Sarah Kay: Keby by som mala mať dcéru ...

"Keby som mala mať dcéru, namiesto mamy bude ma volať Bod B..." takto začala poetka Sarah Kay svoje vystúpenie, ktoré na TED2011 vyvolalo dve mohutné ovácie. Rozpráva príbeh svojej premeny -- z neskúsenej teenagerky, ponárajúcej sa do veršov v Bowery Poetry Club v New Yorku, na učiteľku spájajúcu deti silou sebavyjadrenia prostredníctvom projektu V.O.I.C.E. -- a prednesie dve dychvyrážajúce básne "B" a "Hiroshima."

Keby som mala mať dcéru,

namiesto mamy

bude ma volať Bod B,

pretože tak bez ohľadu na to, čo sa stane,

vždy minimálne nájde cestu ku mne.

A na ruky jej nakreslím slnečnú sústavu,

aby sa najprv musela naučiť celý vesmír,

kým povie, "Oh, to poznám ako vlastnú dlaň."

A naučí sa,

že tento život ťa poriadne udrie do tváre,

počká si, kým sa znova postavíš, len aby ťa mohol kopnúť do brucha.

Ale vyraziť z teba dych,

to je jediný spôsob, ako tvojim pľúcam pripomenúť,

ako veľmi majú rady chuť vzduchu.

Existuje bolesť,

ktorú neodstráni leukoplast ani poézia.

Takže keď si po prvýkrát uvedomí,

že Wonder Woman nepríde,

uistím sa, že vie,

že to nemusí celé znášať sama.

Pretože nezáleží na tom, ako veľmi naťahujete prsty,

vaše ruky budú vždy príliš malé na to,

aby chytili všetku bolesť, ktorú chcete zahojiť.

Verte mi, snažila som sa.

"A, zlatko," poviem jej,

"nechoď s takým nosom dohora.

Poznám ten trik, urobila som ho miliónkrát.

Tak len ucítiš dym,

ktorý ťa zavedie späť do horiaceho domu,

aby si tam našla chlapca, ktorý v ohni všetko stratil,

a zistila, či ho dokážeš zachrániť.

Alebo inak, nájdi v prvom rade chlapca, ktorý oheň založil,

aby si zistila, či ho dokážeš zmeniť."

Ale ja viem, že to aj tak urobí,

takže namiesto toho budem mať vždy extra zásobu

čokolády a gumáky poruke,

pretože neexistuje taký žiaľ, ktorý by čokoláda nezahnala.

Dobre, možno je aj žiaľ, ktorý čokoláda nezaženie.

Ale na to sú gumáky.

Pretože dážď zmyje všetko, pokiaľ mu to dovolíte.

Chcem, aby sa pozerala na svet

cez presklený spodok lode,

aby sa pozerala cez mikroskop

na galaxie, ktoré existujú

v nepatrných častiach ľudskej mysle,

pretože tak ma to naučila moja mama.

Že budú aj také dni.

♫ Budú aj také dni, moja mama povedala. ♫

Keď natiahnete ruky, aby ste chytili,

a skončíte len s pľuzgiermi a modrinami;

keď vyjdete z telefónnej búdky a pokúsite sa lietať

a tí ľudia, ktorých chcete zachrániť,

sú presne tí, ktorí vám stoja na plášti;

keď sa vám topánky naplnia dažďovou vodou

a budete po kolená ponorení v sklamaní.

A to sú dni, pri ktorých máte ešte o to väčší dôvod povedať ďakujem.

Pretože nie je nič krajšie

než to, ako oceán odmieta prestať bozkávať breh

bez ohľadu na to, koľkokrát ho zmietol.

Nájdite vietor v tom, že chvíľu vyhrávaš a chvíľu prehrávaš.

Nájdite hviezdu tam,

kde treba začínať stále odznova.

A je jedno, koľko nášľapných mín v minúte vybuchne,

buďte si istí, že vaša myseľ spočíva

na kráse tohto smiešneho miesta menom život.

A áno, na škále od jeden po prehnane dôverčivý

som poriadne naivná.

Ale chcem, aby vedela, že tento svet je z cukru.

Ľahko sa rozpadne,

ale neboj sa vystrčiť jazyk a ochutnať ho.

"Zlatko," poviem jej, "pamätaj, tvoja mamina je úzkostlivá

a tvoj ocino je bojovník,

a ty si dievčatko s malými ručičkami a veľkými očami,

ktoré si nikdy neprestane pýtať viac."

Pamätaj, dobré veci chodia po troch

a tak isto chodia aj tie zlé.

A vždy sa ospravedlň, keď urobíš niečo zlé.

Ale neopováž sa ospravedlňovať

za to, ako tvoje oči odmietajú prestať žiariť.

Tvoj hlások je slabý, ale nikdy neprestaň spievať.

A keď ti nakoniec spôsobia žiaľ,

keď ti popod dvere podstrčia vojnu a nenávisť

a na rohoch ulice ti ponúknu dávky

cynizmu a porážky,

povedz im, že by sa fakt mali stretnúť s tvojou mamou.

Ďakujem. Ďakujem.

(Potlesk)

Ďakujem.

(Potlesk)

Vďaka.

(Potlesk)

Ďakujem.

(Potlesk)

Dobre, teraz chcem, aby ste

vymysleli tri veci,

o ktorých viete, že sú pravdivé.

Môžu sa týkať čohokoľvek --

technológie, zábavy, dizajnu,

vašej rodiny, toho, čo ste mali na raňajky.

Jediné pravidlo je príliš nad tým nepremýšľať.

Dobre, pripravení? Idete.

Dobre.

Tu sú tri veci, o ktorých ja viem, že sú pravdivé.

Viem, že Jean-Luc Godard mal pravdu,

keď povedal, že, "dobrý príbeh

má úvod, jadro a záver,

hoci nie nevyhnutne v tomto poradí."

Viem, že z toho, že tu stojím, som neskutočne nervózna a nadšená,

čo značne tlmí moju schopnosť zostať v pohode.

(Smiech)

A viem,

že som celý týždeň čakala na to, ako poviem tento vtip.

(Smiech)

Prečo bol strašiak pozvaný na TED?

Pretože vytŕčal vo svojom poli.

(Smiech)

Prepáčte mi.

Dobre, takže toto sú tri veci, o ktorých viem, že sú pravdivé.

Ale je kopa vecí, ktorým mám problém porozumieť.

Takže píšem básne, aby som ich pochopila.

Niekedy viem niečo vyriešiť len tak,

že napíšem báseň.

A niekedy sa dostanem na koniec básne

a obzriem sa späť a poviem, "Oh, takže o tom to je."

A niekedy sa dostanem na koniec básne

a nevyriešim vôbec nič,

ale aspoň mám vďaka tomu novú báseň.

Poézia hovoreného slova je umením prednesu poézie.

Ľuďom hovorím, že to zahŕňa vytvorenie poézie,

ktorá nechce iba sedieť na papieri,

že niečo z nej sa dožaduje byť vypočuté

alebo zažité osobne.

Ako prváčka na strednej škole

som bola klbkom nervóznych hormónov prekypujúcich energiou.

A bola som málo vyvinutá

a ľahko podrážditeľná.

A napriek môjmu strachu

z toho, že sa na mňa niekto dlho pozerá,

ma fascinovala myšlienka hovoreného slova.

Mala som pocit, že moje dve tajné lásky, poézia a divadlo,

sa zišli, mali bábo,

bábo, ktoré som musela spoznať.

Takže som sa to rozhodla vyskúšať.

Moja prvá báseň,

plná múdrosti 14-ročného dievčaťa,

bola o nespravodlivosti toho,

že ma vidia ako málo ženskú.

Báseň bola veľmi rozhorčená

a hlavne prehnaná,

ale hovorené slovo, ktoré som dovtedy poznala,

bolo predovšetkým rozhorčené,

takže som si myslela, že sa to odo mňa očakáva.

Keď som po prvýkrát vystupovala,

publikum teenagerov húkalo a vykrikovalo svoje sympatie

a keď som sa vrátila z pódia, triasla som sa.

Zacítila som poklepanie po ramene

a keď som sa otočila,

stálo tam obrovské dievča v mikine.

Malo snáď dva metre

a vyzeralo, že by ma zložilo jednou rukou,

ale namiesto toho na mňa len kývlo

a povedalo: "Hej, to som fakt cítila. Vďaka."

A do mňa udrel blesk.

Začala som byť posadnutá.

Na Lower East Side na Manhattane som objavila taký bar,

ktorý každý týždeň poskytoval priestor pre básnikov,

a moji zmätení, ale podporujúci rodičia ma tam vzali,

aby som nasala každý kúsok hovoreného slova, ktorý som mohla.

Bola som najmladšia prinajmenšom za posledné desaťročie,

ale z nejakého dôvodu sa zdalo, že básnikov v Bowery Poetry Club

neobťažuje 14-ročné dievča, ktoré sa tam zatúlalo --

vlastne ma tam privítali.

A tam, počúvajúc, ako sa títo poeti delia o svoje príbehy,

som sa naučila, že hovorené slovo nemusí byť rozhorčené,

môže byť zábavné alebo smutné

alebo vážne alebo bláznivé.

Bowery Poetry Club sa stal mojou triedou a mojím domovom.

A básnici, ktorí tam vystupovali,

ma podporovali v tom, aby som sa delila o svoje príbehy.

Bolo jedno, že som mala 14 --

povedali mi, "Píš o tom, aké je to mať 14."

Takže som to urobila a každý týždeň ohromene stála,

keď sa títo brilantní dospelí básnici

so mnou smiali, vyjadrovali svoje sympatie

a tlieskali a hovorili mi, "Hej, to som fakt cítil aj ja."

Teraz môžem svoju cestu hovoreného slova

rozdeliť do troch krokov.

Prvý krok bol moment, keď som si povedala:

"Dokážem. Dokážem to."

A to bolo vďaka dievčaťu v mikine.

Druhý krok bol moment, keď som si povedala:

"Budem. Budem pokračovať.

Milujem hovorené slovo. Budem sa sem vracať každý týždeň."

A tretí krok začal,

keď som si uvedomila, že nemusím písať rozhorčené básne,

ak ja taká nie som.

Existovali veci, ktoré pre mňa boli špecifické,

a čím viac som sa na tieto veci sústredila,

tým bola moja poézia zvláštnejšia,

ale tým viac som cítila, že je moja.

Nie je to len príslovie "píš o tom, čo poznáš,"

je to o zhromažďovaní všetkých znalostí a skúseností,

ktoré ste doteraz nazbierali,

aby vám pomohli ponoriť sa do vecí, ktoré nepoznáte.

Poézia mi pomáha prepracovať sa cez to, čomu nerozumiem,

ale ku každej novej básni pristupujem

s batohom plným

všetkého, čo som už dovtedy zažila.

Na univerzite som stretla ďalšieho básnika,

ktorý zdieľal moju vieru v kúzlo hovoreného slova.

A Phil Kaye a ja dokonca

náhodou zdieľame aj rovnaké priezvisko.

Na strednej škole som vytvorila projekt V.O.I.C.E.,

aby som na hovorené slovo naviedla aj svojich priateľov.

Ale Phil a ja sme sa rozhodli projekt V.O.I.C.E. prerobiť --

tentokrát sme zmenili misiu

na využívanie poézie ako spôsobu zábavy,

vzdelávania a inšpirácie.

Zostali sme riadnymi študentmi, ale medzitým sme cestovali,

vystupovali a učili

9-ročné deti aj kandidátov MFA

od Kalifornie cez Indianu a Indiu

po štátnu strednú školu hneď o ulicu od kampusu.

A videli sme znova a znova,

ako poézia

otvára dvere.

Ale ukázalo sa, že niekedy

môže byť poézia naozaj desivá.

Ukázalo sa, že niekedy

musíte teenagerov vmanipulovať do písania poézie.

Takže som vymyslela také zoznamy. Tie vie písať každý.

A prvý zoznam, ktorý som zadala,

bol "10 vecí, o ktorých viem, že sú pravdivé."

A stalo sa niečo, čo by ste objavili tiež,

ak by sme tu zostali a čítali si svoje zoznamy.

V istom bode by ste si uvedomili,

že niekto tam má úplne rovnakú vec

alebo veľmi podobnú vec

ako niečo na vašom zozname.

A potom niekto iný

má niečo úplne opačné k tomu vášmu.

Po tretie, niekto má niečo, o čom ste v živote nepočuli.

A po štvrté, niekto má niečo, čo ste si mysleli, že dobre poznáte,

ale prichádza s novým pohľadom na to.

A ľuďom hovorím, že tu začínajú skvelé príbehy --

tieto štyri prieniky

toho, z čoho ste nadšení,

a toho, do čoho sa môžu vložiť aj ostatní.

A väčšina ľudí na toto cvičenie reaguje veľmi dobre.

Ale jedna z mojich študentiek, prváčka menom Charlotte,

nebola presvedčená.

Charlotte bola veľmi dobrá v písaní zoznamov, ale odmietala písať poéziu.

"Slečna," povedala, "ja proste nie som zaujímavá.

Nie je nič zaujímavé, čo by som mohla povedať."

Takže som jej zadávala zoznam za zoznamom

a raz som jej zadala zoznam

"10 vecí, ktoré som sa doteraz mala naučiť."

Číslo tri na Charlottinom zozname bolo

"Mala som sa naučiť nezamilovávať sa do chlapov

trikrát starších, ako som ja."

Spýtala som sa jej, čo to znamená,

a ona povedala, "Slečna, to je trochu dlhý príbeh."

A ja na to, "Charlotte, podľa mňa to znie dosť zaujímavo."

A tak napísala svoju prvú báseň,

ľúbostnú báseň odlišnú od všetkých, aké som dovtedy počula.

A báseň začínala

"Anderson Cooper je úžasný muž."

(Smiech)

"Videli ste ho na 60 Minutes,

pretekal s Michaelom Phelpsom v bazéne --

na sebe nič len plavky --

ponáral sa do vody, odhodlaný poraziť tohto plaveckého šampióna?

Po pretekoch pohodil svojimi mokrými vlasmi bielymi ako oblaky

a povedal "Ty si boh."

Nie, Anderson, ty si boh."

(Smiech)

(Potlesk)

Teraz viem, že pravidlo číslo jeden, ako byť v pohode,

je zostať neohromený,

nikdy nepriznať, že vás niečo desí

alebo vám niečo imponuje alebo vás vzrušuje.

Niekto mi raz povedal,

že je to ako chodiť životom takto.

Chránite sa

pred všetkým neočakávaným utrpením alebo bolesťou, ktorá sa môže objaviť.

Ale ja sa snažím chodiť životom takto.

A áno, znamená to, že chytám všetko to utrpenie a bolesť,

ale tiež to znamená, že keď nádherné, úžasné veci

spadnú z neba,

som pripravená ich chytiť.

Používam hovorené slovo na to, aby som pomohla študentom

znovuobjaviť údiv,

bojovať s ich inštinktmi, ktoré im kážu byť v pohode a neohromení,

a namiesto toho sa aktívne zaoberať tým, čo sa deje okolo nich,

aby to potom mohli nanovo interpretovať a niečo z toho vytvoriť.

Nehovorím, že podľa mňa je hovorené slovo

ideálnou formou umenia.

Vždy sa snažím nájsť najlepší spôsob, ako príbeh vyrozprávať .

Popri básňach píšem muzikály, robím krátke filmy.

Ale hovorené slovo učím,

pretože je prístupné.

Nie každý dokáže čítať noty

alebo nie každý má kameru,

ale každý dokáže nejakým spôsobom komunikovať

a každý má príbehy,

z ktorých sa my ostatní môžeme poučiť.

Plus, hovorené slovo zohľadňuje bezprostredné spojenia.

Nie je nič neobvyklé, že sa ľudia cítia osamotení

alebo že im nikto nerozumie,

ale hovorené slovo učí,

že ak máte schopnosť sebavyjadrenia

a odvahu prezentovať tieto príbehy a názory,

môžete byť odmenení

miestnosťou plnou vašich vrstovníkov

alebo vašej komunity, ktorá počúva.

A možno sa aj obrovské dievča v mikine

spojí s tým, o čo ste sa podelili.

A to je úžasné poznanie,

obzvlášť keď máte 14.

Plus, teraz s YouTube

sa toto spojenie neobmedzuje na miestnosť, v ktorej ste.

Mám veľké šťastie, že existuje archív vystúpení,

ktoré môžem zdieľať so svojimi študentmi.

Poskytuje im to ešte viac možností,

ako nájsť básnika alebo báseň,

s ktorou sa môžu stotožniť.

Je to lákavé -- keď raz zistíte, ako na to --

je lákavé pokračovať v písaní stále tej istej básne,

alebo rozprávať ten istý príbeh koldokola,

keď raz zistíte, že vám to prinesie aplauz.

Nestačí učiť, že sa môžete vyjadriť,

musíte rásť a bádať

a riskovať a prijímať výzvy.

A to je tretí krok:

naplniť svoju prácu

špecifickými vecami, ktoré vás robia vami,

aj keď sa tieto veci stále menia.

Pretože tretí krok nikdy nekončí.

A nezačnete na treťom kroku,

kým neurobíte najprv prvý krok: Dokážem.

Keď učím, veľa cestujem,

a nie vždy mám možnosť vidieť, ako sa moji študenti dostali k tretiemu kroku,

ale so Charlotte som mala veľké šťastie,

že som videla, ako sa jej cesta takto rozvinula.

Videla som, ako si uvedomila,

že keď do svojej práce vkladá veci, o ktorých vie, že sú pravdivé,

môže vytvoriť básne, ktoré dokáže napísať len Charlotte --

o buľvách a výťahoch a Dore prieskumníčke.

A ja sa snažím rozprávať príbehy, ktoré viem hovoriť len ja --

ako tento príbeh.

Dlho som premýšľala, ako najlepšie tento príbeh vyrozprávať

a rozmýšľala som, či by bol lepší

PowerPoint alebo krátky film --

a kde presne bol začiatok alebo stred alebo koniec?

A rozmýšľala som, či keď sa dostanem na koniec tejto reči,

budem to mať všetko vyriešené alebo nie.

A vždy som si myslela, že môj začiatok bol v Bowery Poetry Club,

ale je možné, že to bolo omnoho skôr.

Počas mojej prípravy na TED

som vo svojom starom denníku objavila túto stránku.

Myslím, že ten 54. december mal byť 24.

Je očividné, že ako dieťa

som životom prechádzala presne takto.

Myslím, že my všetci.

Chcela by som ostatným pomôcť znovuobjaviť ten údiv --

chcieť byť niečoho súčasťou, chcieť sa učiť,

chcieť zdieľať to, čo sa naučili,

čo zistili, že je pravda,

a čo ešte len zisťujú.

Takže by som rada skončila touto básňou.

Keď zhodili bombu na Hirošimu,

explózia vytvorila mini-supernovu,

takže každé žijúce zviera, človek alebo rastlina,

ktoré sa dostalo do priameho kontaktu

s lúčmi toho slnka,

sa okamžite premenilo na popol.

A to, čo zostalo z mesta, zakrátko nasledovalo.

Dlhodobé poškodenie z nukleárnej radiácie

spôsobilo, že celé mesto a jeho obyvatelia

sa premenili na prach.

Keď som sa narodila, podľa mamy som sa obzerala po celej miestnosti

s pohľadom, ktorý hovoril: "Toto? To som už zažila."

Hovorí, že mám oči starého človeka.

Keď zomrel môj dedko Genji, mala som len 5 rokov,

ale chytila som mamu za ruku a povedala jej:

"Neboj, vráti sa späť ako bábätko."

A aj tak, na niekoho, kto toto evidentne už zažil,

som ešte stále na nič neprišla.

Kolená sa mi stále podlamujú, keď vyjdem na pódium.

Moje sebavedomie by sa dalo odmerať

čajovými lyžičkami zamiešanými do mojej poézie

a aj tak mi v ústach stále chutí zvláštne.

Ale v Hirošime boli niektorí ľudia vymazaní z povrchu zemského,

nechali po sebe len náramkové hodinky alebo denník.

Takže nevadí, že sú veci, ktoré mi bránia v naplnení všetkých mojich vreciek,

snažím sa ďalej,

dúfam, že jedného dňa napíšem báseň,

ktorú budem môcť hrdo nechať sedieť na výstave v múzeu

ako jediný dôkaz toho, že som existovala.

Moji rodičia ma pomenovali Sarah,

čo je biblické meno.

V pôvodnom príbehu Boh povedal Sarah, že dokáže niečo nemožné,

a ona sa smiala,

pretože prvá Sarah

nevedela, čo urobiť s nemožným.

A ja? Nuž, ani ja neviem,

ale nemožné vidím každý deň.

Nemožné je snažiť sa spojiť s týmto svetom,

snažiť sa držať ostatných, keď veci okolo vás vybuchujú,

vedieť, že zatiaľ čo hovoríte,

nečakajú len na to, kedy prídu na rad oni -- počúvajú vás.

Cítia presne to, čo cítite vy,

v tú istú dobu, ako to cítite vy.

O to sa snažím vždy, keď otvorím ústa --

o to nemožné spojenie.

V Hirošime je taký kus steny,

ktorá radiáciou kompletne zhorela do čierna.

Ale osoba, ktorá sedela na prvom schode,

zabránila tomu, aby lúče zasiahli kameň.

Jediná vec, ktorá tam teraz zostala,

je trvalý tieň pozitívneho svetla.

Po atómovej bombe

odborníci povedali, že bude trvať 75 rokov,

kým na radiáciou poškodenej zemi v Hirošime

znovu niečo vyrastie.

Ale túto jar zo zeme vyrašili nové pupene.

Keď ťa stretnem, v tom momente

už viac nie som súčasťou tvojej budúcnosti.

Rýchlo sa začnem stávať súčasťou tvojej minulosti.

Ale v tom okamžiku zdieľam tvoju prítomnosť.

A ty, ty zdieľaš moju.

A to je najlepší dar na svete.

Takže keď mi povieš, že dokážem nemožné,

pravdepodobne sa ti vysmejem.

Ešte neviem, či dokážem zmeniť svet,

pretože o ňom ešte toho toľko neviem --

a veľa toho neviem ani o reinkarnácii,

ale keď ma dostatočne rozosmeješ,

niekedy zabudnem, v akom storočí sa nachádzam.

Nie som tu po prvýkrát. Nie som tu poslednýkrát.

Toto nie sú posledné slová, o ktoré sa delím.

Ale len pre istotu sa snažím zo všetkých síl

urobiť to tentokrát správne.

Ďakujem.

(Potlesk)

Ďakujem.

(Potlesk)

Ďakujem.

(Potlesk)