Robert Gupta: Medzi hudbou a medicínou

Keď sa Robert Gupta ocitol na pomedzí kariéry lekára a huslistu, uvedomil si, že jeho miesto je niekde v strede, spolu so slákom v ruke a zmyslom pre sociálnu spravodlivosť v srdci. Rozpráva dojemný príbeh o marginalizovaných členoch spoločnosti a o sile terapie hudbou, ktorá môže uspieť tam, kde konvenčná medicína zlyháva.

(Hudba)

(Potlesk)

Veľmi pekne ďakujem. (Potlesk)

Ďakujem. Je to veľká pocta, že tu môžem stáť.

Pred pár týždňami som na YouTube videl video

kongresmanky Gabrielle Giffordsovej

zo začiatkov jej zotavovania

po tých príšerných strelných ranách.

Jedna zasiahla jej ľavú hemisféru

a poškodila Brockovu oblasť – rečové centrum mozgu.

Na tom videu Gabby spolupracuje s logopédom

a bojuje s tým,

aby dokázala vysloviť najzákladnejšie slová. Je vidno,

že ju to stále viac a viac ničí, až kým sa úplne

s plačom nezosype a začne nemo

vzlykať v náručí svojho logopéda.

Po chvíli skúsi jej logopéd nový prístup

a začnú spolu spievať.

Gabby začne cez slzy spievať

a môžete počuť, ako jasne artikuluje

slová piesne, ktorá opisuje jej pocity,

a ona spieva, na jednej klesavej stupnici spieva

„Let it shine, let it shine, let it shine.“

Je to veľmi silné a dojemné pripomenutie toho,

ako krása hudby dokáže hovoriť tam,

kde slová zlyhali. V tomto prípade doslova.

Video Gabby Giffordsovej mi pripomenulo

prácu Dr. Gottfrieda Schlauga,

ktorý je jedným z prominentných neurovedcov skúmajúcich na Harvarde hudbu a mozog.

Schlaug je zástancom terapie

zvanej melodicko-intonačná terapia, ktorá sa stala veľmi populárnou terapiou hudbou.

Schalug zistil, že pacienti po mŕtvici, ktorí trpeli afáziou,

nedokázali tvoriť troj- alebo štvorslovné vety,

ale stále dokázali zaspievať slová piesne,

či už to bolo „Veľa šťastia, zdravia“,

alebo ich obľúbená pieseň od Eagles alebo Rolling Stones.

Po 70 hodinách intenzívnych hodín spevu zistil,

že hudba dokázala doslova prerobiť prepojenia

v mozgu pacientov a vytvoriť zhodné

rečové centrum v ich pravej hemisfére

a nahradiť tak poškodenie ľavej hemisféry.

Keď som mal 17, navštívil som laboratórium Dr. Schaluga a ten so mnou jedného dňa

prešiel výsledky niektorých z popredných výskumov

hudby a mozgu – ako majú hudobníci

zásadne odlišnú štruktúru mozgu od „nehudobníkov“,

ako hudba i jej počúvanie

dokážu rozžiariť celý mozog, od

prefrontálneho kortexu až po mozoček;

ako sa hudba stáva neuropsychiatrickou metódou,

ktorá pomáha autistickým deťom, pomáha ľuďom bojovať

so stresom, úzkosťou a depresiou;

do akej hĺbky si pacienti s Parkinsonom uvedomia,

že ich tras a chôdza sa ustália, keď počúvajú hudbu;

a ako pacienti v neskorom štádiu Alzheimera, ktorých demencia

už natoľko postúpila, že už nerozoznávajú

vlastnú rodinu, dokážu rozpoznať melódiu od Chopina,

zahranú na klavíri, ktorú sa učili ešte ako deti.

Avšak za mojou návštevou Gottfrieda Schlauga bol skrytý úmysel,

a to taký, že som sa ocitol na životnej križovatke

snažiac sa rozhodnúť medzi hudbou a medicínou.

Práve som dokončil undergraduate a pracoval som

ako výskumný asistent v laboratóriu Dennisa Selkoeho,

študoval som na Harvarde Parkinsona a zamiloval som sa

do neurovied. Chcel som sa stať chirurgom.

Chcel som sa stať doktorom ako Paul Farmer alebo Rick Hodes,

alebo ako podobní nebojácni muži, ktorí idú na miesta ako Haiti alebo do Etiópie,

kde pracujú s AIDS pacientmi trpiacimi multirezistentnou tuberkulózou,

prípadne s deťmi znetvorenými rakovinou.

Chcel som sa stať takýmto doktorom Červeného kríža,

doktorom bez hraníc.

Na druhej strane som však celý život hral na husle.

Hudba nebola len mojou vášňou, ale posadnutím.

Bola mojím kyslíkom. Mal som to šťatie, že som mohol

študovať na „Juilliard School“ na Manhattane a tiež

debutovať so Zubinom Mehtom a s Izraelským filharmonickým orchestrom v Tel Avive.

Ukázalo sa, že Gottfried Schlaug

študoval organ na Viedenskom konzervatóriu,

ale vzdal sa svojej lásky k hudbe, aby mohol ísť za

kariérou v medicíne. V to popoludnie som sa ho opýtal:

„Aké to bolo, urobiť také rozhodnutie?“

Odpovedal, že ešte dlho si prial,

aby sa mohol vrátiť a zahrať si na organe, ako pred tým

a že medicína na mňa počká,

ale husle jednoducho nie.

A po ďalších dvoch rokoch štúdia hudby som sa rozhodol

pokúsiť o nemožné – ešte pred vstupným testom na medicínu (MCAT)

a prihlásením sa na lekársku fakultu, ako správny syn Inda,

aby som sa stal ďalším Dr. Guptom. (Smiech)

Pokúsil som sa teda o nemožné a zúčastnil som sa

konkurzu do váženej Los Angeleskej filharmónie.

Bol to môj prvý konkurz a po troch dňoch hrania

za plátnom počas skúšobného týždňa mi ponúkli miesto.

Bol to sen. Bol to divoký sen hrať

v orchestri, hrať v kultovej Koncertnej sieni Walta Disneyho

v orchestri, ktorý dirigoval slávny Gustavo Dudamel.

No najdôležitejšie pre mňa bolo, že som bol obklopený

hudobníkmi a mentormi, ktorí sa stali mojou novou rodinou,

mojím novým domovom.

Ale o rok neskôr som stretol iného muzikanta,

ktorý tiež študoval na Julliard School a ktorý mi nesmierne

pomohol nájsť môj hlas a vyformovať moju hudobnú identitu.

Nathaniel Ayers bol na Julliarde kontrabasistom,

ale v 20 rokoch ho postihlo niekoľko psychotických záchvatov,

bol liečený Thorazinom v Bellevue,

a o 30 rokov neskôr skončil ako bezdomovec v uliciach Skid Row

v centre Los Angeles.

Nathanielov príbeh sa stal symbolom pre obhajobu bezdomovcov

a mentálneho zdravia v USA,

ako je to zobrazené v knihe i vo filme „Sólista“.

Stal som sa jeho priateľom i jeho učiteľom huslí

a povedal som mu, že kedykoľvek on bude mať svoje husle

a kedykoľvek ja budem mať svoje, zahráme si spolu.

A tak vždy, keď som Nathaniela uvidel v Skid Row,

mohol som sa stať svedkom toho, ako ho hudba dokázala vrátiť

z jeho najtemnejších chvíľ, ktoré sa môjmu

laickému oku javili,

ako začiatky schizofrenických záchvatov.

Hudba a hranie mali pre Nathaniela hlbší zmysel,

pretože teraz to bolo o komunikácii,

o komunikácii, kde slová zlyhali, o komunikácii

niečoho, čo zašlo hlbšie, než slová a ktorá pôsobila

na úplne základnú prvotnú úrovneň Nathanielovej duše.

Hranie preňho bolo z mojej strany ozajstnou obetou.

Pristihol som sa, že ma poburuje, ako niekto taký,

ako Nathaniel, mohol vôbec skončiť ako bezdomovec v Skid Row

kvôli svojej mentálnej chorobe. Navyše, koľko desiatok tisíc

iných sa ocitlo v Skid Row osamote kvôli

podobným tragickým príbehom, ale nikdy o nich nebude napísaná kniha alebo natočený film,

ktorý by ich dostal preč z tých ulíc.

A v jadre tejto mojej krízy som ucítil,

že si ma život hudby vybral, a kde som akoby,

a možno aj veľmi naivne, ucítil, že práve Skid Row

potrebuje niekoho ako je Paul Farmer

a nie ďalšieho klasického muzikanta hrajúceho na Bunker Hill.

Ale na konci to bol práve Nathaniel, kto mi ukázal,

že ak som naozaj túžil po zmene niečoho,

ak som chcel, aby bola účinná, mal som na to perfektný nástroj,

a že hudba bola mostom, ktorý prepájal naše svety.

Romantický nemecký hudobný skladateľ

Robert Schumann raz povedal:

„Povinnosťou umelca je vyslať svetlo

do temnoty ľudských sŕdc.“

Je to veľmi hlboká myšlienka,

pretože samotný Schumann trpel schizofréniou

a zomrel v liečebni.

Inšpirovaný tým, čo som sa od Nathaniela naučil,

som v Skid Row založil organizáciu hudobníkov,

ktorá sa volá „Street Symphony“ (Pouličný orchester) a prináša

svetlo hudby do najtemnejších miest tým,

že hrá pre bezdomovcov a mentálne chorých v útulkoch a na klinikách

v Skid Row, hrá pre vojnových veteránov

s posttraumatickým stresovým syndrómom, pre uväznených

a pre označených ako potenciálne nebezpeční.

Po jednom z vystúpení v nemocnici Patton State

v San Bernardine k nám prišla žena,

ktorej tiekli po lícach slzy,

bola ochrnutá, triasla sa,

no mala úžasný úsmev a povedala nám,

že pred tým nikdy nepočula klasickú hudbu,

nemyslela si, že sa jej bude páčiť, nikdy

pred tým nepočula husle, ale že počúvanie tejto hudby bolo ako počúvanie slnka,

že ich nikto nikdy neprišiel navštíviť a že prvýkrát po 6 rokoch,

keď nás počula hrať, sa prestala triasť aj bez liekov.

Zrazu sme zisťovali, že vďaka koncertom

mimo pódia, mimo reflektorov,

mimo smokingov, sa muzikanti stali prostredníkmi

ohromných terapeutických úspechov

hudby pre mozog obecenstva, ktoré by nikdy

nemalo prístup do tejto miestnosti,

nikdy by nemalo prístup k hudbe, ktorú robíme.

Ako liek slúži na viac, ako len na liečenie

stavebných častí samotného tela,

sila a krása hudby presahuje to „E“

v strede nášho milovaného akronymu (TED).

Hudba prekračuje samotnú estetickú krásu.

Súlad emócií – ktoré pociťujeme,

keď počujeme Wagnerovu operu alebo Brahmsovu symfóniu,

či Beethovenovu komornú hudbu – nás núti pamätať na

našu spoločnú, vzájomnú ľudskosť, hlboko prepojené

spoločné vedomie, empatické vedomie,

ktoré je podľa neuropsychiatra Iana McGilchrista

pevne ukotvené v pravej hemisfére mozgu.

A tým, ktorí žijú v najneľudskejších podmienkach

mentálnych chorôb ako bezdomovci

a uväznení, hudba a jej krása

ponúka možnosť prekročiť svet okolo nich,

aby si uvedomili, že stále majú schopnosť prežívať

niečo krásne a že ľudskosť na nich nezabudla.

A tá iskra krásy i tá iskra ľudskosti

sa pretvárajú v nádej

a my vieme, či už si zvolíme cestu hudby alebo

medicíny, že to je tá úplne prvá vec, ktorú musíme

vštepiť do našich spoločností, do nášho publika,

ak chceme podnietiť liečenie zvnútra.

Na koniec by som chcel citovať Johna Keatsa,

anglického romantického básnika.

Je to veľmi známy citát, ktorý iste všetci poznáte.

Aj Keats sa vzdal kariéry v medicíne,

aby sa mohol venovať poézii, ale zomrel, keď mal o rok viac, ako ja teraz.

Keats povedal: „Krása je pravda a pravda je krása.

To je všetko, čo viete a všetko, čo potrebujete vedieť.“

(Hudba)

(Potlesk)