Potrebujeme jadrovú energiu, aby sme vyriešili klimatickú zmenu

Joe Lassiter je hlboký mysliteľ a priamočiary rozprávač, ktorý sa zameriava na vyvinutie čistých, bezpečných a uhlíkovo neutrálnych zdrojov spoľahlivej a nízkonákladovej energie. Jeho analýza reality vo svetovej energii poukazuje na neúprosne háklivú tému jadrovej energie, vrátane nových projektov na elektrárne, ktoré môžu ekonomicky konkurovať fosílnym palivám. Máme potenciál, aby jadrová energia bola bezpečnejšia a lacnejšia než v minulosti, vraví Lassiter. Teraz sa ale musíme pre ňu rozhodnúť.

Ľahko zabúdame, že včera večer

išla spať jedna miliarda ľudí
bez prístupu k elektrine.

Jedna miliarda!

Dva a pol miliardy nemá prístup
k čistým palivám na varenie a kúrenie.

To sú skutočné problémy rozvojového sveta.

A je pre nás ľahké necítiť empatiu

k ľuďom, ktorí sa nám zdajú byť vzdialení.

Ale aj v našom vlastnom, rozvinutom svete

sme svedkami toho, ako napätie
zo stagnujúcich ekonomík

vplýva na život ľudí okolo nás.

Vidíme to v celých oblastiach ekonomiky,

kde ľudia stratili nádej na budúcnosť

a zmocňuje sa ich zúfalstvo z prítomnosti.

Sme toho svedkami v hlasovaní o Brexite.

Prejavilo sa to v kampani Sandersa
a Trumpa v mojej vlastnej krajine.

Ale aj v krajinách,
ktoré sa postupne zaraďujú

medzi krajiny rozvinutého sveta.

V Číne

vidíme problémy, ktoré má prezident Xi,

keď začína s prepúšťaním toľkých ľudí
v uhoľnom a banskom priemysle,

ktorí pred sebou nevidia žiadnu budúcnosť.

My ako spoločnosť musíme vymyslieť,
ako zvládnuť

problémy rozvinutého sveta

aj problémy rozvojového sveta,

musíme sa zamyslieť,
ako sa posúvame vpred,

a vyrovnať sa s environmentálnymi dopadmi
našich rozhodnutí.

Už celých 25 rokov na tomto probléme
pracujeme, od protokolu v Riu a v Kjóte.

Naším posledným krokom bola
Parížska dohoda,

výsledné dohody o klíme,

ktoré ratifikujú národy celého sveta.

Myslím si, že máme nádej,

že práve tieto dohody,
ktoré vznikli zdola nahor,

kde sa štáty vyjadrili, čo si myslia,
že dokážu urobiť,

sú skutočným krokom vpred
pre veľkú väčšinu zúčastnených.

To, čo je nešťastné,

keď sa pozrieme na nezávislé analýzy

možných prínosov klimatických dohôd,

musí nám byť jasné, že tie najhoršie
problémy sú zatiaľ len pred nami.

Z hodnotenia Agentúry USA pre energetické
informácie si môžeme vytvoriť

obraz o tom, čo sa stane, ak krajiny
prijmú svoje environmentálne záväzky

prijaté v Paríži odteraz do roku 2040.

V podstate zistíme úroveň
emisií CO2 vo svete

počas nasledujúcich 30 rokov.

Treba sa pozrieť na tri veci
a uvedomiť si ich.

Jednou z nich je fakt, že emisie CO2
sa budú naďalej zvyšovať

nasledujúcich 30 rokov.

Aby sme dokázali zvrátiť zmenu klímy,

emisie CO2 sa musia
dostať doslova na nulu,

pretože planétu zohrievajú
kumulatívne emisie.

Toto by nám malo napovedať, že v pretekoch
s fosílnymi palivami prehrávame.

Ako druhú vec by ste si mali všimnúť,

že nárast vo veľkej miere prichádza
z rozvojových krajín,

z Číny, Indie a zvyšku sveta,

vrátane Južnej Afriky,
Indonézie a Brazílie,

pretože väčšina týchto krajín posúva
svoje obyvateľstvo

na nižšie úrovne životného štandardu
v porovnaní s tým,

ktoré my, v rozvinutom svete,
považujeme za automatický.

A poslednou vecou,
ktorú si musíme všimnúť, je,

že každý rok

pridávame do atmosféry planéty asi
10 gigaton CO2,

ktoré sa potom rozptýlia
v oceánoch a v pôde.

Je to len zlomok z 500 gigaton,
ktoré sme už vypustili.

Po uplynutí tých 30 rokov

budeme mať vo vzduchu 850 gigaton CO2,

a to pravdepodobne spôsobí

oteplenie povrchu Zeme o ďalšie
2 – 4 stupne Celzia,

prekysľovanie oceánov

a zdvíhanie hladiny morí.

Toto sú odhady vyslovené človekom

na základe správania spoločnosti,

a je na nás, aby sme to zmenili
a neakceptovali to.

Nesmieme ale zabúdať na rozmer
tohto problému.

Jednotlivé národy si volia rôzne
cesty k energii.

Je to podmienené ich prírodnými zdrojmi.

Je to podmienené ich
klimatickými podmienkami.

Je to dané cestou rozvoja, na ktorú
sa vydali ako spoločnosť.

Je to dané tým, kde sa na povrchu Zeme
nachádzajú.

Žijú dlho v tme

alebo v stredných šírkach?

Voľbu jednotlivých krajín ovplyvňuje
množstvo faktorov

a každá z nich sa rozhoduje
pre vlastnú cestu.

Musíme si uvedomiť aj zdrvujúcu vec,

pre ktorú sa rozhodla Čína.

Čína si zvolila

a aj v budúcností zvolí uhlie.

Spojené štáty americké majú alternatívu.

Môžu si vybrať zemný plyn,

ktorý získajú vďaka vynálezu frakovania
a ťažby bridlicového plynu,

ktorý máme k dispozícii.

Ponúkajú alternatívu.

OECD Európa má tiež alternatívu.

Má obnoviteľné zdroje, ktoré si môže
dovoliť nasadiť v Nemecku,

pretože je dostatočne bohaté,
aby to finančne zvládlo.

Francúzi a Briti zas majú záujem
o jadrovú energiu.

Východná Európa zatiaľ vo veľkom využíva
zemný plyn a uhlie,

pričom práve zemný plyn prichádza z Ruska

so všetkými komplikáciami.

Čína má toho na výber omnoho menej

a pred sebou zložitejšiu situáciu.

Ak sa pozriete na Čínu
a položíte si otázku,

prečo je pre ňu uhlie také dôležité,

musíte si spomenúť na to, čo Čína urobila.

Čína priviedla ľudí k energii,
nie energiu k ľuďom.

Neelektrifikovala vidiek.

Urbanizovala.

Zobrala nízkonákladovú pracovnú silu
a nízkonákladovú energiu

a vytvorila exportný priemysel,

aby mohla financovať obrovský rast.

Keď sa pozrieme na vývoj Číny,

zistíme, že sa dramaticky zvýšil
blahobyt krajiny.

V roku 1980 žilo 80 % čínskych obyvateľov

pod úrovňou extrémnej chudoby,

nemali ani 1,90 $ na osobu a deň.

Do roku 2000 už len 20 percent
obyvateľstva Číny

žilo pod úrovňou extrémnej chudoby –

úžasný pokrok,

i keď za cenu občianskych slobôd,

ktorý by zrejme západný svet
len ťažko akceptoval.

Vďaka rastúcemu bohatstvu

si ľudia mohli dovoliť
lepšie sa stravovať.

Mohli si vybudovať vodovody.

Postaviť kanalizáciu,

čo dramaticky znížilo počet
hnačkových ochorení,

ale to všetko za cenu znečistenia
vonkajšieho ovzdušia.

Ale v roku 1980 a dokonca aj dnes

je najväčším zabijakom ľudí v Číne
vnútorné znečistené ovzdušie,

pretože ľudia nemajú prístup k čistým
palivám na kúrenie a varenie.

Odhaduje sa, že ani v roku 2040

nebude mať asi 200 miliónov ľudí v Číne

prístup k týmto čistým palivám.

Stoja pred obrovskou výzvou.

Potreby vlastných ľudí
musí splniť aj India

a urobí tak pomocou spaľovania uhlia.

Keď sa pozrieme na prognózy EIA týkajúce
sa spaľovania uhlia v Indii,

zistíme, že India plánuje získavať až
štyrikrát viac energie z uhlia

ako z obnoviteľných zdrojov.

Nie preto, že by nevedeli o alternatívach;

je to preto, že bohaté krajiny si môžu
vybrať, čo budú robiť,

kým chudobné krajiny robia to, čo musia.

Dokážeme včas zastaviť emisie z uhlia?

Čo môžeme urobiť, aby sme zmenili
tieto vyhliadky?

Ak budeme mať vôľu tak urobiť,
dokážeme ich zmeniť.

Najprv sa musíme zamyslieť
nad rozsahom problému.

Oddnes až do roku 2040

bude na svete vybudovaných 800 až 1 600
nových uhoľných elektrární.

Tento týždeň jedna až tri elektrárne
s výkonom jeden gigawatt

spúšťajú vo svete výrobu elektriny.

Deje sa to bez ohľadu na to, čo chceme,

pretože ľudia, ktorí riadia tieto krajiny,

sa na základe vyhodnotenia potrieb
svojich občanov

rozhodli, že ich spustenie
je v záujme občanov.

A bude sa to diať aj ďalej, ak nebudú mať
k dispozícii lepšie alternatívy.

Každých 100 takýchto elektrární využije

jedno až tri percentá

klimatického rozpočtu Zeme.

Každý deň cestou domov, keď rozmýšľate
o tom, čo by ste mali urobiť

pre zastavenie globálneho otepľovania,

si spomeňte, že na konci tohto týždňa

niekto spustil uhoľnú elektráreň, ktorá
bude v prevádzke 50 rokov

a vzal vám možnosť niečo na tom zmeniť.

Zabudli sme na to, čo hovoril
Vinod Khosla,

americký kapitalista indického pôvodu.

Začiatkom tretieho tisícročia povedal,
že ak chceme,

aby Čína a India upustila od používania
fosílnych palív,

mali sme vytvoriť technológiu,
ktorá by prešla „Čindia testom“.

„Čindia“ sa skladá z týchto dvoch slov.

Musí to byť všetko životaschopné,

čo znamenalo, že sa musí dať technicky
implementovať v ich krajine

a obyvatelia by to museli akceptovať.

Po druhé, technológia
by musela byť dostupná,

aby dokázala dodať rovnaké benefity

v rovnakom harmonograme ako fosílne palivá

a obyvatelia mohli užívať rovnaké výhody,
ktoré my považujeme za samozrejmé.

A po tretie, musela by byť
nákladovo efektívna,

bez dotácií a bez mandátu.

Musela by stáť na vlastných nohách;

nebola by vhodná pre také masy ľudí,

ak by tieto krajiny museli žobrať

alebo by im niektoré zahraničné krajiny
mohli povedať: S tebou neobchodujem.

Len vtedy by mohlo dôjsť
k zmene technológie.

Ak sa pozrieme na Čindia test,

jednoducho sme nepriniesli alternatívy,
ktoré by spĺňali jeho požiadavky.

A to nám hovoria aj prognózy EIA.

Čína buduje uhoľné elektrárne s výkonom
800 gigawattov,

vodné elektrárne s výkonom
400 gigawattov,

jadrové elektrárne s výkonom
asi 200 gigawatov

a na základe energetickej ekvivalentnosti
s prihliadnutím na prerušovanie

elektrárne využívajúce obnoviteľné zdroje
s výkonom asi 100 gigawattov.

800 gigawattov z uhlia!

Robia to, hoci poznajú náklady lepšie
ako ktorákoľvek iná krajina,

poznajúc potreby lepšie
ako ktorýkoľvek iný štát.

Toto je jej cieľom do roku 2040,

ak neponúkneme niečo lepšie.

A lepšia alternatíva to bude len vtedy,

keď úspešne prejde Čindia testom.

Ak sa pozrieme na dostupné alternatívy,

vidíme dve, ktoré by mohli splniť
stanovené požiadavky.

Prvou je oblasť novej jadrovej energetiky,
o ktorej budem o chvíľu hovoriť.

Na stoloch projektantov je nová generácia
jadrových elektrární po svete

a projektanti hovoria,

že prvé projekty by mohli byť
v demo verzii už do roku 2025

a hotové do roku 2030,
ak ich necháme pracovať.

Druhou alternatívou by bolo

priemyselné využívanie slnečnej energie
s podporou zemného plynu,

ktoré môžeme využívať už dnes,

na rozdiel od batérií,
ktoré sa ešte len vyvíjajú.

Čo nám bráni vo využívaní
novej jadrovej energie?

Zastarané predpisy a zastarané myslenie.

Nevyužívame najnovšie vedecké poznatky
o pôsobení žiarenia na organizmus

v komunikácii s verejnosťou

a riadení testovania nových
jadrových reaktorov.

Máme nové vedecké poznatky,
ktoré musíme využiť

na zlepšenie regulácie
jadrového priemyslu.

Druhou vecou je, že si myslíme,

že vybudovanie jadrovej
elektrárne trvá 25 rokov

a stojí od 2 do 5 miliárd dolárov.

Je to spôsobené historickým nastavením,
vojenským rozmýšľaním,

ktoré čerpá z miest, kde jadrová
energetika vznikla.

Nové jadrové podniky sú schopné

vyrobiť energiu za 5 centov
za kilowatthodinu;

sú schopné dodať 100 gigawattov ročne;

mohli by byť v skúšobnej prevádzke
do roku 2025

a rozšíriť sa do 2030,

iba ak im dáme šancu.

Teraz v podstate čakáme na zázrak.

Potrebujeme však mať na výber.

Ak nedokážu fungovať bezpečne a lacno,

nemali by ich spúšťať.

Ale nechcem od vás, aby ste túto myšlienku
preniesli na druhú stranu,

ale aby ste napísali svojim lídrom,

šéfom mimovládnych organizácií,
ktoré podporujete,

a povedali im, aby vám dali na výber,

nie minulosť.

Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk.)