Kde ďalej bádať?

Ľudia už chodili po Mesiaci, podrobne zmapovali všetky kontinenty, ponorili sa do najhlbších zákutí oceánov. A keby len raz. Zostáva ešte niečo na objavenie? Kde môže ešte bádať ďalšia generácia? Biológ a bádateľ Nathan Wolfe tvrdí: Takmer všade. A začať podľa neho môžeme vecami tak malými, že ich nemožno vidieť voľným okom. V mikrosvete.

Nedávno som bol v meste Beloit vo Wisconsine.

Šiel som si tam uctiť
veľkého bádateľa 20. storočia.

Roya Chapmana Andrewsa.

Počas pôsobenia v Americkom prírodovednom múzeu

viedol Andrews mnoho expedícií
do neprebádaných oblastí,

napríklad do púšte Gobi.

Bol pomerne známy.

Hovorí sa, že sa stal predlohou
pre postavu Indianu Jonesa.

A počas pobytu v Beloite

som prednášal
na druhom stupni základnej školy.

A poviem vám,

ak sa niekde rozpráva ťažšie než na TEDe,

určite to bude situácia keď sa snažíte udržať pozornosť

skupiny tisíc dvanásťročných počas 45 minútovej prednášky.

Ani to neskúšajte.

Po prednáške mi položili množstvo otázok,

ale v pamäti mi obzvlášť utkvela jedna z nich.

Jedno dievčatko sa postavilo

a spýtalo sa:

"Kde by sme mali ďalej bádať?"

Podľa mňa si veľa ľudí myslí,

že obdobie veľkých objavov na Zemi skončilo

a že budúce generácie

budú musieť ísť až do vesmíru alebo hlbín oceánov,

aby našli niečo hodné preskúmania.

Je to však naozaj tak?

Naozaj tu na Zemi už nenájdeme

nič hodné objavovania?

Spomenul som si

na jedného z mojich obľúbených bádateľov
v oblasti biológie.

Na bádateľa v neviditeľnom mikrosvete,
Martinusa Beijerincka.

Beijerinck si zaumienil, že objaví príčinu

mozaikovej choroby tabaku.

Odobral teda výťažok z nakazeného tabaku

a filtroval ich cez čoraz hustejšie filtre.

Nakoniec dospel do bodu,

keď si uvedomil, že musí existovať niečo menšie

než najmenšie z najmenších v tom čase
známych organizmov -

baktérií.

Pre tajomného pôvodcu choroby vymyslel aj meno.

Nazval ho vírus -

z latinského slova pre jed.

A objavením vírusov

Beijerinck otvoril bránu do nového sveta.

Dnes vieme, že vírusy predstavujú väčšinu

genetickej informácie na Zemi,

čo je viac než genetické informácie

všetkých ostatných organizmov dokopy.

Zjavne sa tu otvára široké praktické využitie

spojené s novým svetom --

napríklad vyhubenie kiahní,

objavenie očkovania proti rakovine krčka maternice,

ktorú, ako dnes vieme, spôsobuje ľudský papillomavírus.

Beiherinckov objav

sa neuskutočnil pred 500 rokmi.

Uplynulo len niečo vyše 100 rokov,

odkedy vírusy objavil.

Ľudia už mali automobily,

ale nevedeli o formách života,

ktoré predstavujú väčšinu genetickej informácie
na našej planéte.

Máme nové úžasné nástroje

na objavovanie neviditeľného sveta -

veci ako sekvenovanie DNA

nám umožňujú vidieť viac než to,
čo je na povrchu,

viac než individuálne genómy jednotlivých druhov,

ale môžeme vidieť celé metagenómy,

súbory hemžiacich sa mikroorganizmov v nás, na nás a okolo nás

a dokumentovať ich genetickú informáciu.

Techniky možno aplikovať

na všetko od pokožky po pôdu.

V mojej organizácii to robíme pravidelne,

aby sme zistili, čo spôsobuje nákazu

o ktorej príčinách ešte nič nevieme.

Ak chcete mať predstavu, ako to funguje,

predstavte si, že sme každému z vás odobrali
výter z nosa.

Robíme to bežne

a hľadáme vírusy postihujúce dýchacie cesty
ako chrípkový vírus.

Najprv by sme videli

obrovské množstvo genetickej informácie.

Keby sme ju začali skúmať,

videli by sme veľa zvyčajných podozrivých -

samozrejme, množstvo ľudskej genetickej informácie,

ale tiež bakteriálnu a virálnu informáciu,

väčšinou z neškodných organizmov.

Ale videli by sme aj niečo mimoriadne prekvapivé.

Keby sme to začali skúmať,

zistili by sme, že asi 20 percent genetickej informácie v nose

sa nezhoduje s ničím, čo sme dosiaľ videli -

so žiadnou rastlinou, zvieraťom, hubou, vírusom či baktériou.

Nemáme ani potuchy, čo to je.

A niektorí z nás, čo skúmame takéto dáta,

sme začali túto informáciu volať

biologickou tmavou hmotou.

Nepodobá sa to na nič, s čím sme sa doteraz stretli,

je to ako nezmapovaný kontinet

uprostred našej genetickej informácie.

A je toho veľa.

Ak je podľa vás 20 % genetickej informácie v nose dosť

biologickej tmavej hmoty,

pozrite sa na črevá

tam je tmavej hmoty až okolo 40 - 50 %.

A v relatívne sterilnej krvi

tvorí tmavá hmota okolo 1 až 2 % genetickej informácie.

Nedokážeme ju klasifikovať ani porovnať
s ničím, čo poznáme.

Najprv sme mysleli, že je to umelé.

Nástroje sekvenovania DNA sú relatívne nové.

Ale, keď sa stali presnejšími,

zistili sme, že táto informácia je forma života,

aspoň časť z nej.

Zatiaľ, čo hypotézy o biologickej tmavej hmote

sú len v plienkach,

je tu veľmi vzrušujúca možnosť,

že v tejto genetickej informácii sa skrývajú

náznaky ešte neidentifikovanej formy života.

Pri skúmaní nukleotidových sekvencií A, T, C, G...

možno objavíme úplne novú formu života

a ako Beijerinck zásadne zmeníme

spôsob zmýšľania o biológii.

Možno nám to pomôže zistiť príčinu rakoviny,

alebo identifikujeme príčinu nákazy, o ktorej ešte nevieme

alebo vyvinieme nové nástroje v oblasti molekulárnej biológie.

S radosťou vám oznamujem,

že spolu s kolegami v Standforde, Caltechu a Univerzity v San Franciscu

spúšťame iniciatívu

výskumu biologickej tmavej hmoty s cieľom
objaviť nové formy života.

Pred niečo viac než 100 rokmi

ľudia nevedeli nič o vírusoch,

ktoré predstavujú väčšinu genetickej informácie na Zemi.

O sto rokov bude možno ľudí udivovať,

že sme nevedeli nič o organizmoch,

ktoré sme mali rovno pod nosom.

Možno sme už preskúmali všetky kontinenty

a poznáme všetky cicavce na Zemi,

ale to neznamená,
že tu už nie je čo skúmať.

Beijerinck a jemu podobní

posielajú jasný odkaz budúcej generácii bádateľov,

napríklad dievčatku z Beloitu.

Poučenie znie asi takto:

Nemyslite si, že už poznáme celý príbeh.

Hľadajte temnú hmotu vo vašom odbore,
nech je už akýkoľvek.

Všade navôkol sú veci,

ktoré ešte len čakajú, kedy ich objavíme.

Ďakujem.

(Potlesk)