Každodenné líderstvo

Každý z nás zmenil život niekoho iného - väčšinou bez toho, aby sme si to vôbec uvedomili. V tejto vtipnej prednáške nás Drew Dudley všetkých vyzýva oslavovať líderstvo ako skutky bežného dňa, ktorými si navzájom zlepšujeme životy. (Nakrútené na TEDxToronto.)

I wanted to just start
by asking everyone a question:

Koľkí z vás sa nazvú lídrom

úplne v pohode?

Pýtal som sa tú otázku po celej krajine

a všade, keď sa ju opýtam, nech je to kdekoľvek,,

vždy veľká časť poslucháčov ruku nezdvihne.

Uvedomil som si, že sme z líderstva spravili

niečo väčšie ako my.

Spravili sme z toho niečo, čo je nad nami.

Spravili sme z toho nástroj na menenie sveta.

A vzali sme tento titul lídra a zaobchádzame s ním,

akoby to bolo niečo, čo si jedného dňa zaslúžime,

ale označiť tak sám seba v tomto momente

znamená stupeň arogancie, s ktorým nie sme vyrovaní.

A niekedy mám obavy, že trávime toľko času

obdivovaním úžasných vecí, ktoré dokáže iba málokto,

až sme presvedčili samých seba, že sú to

jediné veci hodné oslavy, a tak si začíname

menej vážiť veci, ktoré môžeme robiť každý deň

a v momentoch, v ktorých sme naozaj lídrami,

si nepripustíme vlastné zásluhy

a nedovolíme si mať z toho dobrý pocit.

Mal som štastie, že som za posledných

desať rokov pracoval s niekoľkými úžasnými ľudmi,

ktorí mi pomohli predefinovať líderstvo spôsobom,

vďaka ktorému som podľa mňa šťastnejší.

Aj keď mám dnes málo času, chcem sa s vami podeliť

o jeden príbeh, ktorý sa pravdepodobne najviac zaslúžil o tú zmenu pohľadu.

Chodil som do malej školy menom

Mount Allison University v Sackville, Nový Brunswick,

a v môj posledný deň prišlo ku mne dievča

a povedalo: „Pamätám si, keď som ťa prvýkrát stretla."

A potom mi povedala príbeh, ktorý sa udial pred štyrmi rokmi.

Povedala: „Deň predtým ako som začala chodiť na univerzitu

som bola s mamou a otcom v hotelovej izbe a

bola som taká ustráchaná a presvedčená, že to nezvládnem,

že nie som pripravená na vysokú školu, až som sa rozplakala.

Moji rodičia boli úžasní. Povedali:

„Pozri – vieme, že sa bojíš, ale len tam zajtra poďme.

Poďme v prvý deň a ak sa v hociktorej chvíli

budeš cítiť, že to nedokážeš, to je v poriadku, len nám to povedz

a zoberieme ťa domov. Milujeme ťa bez ohľadu na čokoľvek."

A ona povedala: „Tak som nasledovný deň išla,

stála som v rade na registráciu

a obzrela som sa dookola a proste som vedela, že toto nedokážem.

Vedela som, že nie som pripravená. Vedela som, že to musím nechať tak."

A povedala: „Rozhodla som sa a v tom momente

mi spadol kameň zo srdca.

Otočila som sa k mame a otcovi, aby som im povedala,

že musíme ísť domov, a práve v tej chvíli

si ty vyšiel von z budovy Študentskej únie

a mal si na sebe ten najvtipnejší klobúk, aký som v živote videla." (Smiech)

„Bolo to úžasné.

A mal si obrovský nápis propagujúci Shineramu -

čo je organizácia Študenti proti cystickej fibróze,"

— charita, pre ktorú som pracoval veľa rokov —

"a mal si plné vedro lízatiek.

A prechádzal si a rozdával si naokolo lízatká ľuďom,

ktorí boli v rade a popritom si hovoril o Shinerame.

A zrazu si prišiel ku mne, zastavil si sa

a zízal si. Bolo to strašidelné." (Smiech)

Toto dievča vie presne o čom hovorím. (Smiech)

"A potom si sa pozrel na chlapa vedľa mňa

a usmial si sa, dal si ruku do vedra a vytiahol si

lízatko, dal si mu ho, a povedal si:

"Toto lízatko musíš dať tej krásnej slečne, čo stojí vedľa teba."

A ona povedala: "Nikdy v živote som nevidela niekoho s takou rýchlosťou sa zahanbiť.

Očervenel ako paprika a nechcel sa na mňa ani pozrieť.

Iba podal to lízatko asi takto."

"Bolo mi tak ľúto toho chalana, že som zobrala to lízatko,

a akonáhle som to spravila, nahodil si ten strašne vážny pohľad

a pozrel si na moju mamu a otca,

a povedal si: "Pozrite sa. Pozrite sa na to.

Prvý deň je preč z domu a už si berie sladkosti

od neznámeho človeka?!" (Smiech)

A povedala: "Nikto to nevydržal. V okolí šiestich metrov

sa všetci začali smiať.

Viem, že je to lacné, a neviem, prečo ti to hovorím,

ale v tom momente, keď sa všetci smiali,

som vedela, že nesmiem skončiť.

Vedela som, že som tam, kde mám byť,

vedela som, že som doma. Odvtedy som sa s tebou nerozprávala

ani raz za tie štyri roky,

ale počula som, že odchádzaš,

tak som ti musela prísť povedať, že si bol

velmi dôležitou osobou v mojom živote a budeš mi chýbať. Nech sa ti darí."

A odchádzala a ja som zostal úplne zaskočený.

Keď bola asi dva metre odo mňa, obrátila sa, usmiala a povedala:

"Asi by si mal vedieť aj toto -

Stále chodím s tým chlapom, aj po tých štyroch rokoch." (Smiech)

Rok a pol potom, čo som sa presťahoval do Toronta,

dostal som pozvánku na ich svadbu.

A teraz to príde - ja si to nepamätám.

Nespomínam si na ten moment,

a hľadal som vo svojich spomienkach, lebo je to vtipné

a mal by som si pamätať, že som to spravil, ale nepamätám sa.

A tento moment mi tak otvoril oči a zmenil ma,

pomyslenie na to, že možno najväčší vplyv, aký som kedy mal

na niečí život, moment, vďaka ktorému žena pristúpila

k neznámemu človeku po štyroch rokoch a povedala:

"Bol si veľmi dôležitou osobou v mojom živote,"

bol moment, ktorý si ani nepamätám.

Koľkí z vás majú taký lízatkový moment,

moment, keď niekto povedal alebo urobil niečo,

čo vám od základov zmenilo život k lepšiemu?

V poriadku. Koľkí z vás ste povedali tej osobe, že to spravila?

Vidíte, prečo nie? Oslavujeme narodeniny,

preto lebo jediná vec, ktorú musíte splniť, je nezomrieť 365 dní — (Smiech)

ale pritom nechávame ľudí, ktorí nám zlepšili život

chodiť po svete bez toho, aby o tom vedeli.

A každý z vás, každý jeden z vás

bol katalyzátorom lízatkového momentu.

Spravili ste niečí život lepším, tým, že ste

niečo povedali alebo spravili, a ak si myslíte, že nie,

spomeňte si na všetky ruky, ktoré sa znova nezdvihli, keď som sa spýtal tú otázku.

Vy ste len jeden z tých ľudí, ktorým to nepovedali.

Ale je strašidelné myslieť si o sebe, že máme takú moc.

Môže byť strašidelné uvedomiť si, že môžeme mať taký veľký vplyv

na druhých, lebo pokiaľ budeme z líderstva robiť niečo, čo je väčšie ako my,

pokiaľ budeme brať líderstvo ako niečo nad nami,

pokiaľ na to budeme pozerať, ako na menenie sveta,

máme výhovorku neočakávať to

každý deň od seba a od ostatných.

Marianne Williamson povedala: "Náš najväčší strach nie je to, že sme neschopní.

Náš najväčší strach je, že sme silnejší, ako si vieme predstaviť.

Je to naše svetlo, nie naše temno, čo nás najviac desí."

A moja dnešná výzva je, aby sme sa cez to dostali.

Musíme prekonať náš strach z toho, ako neobyčajne

silní môžeme byť navzájom vo svojich životoch.

Musíme to prekonať, aby sme sa pohli ďalej, a aby naši

malí bratia a sestry a jedného dňa naše deti -

alebo naše deti práve teraz - mohli sledovať a začať si vážiť

aký vplyv môžeme mať na životy ľudí okolo seba.

Viac než peniaze, moc, tituly alebo autorita.

Potrebujeme predefinovať líderstvo, aby to bolo o tých lízatkových momentoch,

koľko ich vytvoríme, koľko si ich všimneme,

koľko ich pošleme ďalej a koľkým z nich sa za to poďakujeme.

Pretože sme z líderstva spravili menenie sveta

a žiaden svet neexistuje. Existuje iba šesť miliárd jeho chápaní

a ak zmeníte chápanie jedného človeka,

jeho poňatie o tom, čoho je schopný,

chápanie jediného človeka o tom, koľkým ľuďom na ňom záleží,

chápanie jediného človeka o tom, akým silným agentom

zmeny môže v tomto svete byť, zmeníte všetko.

A ak môžeme líderstvo brať takto,

ak ho takto môžeme predefinovať,

myslím, že môžeme zmeniť všetko.

Je to jednoduchá myšlienka, ale nemyslím si, že je malá,

a chcem sa vám všetkým veľmi poďakovať za to, že ste mi dovolili dnes sa s vami o to podeliť.