Prečo je dôležité definovať si namiesto cieľov to, čoho sa bojíme

Ťažké rozhodnutia – čoho sa najviac desíme, bojíme opýtať, povedať – to je často presne to, čo by sme mali urobiť. Ako sa dokážeme dostať z vlastnej paralýzy a donútiť sa k činom? Tim Ferriss nám radí, aby sme si naplno predstavili a spísali svoje vlastné obavy v jednoduchom cvičení „Moje obavy“. Zistite viac o tom, ako vám toto cvičenie pomôže v záťažových situáciách, ako aj rozlíšiť to, čo dokážete kontrolovať, od toho, čo nedokážete.

Na tejto fotke vyzerám šťastne.
Bolo to v roku 1999.

Končil som vysokú

a bolo to práve po kurze tanca.

Bol som skutočne veľmi šťastný.

Ale pamätám si presne, kde som
sa ocitol o týždeň a pol neskôr.

Sedel som na zadnej sedačke
mojej starej dodávky,

na parkovisku pred školou,

keď som sa rozhodol, že sa zabijem.

Od rozhodnutia som veľmi rýchlo
prešiel k horúčkovitému plánovaniu.

Až som sa dostal takto blízko
k uskutočneniu svojho plánu.

Ďalej som nikdy nezašiel.

A jediným dôvodom,
prečo som dal prst dole zo spúšte,

bolo niekoľko šťastných náhod.

A po tejto udalosti

to, čo ma však najviac vydesilo,
bol náznak šance.

Začal som veľmi metodicky
skúšať nové spôsoby,

ako zvládnuť svoje výkyvy,

čo sa nakoniec ukázalo
ako dobrá investícia. (smiech)

Veľa bežných ľudí môže
počas svojho života zažiť

povedzme, 6 až 10 atakov depresie.

Mám bipolárnu poruchu.
V mojej rodine je bežná.

Dodnes som ich zažil niečo cez päťdesiat
a veľa som sa naučil.

Zažil som veľa zápasov,

mnoho kôl v temnote,

so skvelým ponaučením.

Napadlo mi, že radšej ako by som
hovoril o nejakom recepte na úspech

alebo zábleskoch pamäte,

sa zdôverím so svojím spôsobom,
ako predchádzať sebadeštrukcii

a paralýze samého seba.

Spôsob, ktorý sa ukázal ako najbezpečnejší

v prípade emocionálneho výkyvu,

je vlastne ten istý,

ktorý mi pomohol pri ťažkých
pracovných rozhodnutiach.

Ale to je o inom.

Je to... stoicizmus.

Nuda, čo?

(smiech)

Možno vám napadne Spock,

alebo to vyvolá takúto predstavu –

(smiech)

krava vonku na daždi.

Nie je smutná, ani obzvlášť šťastná.

Je len ľahostajná
a berie život taký, aký je.

Možno vám však nenapadne nikto
súťaživý ako, povedzme, Bill Belichick,

hlavný tréner New England Patriots,

ktorý vlastní rekord, čo sa
týka výhier Super Bowlu.

Stoicizmus sa v posledných pár rokoch
prudko rozšíril

medzi poprednými ľuďmi z NFL
ako tréning mentálnej odolnosti.

Asi vám tiež nenapadli
naši Otcovia zakladatelia –

Thomas Jefferson, John Adams,
George Washington,

aby som vymenoval aspoň troch stoikov.

George Washington vlastne napísal aj
hru o jednom stoikovi –

tragédiu „Cato“ –

ktorá sa hrávala jeho vojakom
vo Valley Forge, aby ich motivoval.

Prečo by sa takto aktívni ľudia
mali zaujímať o antickú filozofiu?

Vyzerá to byť akademická otázka.

Chcel by som vás povzbudiť,
aby ste o stoicizme mysleli trochu inak,

ako o užitočnom operatívnom systéme
v záťažových situáciách,

systéme pre lepšie rozhodovanie.

A všetko sa to začalo tu,

približne,

na verande.

Okolo roku 300 pred n.l. v Aténach

človek menom Zenón z Kitia
učil svojich žiakov

a popritom sa prechádzal okolo
maľovanej verandy, „stoa“.

Neskôr z toho vznikol „stoicizmus“.

V grécko-rímskom svete

sa stoicizmus používal
ako všestranný systém

pre mnoho, mnoho vecí.

Ale pre naše potreby je to hlavne
sebavzdelávanie,

ako odlíšiť to, čo dokážete kontrolovať,
od toho, čo nedokážete,

a následne si precvičovať,
a sústrediť sa len na to prvé.

Týmto znížite emočnú reaktivitu,

ktorá vie byť veľmi silná.

A naopak, povedzme,
že ste obrancom v americkom futbale.

Nevyjde vám prihrávka.
Začnete strašne zúriť.

To vás môže stáť celý zápas.

Ak ste riaditeľom a vyletíte na
svojho ceneného zamestnanca

kvôli drobnému priestupku,
môžete o neho prísť.

Ak ste na výške a začnete byť
deprimovaní z radu neúspechov,

neviete si pomôcť a strácate nádej,

bez preháňania, môže vás to stáť život.

V stávke je naozaj veľmi veľa.

Je mnoho nástrojov, ktoré môžete použiť.

Poviem vám o jednom,
ktorý mi v roku 2004 totálne zmenil život.

Dobehlo ma to z dvoch dôvodov:

môj blízky priateľ, mladý človek ako ja,
zomrel náhle na rakovinu pankreasu

a vzápätí moja priateľka,
ktorú som si chcel vziať, odišla.

Mala toho dosť a ani mi
nenapísala list na rozlúčku,

ale darovala mi toto,

plaketu na rozlúčku.

(smiech)

Nevymýšľam si. Ponechal som si to.

„Pracovné hodiny sa končia o piatej!“

Dala mi to do pracovne,
pre moje osobné zdravie,

pretože vtedy som pracoval
na svojom prvom skutočnom obchode.

Vôbec som nevedel, čo robím.

Pracoval som cez 14 hodín denne,
sedem dní v týždni.

Používal som stimulanty, aby som fungoval.

Bral som depresíva,
aby som sa upokojil a mohol spať.

Bola to katastrofa.

Cítil som sa úplne ako v pasci.

Kúpil som si knihu o jednoduchosti,
aby som našiel odpoveď.

A našiel som jeden citát,
ktorý mi podstatne zmenil život.

Znel takto: „Viac trpíme vo svojich
predstavách než v skutočnosti.“

od Senecu mladšieho,

známeho spisovateľa stoicizmu.

To ma priviedlo k jeho listom

a tie ma dostali k cvičeniu
„premeditatio malorum“,

voľne preložené pred-meditovanie o zle.

V jednoduchosti,

ide o detailné predstavy tých najhorších
možných scenárov, ktorých sa bojíte,

ktoré vás odrádzajú od činnosti,

aby ste sa tak dostali z tejto paralýzy.

Mojím problémom bola „opičia myseľ“ –
hlučná, neutíchajúca.

Len takéto premýšľanie
vám v problémoch nepomôže.

Musel som zachytiť myšlienky na papier.

Vytvoril som si písomné cvičenie

s názvom „moje obavy“,
podobne ako „moje ciele“,

pre seba samého.

Má tri stránky.

Veľmi jednoduché.

Prvá strana je táto.

„Čo ak ...?“

To je to, čoho sa bojíte,

čo vo vás vytvára úzkosť,
čomu sa vyhýbate.

Napríklad pozvať niekoho na rande,
ukončiť vzťah,

požiadať o povýšenie,
dať výpoveď, založiť si firmu.

Môže to byť čokoľvek.

Pre mňa to bolo ísť
na dovolenku po štyroch rokoch

a opustiť biznis
na celý mesiac kvôli ceste do Londýna,

kde som mohol zadarmo
bývať v byte priateľa,

čiže buď opustenie pozície
slabého článku v biznise,

alebo krach.

V prvom stĺpci „Definuj“

napíšete všetky najhoršie veci,
ktoré si dokážete predstaviť,

ak sa na to podujmete.

Malo by ich byť 10 – 20.

Nespomeniem všetky,
ale poviem vám dva príklady.

Prvý, pôjdem do Londýna,
bude stále pršať a ja dostanem depresiu,

celé to bude len jedna veľká strata času.

Druhý príklad,
neprečítam si list z daňového úradu,

príde audit alebo nejaká razia,
zavrú mi podnik a podobne.

Máme tu ďalej stĺpček „Prevencia“.

Tu si píšete veci ako:

Čo dokážem urobiť,
aby sa vôbec niečo také prihodilo,

alebo prinajmenšom znížiť
takú pravdepodobnosť aspoň trochu?

Pre depresie v Londýne

by som si mohol zobrať relaxačnú lampu

a používať ju ráno na 15 minút.

Viem, že to pomáha pri depresiách.

Čo sa týka daňového, mohol by som
zmeniť svoju evidovanú adresu,

aby pošta chodila na môjho účtovníka,

a nie na moju UPS adresu.

Brnkačka.

Poďme na „Opravy“.

Ak sa stane najhorší možný scénar,

čo dokážete urobiť, aby ste
napravili škody, aspoň trochu,

alebo koho požiadate o pomoc?

V prípade Londýna:

mohol som sa vzdať nejakých úspor,
zájsť si do Španielska, užiť si slnka –

napraviť škodu v prípade depky.

Ak by som nevybavil list z daňového,

mohol by som zavolať priateľa právnika

alebo sa opýtať odborníka na právo,

čo by mi odporučili,

s kým by som sa mal porozprávať,
ako také niečo riešili iní ľudia.

Jednu vec by ste mali mať na mysli,
keď budete robiť prvú stránku:

Dokázal už vôbec niekto iný,

menej chytrý alebo menej motivovaný,

vyriešiť takúto situáciu?

Je viac než pravdepodobné,
že odpoveď znie „áno“.

(smiech)

Druhá stránka je jednoduchá:

Aké výhody môže mať
aspoň pokus alebo čiastočný úspech?

Vidíte, že sa hráme s našimi strachmi

a dosť konzervatívne pozeráme
na kladnú stránku.

Ak ste sa pokúsili o čokoľvek,
čo vám napadlo,

môžete si vybudovať
sebavedomie, zručnosti,

emočne, finančne alebo inak?

Aké výhody získame, ak náhodou uspejeme?

Rozmýšľajte o tom 10 – 15 minút.

Tretia strana.

Možno tá najdôležitejšia,
takže ju nepreskakujte:

„Daň za nečinnosť“.

Ľuďom ide veľmi dobre,
keď premýšľajú, čo sa mohlo pokaziť,

keď skúsime niečo nové,
napríklad, požiadať o navýšenie platu.

Čo si často neuvedomujeme, je
obrovská daň za prebývanie v status quo –

bez žiadnej zmeny.

Mali by ste sa opýtať samých seba:

ak sa vyhnem konaniu či rozhodnutiu

alebo podobným činom a rozhodnutiam,

ako bude vyzerať môj život,
povedzme, o 6, 12 mesiacov, o 3 roky?

Akokoľvek ďalej by bola asi špekulácia.

A znovu ísť do detailov –
emočne, finančne,

fyzicky, čokoľvek.

Keď som toto urobil,
dostal som otrasnú víziu budúcnosti.

Bol som samoliečiteľom,

môj biznis mohol každú chvíľu skolabovať,

ak by som sa nezastavil.

Moje vzťahy sa rozpadali a upadali.

Uvedomil som si,
že nečinnosť už nešla do úvahy.

Sú to tri stránky. To je všetko.
Určenie svojich strachov.

Následne som si uvedomil,
že na škále od 1 do 10,

1 s minimálnym dopadom,
10 s maximálnym dopadom,

ak pôjdem, riskujem

dočasné nepríjemnosti s hodnotou 1 až 3

za pozitívnu zmenu na škále 8 až 10,

ktorá by mohla byť trvalá

Takže som išiel.

Nestala sa žiadna katastrofa.

Urobil som aj chyby, samozrejme.

Bol som schopný vyslobodiť
sa z vlastného biznisu.

Nakoniec som si svoj výlet predĺžil
na rok a pol s cestou okolo sveta

a to sa stalo základom
pre moju prvú knihu,

čo ma vlastne dnes sem priviedlo.

Dokážem vysledovať moje najväčšie výhry,

ako aj odvrátenie najväčších
možných pohrôm,

späť k stanoveniu si svojich strachov,

a to aspoň raz za štvrťrok.

Nie je to všeliek.

Prídete na to, že niektoré vaše desy
sú hlboko zakorenené.

(smiech)

Ale nemali by ste prestať,

kým ich poriadne nepreskúmate.

Neznamená to, že všetky ťažkosti,
ťažké rozhodnutia, budú ľahké,

ale mnoho z nich bude ľahších.

Rád by som skončil profilom
svojho obľúbeného stoika zo súčasnosti.

Toto je Jerzy Gregorek.

Je štvornásobným majstrom sveta
v olympijskom vzpieraní,

politickým utečencom,

publikovaným básnikom,

vo veku 62 rokov.

Pravdepodobne ma stále dokáže
nakopať, ako väčšinu tu v sále.

Je to impozantný človek.

Strávil som veľa času
na jeho „stoa“, verande,

bažiac po radách do života a ako trénovať.

Patril k Solidarite v Poľsku,

nenásilnému hnutiu za sociálne zmeny,

ktoré bolo násilne potlačené
vtedajšou vládou.

Prišiel o kariéru požiarnika.

Jeho mentora, kňaza,
uniesli, mučili, zabili

a hodili do rieky.

Vyhrážali sa mu.

Musel so ženou utiecť z Poľska,
potĺkať sa z krajiny do krajiny,

až kým sa nedostali do USA
s takmer ničím v rukách

a spávali na podlahe.

Dnes žije vo Woodside, v Kalifornii,
na veľmi peknom mieste

a možno z 10 tisíc ľudí,
ktorých som kedy stretol,

by som ho umiestnil do top 10,

čo sa týka úspechu a šťastia.

Teraz to príde, tak dávajte pozor.

Pred 2 týždňami
som mu poslal SMS s textom,

či niekedy čítal literatúru
s filozofiou stoicizmu.

Odpovedal dvoma stránkami textu.

To sa mu vôbec nepodobá.
Je to strohý chlapík.

(smiech)

Nielenže sa vyznal v stoicizme,

ale aj poznamenal, že čo
sa týka jeho najdôležitejších rozhodnutí

na križovatkách v jeho živote,

keď sa postavil za svoje princípy a etiku,

používal stoicizmus a niečo
podobné ako určenie, čo ho desí,

to ma dostalo do kolien.

Skončil dvoma myšlienkami.

Číslo jedna: nevie si predstaviť
krajší život ako je život stoika.

Posledná bola jeho mantra,
ktorú používa na všetko,

a ktorú môžete vy používať na všetko:

„Jednoduché rozhodnutia, ťažký život.

Ťažké rozhodnutia, ľahký život.“

Ťažké rozhodnutia –

čoho sa najviac desíme,
bojíme opýtať, povedať –

tie sú často práve to, čo musíme urobiť.

Najväčšie výzvy a problémy, ktorým čelíme,

sa nikdy nevyriešia pohodlným rozhovorom,

či už vo vašej mysli, alebo s inými ľuďmi.

Poprosím vás, opýtajte sa sami seba:

kde vo svojich životoch by teraz

definovanie, čoho sa bojíte, mohlo
byť dôležitejšie ako definovanie cieľov?

Majte na mysli, čo povedal Seneca:

„Trpíme viac vo svojich predstavách
než v skutočnosti.“

Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk)