keď som sa vrátila, vždy keď som sa vracala,

našla som viac a viac mojich susediek vydatých.

Každá z nich bola zohavená.

Po tom, čo som skončila školu,

pracovala som v Organizácii Spojených Národov,

a stále som počula plač týchto dievčat.

Musela som niečo urobiť.

Keď som sa vrátila, začala som sa rozprávať s mužmi,

s celou dedinou, s matkami a povedala som,

"Chcem vám vrátiť to, čo ste do mňa vložili,

tak ako som sľúbila. Čo potrebujete?"

Hovorila som so ženami a ony mi povedali,

"Vieš, čo potrebujeme?
Naozaj potrebujeme školu pre dievčatá."

Pretože žiadne školy pre dievčatá tam neboli.

A oni chceli školu pre dievčatá,

pretože ak dievča znásilnili cestou do školy,

vina sa kládla jej matke.

Ak otehotnela ešte pred svadbou,

vina sa kládla jej matke a ona bola aj potrestaná.

Jej matku za to zbili.

Povedali, "Chceme posielať naše dievčatá na bezpečné miesto."

Posunuli sme sa, šla som sa porozprávať s otcami.

A viete si predstaviť, čo mi povedali:

"My chceme školu pre chlapcov."

A ja som povedala, "Nuž, niekoľko mužov z našej dediny

už bolo odišlo a vyštudovali.

Prečo by nemohli oni vybudovať školu pre chlapcov,

a ja vybudujem školu pre dievčatá?"

To dávalo zmysel. A oni súhlasili.

Chcela som, aby mi dokázali, že to myslia vážne.

A oni mi darovali pozemok,
na ktorom sme postavili školu pre dievčatá.

Máme ju.

Chcem, aby ste sa zoznámili s jednou našou žiačkou.

Angeline sa prihlásila do školy

a nespĺňala žiadne z našich kritérií.

Je sirota. To by však prijatiu nebránilo.

Ale bola staršia. Mala už 12 rokov,

a my sme brali dievčatá do štvrtej triedy.

Angeline sa sťahovala z miesta na miesto --

keďže bola sirota, nemala mamu ani otca --

sťahovala sa od jednej starej mamy k druhej,

od jednej tety k druhej. Nemala v živote žiadnu stabilitu.

Pozrela som sa na ňu, pamätám si ten deň,

a videla som v jej očiach iskru.

A áno, bola trochu stará na štvrtú triedu.

Ale dali sme jej príležitosť chodiť do školy.

O päť mesiacov neskôr, Angeline vyzerá takto.

V jej živote sa začala zmena.

Chce byť pilotkou, aby mohla lietať po celom svete

a tak ho zmeniť.

Nebola najlepšou študentkou, keď sme ju prijali.

Ale teraz je najlepšia, nielen v našej škole,

ale v celej divízii.

Toto je Sharon. Toto je o päť rokov neskôr.

Toto je Evelyn. O päť mesiacov neskôr,
toto je zmena, ktorú robíme.

V mojej škole začína svitať,

nastáva nový začiatok.

Dosiahli sme, že 125 dievčat nebude zmrzačených.

125 dievčat sa nevydá, keď budú mať 12 rokov.

125 dievčat tvorí a dosahuje svoje ciele.

Toto robíme,

dávame im príležitosti, pri ktorých môžu rásť.

Odteraz už ženy nie sú bité,

lebo v našej komunite začala revolúcia.

(Potlesk)

Chcem vás dnes vyzvať.

Počúvate ma, pretože tu sedíte,

a ste optimistickí.

Ste tak vášniví.

Chcete vidieť lepší svet.

Chcete vidieť koniec vojny a chudoby.

Chcete zmeniť svet.

Chcete urobiť zajtrajšok lepším.

Chcem vás vyzvať, aby ste boli prvými,

pretože ľudia vás budú nasledovať.

Buďte prví. Ľudia vás budú nasledovať.

Buďte odvážni. Postavte sa. Nebojte sa. Verte si.

Postavte sa, pretože keď zmeníte svoj svet,

keď zmeníte svoju komunitu,

potom tak ako my veríme, že ovplyvňujeme jedno dievča, jednu rodinu,

jednu dedinu, a napokon jednu krajinu, krok za krokom.

Najprv zmeníte svoj svet,

potom zmeníte svoju komunitu,

a potom zmeníte svoju krajinu.

A ak to urobíte, tak ako to robím ja,

nevytvoríme tak krajšiu budúcnosť pre naše deti,

pre vaše deti, pre naše vnúčatá?

A budeme žiť vo svete v mieri. Ďakujem veľmi pekne.

(Potlesk)