Nebezpečenstvo mlčania

„Trávime toľko času počúvaním vecí, ktoré ľudia hovoria, že málokedy venujeme pozornosť veciam, ktoré nehovoria,“ hovorí slam poet a učiteľ Clint Smith. Krátky, silný kúsok od srdca o hľadaní odvahy hovoriť smelo proti ignorancii a nespravodlivosti.

Dr. Martin Luther King, Jr.,

v prejave z roku 1968, v ktorom sa zamýšľa
nad Hnutím za občianske práva,

prehlasuje: „V konečnom dôsledku

si nebudeme pamätať
slová našich nepriateľov,

ale mlčanie našich priateľov.“

Ako učiteľ som toto
posolstvo prijal za vlastné.

Každý deň, všade okolo nás

vidíme ako sa následky mlčania

prejavujú vo forme diskriminácie,

násilia, genocídy a vojny.

Vo svojej triede vyzývam študentov,

aby objavovali mlčania vo svojich životoch

prostredníctvom poézie.

Pracujeme spolu,
aby sme vyplnili tie miesta,

rozoznali ich, pomenovali ich,

pochopili, že nemusia byť zdrojom hanby.

V snahe vytvoriť v mojej triede kultúru,

kde sa študenti cítia bezpečne
pri zdieľaní dôverností

svojich mlčaní,

mám zapísané štyri
hlavné princípy na tabuli,

ktorá stojí v prednej časti mojej triedy,

a ktoré každý študent podpisuje
na začiatku školského roka:

čítajte kriticky, píšte uvedomele,

hovorte jasne, povedzte svoju pravdu.

Nad posledným bodom som veľa premýšľal,

povedzte svoju pravdu.

Uvedomil som si, že keď chcem

od svojich študentov, aby hovorili smelo,

aj ja musím povedať svoju pravdu

a byť k nim úprimný o každom raze,

keď som zlyhal.

Tak im hovorím, že keď som vyrastal

ako dieťa v katolíckej rodine
v New Orleans,

počas pôstu ma vždy učili,

že najvýznamnejšou vecou,
akú môže človek urobiť

bolo vzdať sa niečoho,

obetovať niečo, čo si zvyčajne doprajeme,

aby sme Bohu dokázali,
že rozumieme jeho svätosti.

Vzdal som sa koly, McDonaldu, hranoliek,

francúzskych bozkov a všetkého medzi tým.

Ale jeden rok som sa vzdal rozprávania.

Myslel som si, že najhodnotnejšou vecou, akú môžem obetovať

bol môj hlas, ale ako keby som si neuvedomil,

že som sa ho vzdal už dávno.

Veľkú časť svojho života som strávil

rozprávaním ľuďom to, čo chceli počuť,

namiesto toho čo potrebovali počuť,

hovoril som si, nebolo mi súdené
byť niekoho svedomím,

pretože som stále neprišiel na to,
ako byť svojím,

takže niekedy som proste nič nepovedal,

upokojujúc ignoranciu svojim mlčaním,

netušiac, že dôkaz nepotrebuje slová

na potvrdenie svojej existencie.

Keď bili kresťana, lebo bol homosexuál,

dal som si ruky do vreciek

a kráčal som s hlavou dole,
akoby som si nič nevšimol.

Týždne som nemohol použiť moju skrinku,
pretože závora na

zámku mi pripomínala tú,
ktorú som si dal na ústa,

keď bezdomovec na rohu ulice

pozrel na mňa očami hľadajúcimi

iba potvrdenie, že stál za pohľad.

Viac som sa zaujímal
o obrazovku na svojom mobile

ako o to, aby som ho nakŕmil.

Keď žena na dobročinnom večierku

povedala: „Som na teba hrdá.

Musí byť ťažké učiť tie úbohé,
neinteligentné deti.“

Zahryzol som si do jazyka, lebo sme
očividne potrebovali jej peniaze viac,

ako moji študenti dôstojnosť.

Trávime toľko času

počúvaním vecí, ktoré ľudia hovoria,

že málokedy venujeme pozornosť veciam,
ktoré nehovoria.

Mlčanie je pozostatok strachu.

Je to pociťovanie, ako naše chyby

nepríjemne odsekávajú náš jazyk.

Je to vzduch ustupujúci z našej hrude,

pretože sa necíti bezpečne
v našich pľúcach.

Mlčanie je genocída v Rwande.
Mlčanie je Katrina.

Je to to, čo počujeme,
keď nie je dosť vriec na telá.

Je to zvuk po tom,
ako sa zatiahne slučka.

Je to zuhoľnatenie. Sú to reťaze.
Je to výsada. Je to bolesť.

Nie je čas vyberať si svoje bitky,

keď si naše bitky už vybrali nás.

Nenechám mlčanie obmotať sa
okolo mojej nerozhodnosti.

Poviem kresťanovi, že je lev,

svätyňa statočnosti a nádhery.

Spýtam sa toho bezdomovca, ako sa volá

a aký mal deň, pretože niekedy

chcú byť ľudia len ľuďmi.

Poviem tej žene,
že moji študenti vedia hovoriť

o transcendentalizme,
ako keby sa volali Thoreau,

a to, že ste videli jednu epizódu The Wire,

ešte neznamená, že viete niečo
o mojich deťoch.

Takže tento rok,

namiesto toho, aby som sa niečoho vzdal,

budem žiť každý deň, ako keby
som mal mikrofón

zastrčený pod jazykom,

javisko na spodku mojej prekážky.

Pretože načo je niekomu rečnícky pult,

keď všetko, čo ste kedy potrebovali,
je váš hlas?

Ďakujem.

(Potlesk)