Ako môžem vďaka autizmu byť sama sebou

„Ľudia sa tak boja rôznorodosti, že sa snažia všetko zaradiť do malých škatuliek s konkrétnym označením,“ tvrdí 16-ročná Rosie King, ktorá je odvážna, výstredná a autistka. „Prečo sa každý tak snaží byť normálny? “ pýta sa a v energickej výpovedi o potenciáli ľudskej rozmanitosti vyzýva každé dieťa, rodiča, učiteľa a vôbec všetkých ľudí oslavovať jedinečnosť.

Pred mnohými to nepriznávam,

ale v mysli

mi naraz fungujú tisícky

rôznych tajných svetov.

Navyše som autistka.

Ľudia často diagnostikujú autizmus

na základe konkrétneho popisu „symptómov“,

ale v skutočnosti je každý z nás
veľmi rozdielny.

Napríklad môj mladší brat

ma ťažkú formu autizmu.

Vôbec nerozpráva,

zato ja rozprávam veľmi rada.

Ľudia si často spájajú autizmus

s láskou k matematike a vede
a k ničomu inému,

ale poznám mnoho ľudí,

ktorí sú autisti a zároveň sú kreatívni.

Ide však o stereotyp

a ako to už býva,

tie často, ak nie vždy, nie sú pravdivé.

Keď sa spomenie autizmus,

veľa ľudí si hneď pomyslí
na film Rain Man.

Mnohí veria tomu,

že každý autista je Dustin Hoffman,

ale nie je to tak.

(smiech)

Ale to neplatí len pre ľudí s autizmom.

S rovnakým problémom sa stretávajú
aj ľudia z komunity LGBTQ,

ženy, ľudia s rôznou farbou pleti.

Ľudia sa tak boja rôznorodosti,

že sa snažia všetko zaradiť
do malých škatuliek

s konkrétnym označením.

Raz sa mi v realite

stalo toto:

googlila som „autisti sú...“

a potom sa zobrazili návrhy,

ktoré vyhľadávač vygeneruje, ako píšete.

Googlila som teda „autisti sú...“

a prvá ponuka bola „démoni“.

To je prvá vec, ktorá ľuďom napadne,

keď premýšľajú o autizme.

Prišli na to.

(smiech)

Vďaka autizmu

– a toto je skôr výhoda ako hendikep –

mám veľmi živú predstavivosť.

Skúsim vám to priblížiť.

Je to akoby som súčasne žila
v dvoch svetoch.

Prvý je reálny – v ktorom žijete aj vy –

a druhý je v mojej mysli

a ten je často omnoho reálnejší

ako skutočný svet.

Je pre mňa oveľa jednoduchšie
popustiť uzdu mojej mysle,

lebo sa nesnažím zapadnúť
do jednej z tých malých škatuliek.

To je jedna z najväčších výhod autizmu.

Necítite potrebu škatuľkovať sa.

Zistíte, čo chcete robiť,

nájdete spôsob, ako to urobiť,
a dáte sa do toho.

Keby som sa snažila zaškatuľkovať,

nebola by som tu
a nedosiahla by som ani polovicu vecí,

ktoré som dosiahla.

Nájde sa však aj veľa problémov.

Mnoho problémov sa spája s autizmom

a ďalšie aj
s príliš živou predstavivosťou.

Škola je problematická už sama osebe,

ale keď musíte každý deň vysvetľovať

svojim učiteľom,

že ich hodiny sú nesmierne nudné,

a tak sa tajne skrývate

vo svete vo vašej mysli,
v ktorom na tejto hodine nie ste,

to je ďalší problém navyše.

(smiech)

Navyše, keď ma opantá predstavivosť,

moje telo si začne robiť, čo chce.

Keď sa v mojom vnútornom svete
deje čosi vzrušujúce,

musím utekať.

Musím sa kolísať dopredu a dozadu,

niekedy aj kričať.

Dobíja ma to toľkou energiou,

že ju musím nejako vypustiť.

Robím to tak už od detstva,

odkedy som bola malá.

A rodičia si mysleli, že je to milé,
takže to neriešili,

ale keď som začala chodiť do školy,

ľudia nesúhlasili s tým, že je to milé.

A veľa ľudí sa nechce kamarátiť

s dievčaťom, ktoré na hodine
matiky len tak začne kričať.

V súčasnosti sa to často nedeje,

ale môže byť, že ľudia sa nechcú kamarátiť
s dievčaťom, ktoré má autizmus.

Možno nechcú, aby ich spájali

s niekým, kto sa nechce alebo nemôže

zmestiť do škatuľky
s označením „normálna“.

Ale mne to nevadí,

lebo sa tým oddelí kúkoľ od pšenice

a pomôže mi to nájsť ľudí,
ktorí sa nepretvarujú,

a tých si môžem vybrať za priateľov.

Ale keď sa nad tým zamyslíte –
čo je normálne?

Čo to znamená?

Predstavte si, že by to bol
najlepší kompliment, aký ste dostali.

„Vau, si fakt normálna!“

(smiech)

Komplimenty však sú

„si neobyčajná“

alebo „si iná ako ostatní“.

„Si úžasná.“

Takže ak práve toto chceme dosiahnuť,

prečo sa toľkí z nás snažia
byť normálnymi?

Prečo ľudia lejú svoje úžasné
individuálne svetlo do formy?

Ľudia sa tak boja rôznorodosti,
že sa snažia donútiť každého,

aj tých, ktorí nechcú alebo nemôžu,
aby bol normálny.

Existujú tábory pre ľudí z komunity LGBTQ

a ľudí s autizmom, na ktorých sa ich
snažia zmeniť na „normálnych“

a je desivé, že v dnešnej dobe
sa ľudia o čosi také snažia.

Ja by som svoj autizmus a predstavivosť
nemenila za nič na svete.

Vďaka autizmu

som uvádzala dokumenty na BBC,

píšem knihu,

stojím tu pred vami – a je to úžasné –

a jeden z najväčších mojich úspechov,

aspoň ja to považujem za úspech,

je, že som našla spôsob, ako komunikovať

s mladším bratom a sestrou.

Ani jeden z nich totiž nerozpráva.

Takýchto ľudí často odsudzujú,

ale je to hlúpe, lebo môj brat a sestra

sú najlepšími súrodencami,
akých by som si mohla priať.

Sú fantastickí a veľmi ich ľúbim

a záleží mi na nich viac než na čomkoľvek.

Skončím jednou otázkou:

Ak sa nevieme niekomu dostať do hlavy,

či už je autista, alebo nie,

čo keby sme namiesto trestania všetkého,
čo prekračuje rámec normálnosti,

oslavovali jedinečnosť

a tešili sa vždy, keď niekto
popustí uzdu svojej fantázii?

Ďakujem.

(potlesk)