Ako sa stromy rozprávajú

„Les je oveľa viac, ako sa zdá na prvý pohľad,“ hovorí ekologička Suzanne Simard. 30 rokov jej výskumov v kanadských lesoch viedlo k úžasnému objavu – stromy rozprávajú, často a na veľké vzdialenosti. Nahliadnite do harmonického no komplikovaného sociálneho života stromov a pripravte sa na to, že uvidíte svet prírody novými očami.

Predstavte si, že kráčate lesom.

Asi rozmýšľate o skupine stromov,

aký my lesníci voláme háj,

s ich drsnými kmeňmi
a nádhernými korunami.

Áno, stromy sú základom lesov,

ale les je oveľa viac ako to, čo vidíte.

A dnes chcem zmeniť spôsob,
akým o ňom rozmýšľate.

Uvidíte, že pod povrchom
existuje skrytý svet,

svet nespočetných biologických ciest,

ktoré stromy spájajú
a umožňujú im komunikovať

a ktoré umožňujú lesu fungovať
ako jeden organizmus.

Môže vám to pripadať
ako akási forma inteligencie.

Ako to viem?

Tu je môj príbeh.

Vyrástla som v lesoch Britskej Kolumbie.

Zvykla som si v nich ľahnúť na zem
a hľadieť na koruny stromov.

Boli to obri.

Môj starý otec bol tiež obor.

Bol to drevorubač

a cielene ťažil cédrové kmene
z vnútrozemského pralesa.

Dedo ma učil tichým
a súdržným spôsobom stromov

a o spojení mojej rodiny s nimi.

A tak som kráčala v jeho stopách.

Obaja sme mali v sebe
tú zvedavosť ohľadne lesov,

a môj prvý „aha“ moment

bola kôlňa pri našom jazere.

Náš úbohý pes Jigs sa šmykol
a spadol do jamy.

Dedo pribehol s lopatou, aby ho zachránil.

Pes plával v jame plnej bahna.

Ale ako sa dedo prehrabával
cez lesnú zem,

začali ma fascinovať korene.

A pod nimi, čo som sa naučila neskôr,
bolo biele mycélium

a pod ním červená a žltá horninová vrstva.

Nakoniec sme s dedom
toho nešťastného psa zachránili.

No vtedy som si uvedomila,

že tá paleta koreňov a prsti

bola skutočným základom lesa.

A chcela som vedieť viac.

Tak som študovala lesníctvo.

Ale čoskoro som sa ocitla v práci
po boku mocných ľudí,

ktorí mali na starosti komerčnú ťažbu.

Rozsah holorubov bol desivý;

a ja som sa ocitla vo vnútornom konflikte,

že mám na tom svoj podiel.

Nielen to; postrek a výruby osík a briez,

ktoré uvoľňovali miesto komerčne
hodnotnejším boroviciam a jedliam,

boli šokujúce.

Zdalo sa, že túto nemilosrdnú priemyselnú
mašinériu nedokáže nič zastaviť.

Tak som sa vrátila naspäť do školy

a ponorila sa do svojho druhého sveta.

Vedci nedávno zistili
v laboratóriu in vitro,

že jedna sadenica borovice

dokáže odovzdať uhlík druhej.

Ale bolo to v laboratóriu

a ja som bola zvedavá,
či sa to môže stať v skutočnom lese.

Myslela som, že áno.

Stromy v lese si môžu
pod zemou vymieňať aj informácie.

Toto bolo naozaj kontroverzné;

niektorí si mysleli, že mi šibe,

a mala som veľké problémy
získať pre svoj výskum financie.

Ale vytrvala som

a nakoniec spravila niekoľko
pokusov hlboko v lese;

pred 25 rokmi.

Vypestovala som 80 kusov troch druhov:

brezy papierovej, duglasky tisolistej
a tuje riasnatej.

Usúdila som, že breza a duglaska
budú spojené podzemnou sieťou,

kým tuja nie.

Tá bola vo svojom vlastnom svete.

Pozháňala som prístroje

a keďže som nemala peniaze,
musela som to urobiť lacno.

Tak som šla do Canadian Tire...

(smiech)

a kúpila plastové vrecia,
lepiacu pásku, tieniaci materiál,

stopky, jednorazové oblečenie, respirátor.

Následne som si požičala nejaké high-tech
kúsky z mojej univerzity:

Geigerov počítač, scintillačný detektor,
hmotnostný spektrometer, mikroskopy.

A potom prišiel na rad
skutočne nebezpečný materiál:

striekačky plné oxidu uhličitého
s rádioaktívnym izotopom 14C

a nejaké tlakové fľaše

oxidu uhličitého
so stabilným izotopom 13C.

Ale všetko to bolo povolené.

(smiech)

A na niečo som zabudla,

dôležité veci; sprej proti hmyzu,

sprej proti medveďom
a filtre pre môj respirátor.

Prvý deň experimentu

sme opustili náš záhon

a prenasledoval nás grizzly s mláďaťom.

A ja som nemala sprej proti medveďom.

Nuž, takto to pri výskume
lesov v Kanade chodí.

(smiech)

Vrátila som sa na druhý deň

a grizzly s mláďaťom boli preč.

Takže tentokrát sme začali už naozaj;

navliekla som si svoj biely
papierový overal,

nasadila respirátor

a potom prehodila plastové
vrecia cez moje stromy.

Vzala som svoje veľké striekačky

a naplnila vrecia oxidom uhličitým

s mojím stopárskym izotopom;
ako prvé brezy.

Podala som do vriec s brezami
14C, rádioaktívny plyn.

A potom som podala duglaskám

oxid uhličitý so stabilným izotopom 13C.

Použila som dva izotopy,

pretože som bola zvedavá,

či medzi týmito druhmi
existuje obojsmerná komunikácia.

Dospela som k poslednému vrecu,

osemdesiatemu stromčeku,

a náhle sa znovu objavil grizzly.

Začal ma prenasledovať

a ja so striekačkami nad hlavou,

zabíjajúc komáre, skočila do auta

a pomyslela si:

„Pre toto sa robia štúdie v labáku.“

(smiech)

Počkala som hodinu.

Odhadla som, že toľko
by mohlo trvať stromom

načerpať CO2 cez fotosyntézu,

premeniť ho na cukry,
poslať ich do koreňov

a možno, hypoteticky,

presunúť ten uhlík
pod zemou svojim susedom.

Po uplynutí jednej hodiny

som stiahla dolu okienko

a skontrolovala medvedicu.

„Dobre, je tam ďalej
a kŕmi sa čučoriedkami.“

A tak som vystúpila auta
a dala sa do práce.

Prišla som k prvému vaku s brezou
a dala som ho dolu.

Prešla som Geigerovým počítačom
ponad jej listy.

Kkkhhh!

Výborne.

Breza absorbovala rádioaktívny plyn.

A teraz moment pravdy.

Presunula som sa k duglaske.

Dala z nej dolu vak.

Prešla som Geigerovým počítačom
ponad jej ihličie

a počula najkrajší zvuk.

Kkkhhh!

Bol to zvuk hlasu brezy
hovoriacej k duglaske

a breza sa pýtala:
„Hej, môžem ti pomôcť?“

A duglaska nato: „Áno,
môžeš poslať nejaký svoj uhlík?

Pretože niekto cezo mňa prehodil
tieniacu látku.“

Prešla som k tuji a takisto prešla
Geigerom ponad jej listy.

A ako som predpokladala:

Ticho.

Tuja bola vo vlastnom svete.

Nebola zapojená do siete
spájajúcej brezu a duglasku.

Bola som taká vzrušená,

že som bežala od stromčeka k stromčeku
a skontrolovala všetkých 80.

Dôkaz bol jasný.

C-13 a C-14 mi ukázali,

že breza papierová a duglaska tisolistá
viedli živú vzájomnú komunikáciu.

Ukázalo sa, že v tomto období, v lete,

breza posielala viac uhlíka duglaske
ako duglaska breze,

najmä ak bola duglaska zatienená.

Následne, pri neskorších experimentoch,
sme zistili opak:

duglaska posielala viac uhlíka breze,
ako breza duglaske.

Duglaska totiž stále rástla,
zatiaľčo breza už bola bezlistá.

Takže sa ukázalo,
že oba druhy boli vzájomne závislé,

ako jin a jang.

A vtedy som si to všetko uvedomila.

Vedela som, že som zistila niečo veľké.

Niečo, čo by malo zmeniť náš pohľad na to,
ako stromy v lese interagujú;

z obyčajných súperov
sa stali spolupracovníci.

A našla som silné dôkazy

o masívnej podzemnej komunikačnej sieti,

inom svete.

Teraz úprimne dúfam a verím,

že môj objav zmení spôsob,
akým sa praktikuje lesníctvo;

od holorubov a herbicídov

k viac holistickým a udržateľným metódam.

Metódam, ktoré budú
lacnejšie a praktickejšie.

Čo som si myslela?

Vrátim sa k tomu neskôr.

Takže ako robíme vedu
v komplexných systémoch ako lesy?

Ako lesní vedci musíme robiť
výskum v lesoch,

čo je, ako som vám ukázala, naozaj ťažké.

A musíme byť skutočne dobrí
v behu pred medveďmi.

Ale predovšetkým musíme vytrvať,

napriek všetkým prekážkam
kladeným nám pod nohy.

Musíme nasledovať
našu intuíciu a skúsenosti

a klásť si dobré otázky.

Potom musíme nazhromaždiť dáta
a následne ich overiť.

Vykonala som v lese
a publikovala stovky experimentov.

Niektoré z mojich najstarších pokusných
sadeníc majú dnes 30 rokov.

Môžete si ich pozrieť.

Takto funguje veda o lese.

Takže teraz chcem hovoriť o vede.

Ako breza papierová a
duglaska tisolistá komunikovali?

Ukázalo sa, že nekonverzovali
iba v jazyku uhlíka,

ale aj dusíka a fosforu,

vody a obranných signálov,
chemických látok a hormónov –

– informácie.

Musím vám povedať,
že predo mnou si vedci mysleli,

že je do toho zapojená podzemná symbióza
nazývaná mykorhíza.

Mykorhíza v preklade znamená „koreň huby“.

Vidíte ich reprodukčné orgány

pri prechádzke po lese.

Sú to plodnice húb.

Tieto plodnice sú však iba vrchol ľadovca,

pretože z ich hlúbikov vyrastajú vlákna
tvoriace mycélium.

A toto mycélium infikuje
a kolonizuje korene

všetkých stromov a rastlín.

Tam, kde sú v kontakte
bunky huby a bunky koreňov,

dochádza k výmene uhlíka za živiny,

pričom huba ich získava
prerastaním cez pôdu

a pokrytím každej jej čiastočky.

Táto sieť je taká hustá,
že môže mať stovky kilometrov

v rozsahu jedného nášho kroku.

A nielen to, toto mycélium prepája
v lese rôzne jedince;

jedince nielen rovnakého, ale i
odlišných druhov, ako brezu a duglasku,

a pracuje tak trochu ako internet.

Tak ako všetky siete,

aj tie mykorízové majú uzly a články.

Vytvorili sme túto mapu prieskumom
krátkych sekvencií DNA

každého stromu a každej huby
v časti lesa duglasky tisolistej.

Krúžky na obrázku
predstavujú duglasky, alebo uzly;

línie sú spojovacie „hubové“ diaľnice
teda články.

Najväčšie a najtmavšie uzly
sú najaktívnejšie.

Voláme ich centrálne stromy,

alebo nežnejšie materské stromy,

pretože sa ukázalo, že kŕmia svoje mladé,

ktoré rastú v podraste.

A ak vidíte tie žlté body,

tak to sú mladé semenáče,
ktoré boli zakomponované

do siete starých materských stromov.

V lese môže byť materský strom spojený
so stovkami ďalších stromov.

Použitím našich izotopových stopárov

sme zistili, že materské stromy

posielajú svoj nadbytočný uhlík
cez mykorízovú sieť

semenáčikom v podraste,

a spojili tento fakt s tým,
že takéto semenáčiky

majú 4-násobne vyššiu šancu na prežitie.

My všetci pomáhame svojim deťom,

a bola som preto zvedavá, či duglaska
rozozná svoje vlastné príbuzenstvo,

podobne ako grizzly svoje mláďa?

Tak sme zostavili experiment

a nechali rásť materské stromy
s vlastnými a cudzími semenáčikmi.

Ukázalo sa, že príbuzných rozoznajú.

Materské stromy kolonizovali svojich
väčšou mykorízovou sieťou.

Posielali im podzemím viac uhlíka.

Dokonca obmedzili rast
svojich vlastných koreňov,

aby uvoľnili miesto pre svoje deti.

Keď sú materské stromy zranené
alebo zomierajú,

posielajú správy: múdrosť
ďalšej generácii semenáčikov.

Použili sme sledovanie izotopmi

na stopovanie toku uhlíka
z raneného materského stromu

jeho kmeňom do mykorízovej siete

a jeho susediacich semenáčikov;

a nielen uhlíka, ale i obranných signálov.

A tieto dve zložky

zvýšili odolnosť týchto semenáčikov
voči záťaži v budúcnosti.

Takže stromy sa rozprávajú.

(potlesk)

Ďakujem vám.

Cez vzájomnú konverzáciu

zvyšujú životaschopnosť celej komunity.

Pravdepodobne vám to pripomína
naše vlastné sociálne skupiny

a naše rodiny, teda,
aspoň niektoré rodiny.

(smiech)

Vráťme sa na začiatok.

Lesy nie sú len nahromadenia stromov,

sú to komplexné systémy uzlov a sietí,

ktoré pokrývajú a prepájajú stromy,
umožňujú im komunikovať

a poskytujú cesty pre spätnú väzbu
a prispôsobenie,

pričom les sa tak stáva odolnejším.

Dôvodom je existencia mnohých centrálnych
stromov a prekrývajúcich sa sietí.

Sú ale aj zraniteľné;

nielen prírodnými udalosťami

ako sú lykožrúty útočiace
s obľubou na veľké staré stromy,

ale i nadmerným výrubom a holorubmi.

Môžete odstrániť jeden
alebo dva centrálne stromy,

ale existuje bod zlomu,

pretože tieto stromy sú podobné
nitom v lietadle.

Môžete odstrániť jeden alebo dva
a lietadlo stále letí,

ale ak ich odstránite priveľa,

alebo jeden, ktorý drží krídla,

celý systém skolabuje.

Tak ako sa teraz dívate na les? Inak?

(hľadisko) Áno.

Výborne.

Som rada.

Ak si spomínate na moju nádej,

že výskum, moje objavy, zmenia
spôsob fungovania lesníctva.

Chcela som to o 30 rokov neskôr
skontrolovať tu, v západnej Kanade.

Je to asi 100 km západne odtiaľto,

na okraji národného parku Banff.

Je tu veľa holorubov.

Nie je to veľmi panenské.

World Resources Institute v 2014 oznámil,
že Kanada mala za posledné desaťročie

celosvetovo najvyššiu frekvenciu
narušenia lesných porastov;

stavím sa, že ste mysleli na Brazíliu.

V Kanade je to 3,6 % ročne.

Podľa mojich odhadov je rýchlosť
4x vyššia, ako je udržateľné.

Narušenia takého veľkého rozsahu
ovplyvňujú kolobeh vody,

ničia prostredie pre voľne žijúce zvieratá

a uvoľňujú do atmosféry skleníkové plyny,

čo problémy iba zhoršuje a
spôsobuje ďalší úhyn stromov.

Nielen to; pokračujeme vo vysádzaní
jedného či dvoch druhov

a odstraňujeme osiky a brezy.

Zjednodušené lesy sú málo komplexné

a menej odolné voči infekciám a hmyzu.

A ako sa mení klíma,

vytvára to perfektné prostredie

pre extrémne udalosti, ako premnoženie
kôrovca Dendroctonus ponderosae,

ktorý sa prehnal Severnou Amerikou,

či obrovský lesný požiar
zúriaci mesiace v Alberte.

Takže sa vrátim k poslednej otázke:

Namiesto oslabovania našich lesov,

ako ich posilniť a dať im šancu
zvládnuť klimatické zmeny?

Skvelá vec na lesoch
ako komplexných systémoch je,

že majú veľkú samouzdravovaciu schopnosť.

Naše nedávne experimenty ukázali,

že pri výberovej ťažbe
a ponechaní materských stromov,

pri znovuvýsadbe rešpektujúcej
druhovú biodiverzitu,

sa mykorízové siete
spamätajú veľmi rýchlo.

Takže s týmto vedomím ponúkam
záverom štyri jednoduché riešenia,

pri ktorých sa nemôžme tváriť,
že ich uplatnenie je príliš náročné.

Po prvé:
všetci potrebujeme ísť von do lesa.

Potrebujeme znovu vybudovať vzťah
s našimi miestnymi lesmi.

Väčšina z nich je v súčasnosti

obhospodarovaná prístupom
„jeden spôsob pre všetky“,

no dobrá starostlivosť o les
vyžaduje znalosť miestnych podmienok.

Po druhé:
potrebujeme chrániť naše pralesy.

Sú to sklady génov, materských stromov
a mykorízových sietí.

To znamená menej ťažiť.

Nie neťažiť, ale ťažiť menej.

Po tretie: Keď už ťažíme,

potrebujeme chrániť dedičstvo:

materské stromy a siete,

drevo a gény,

aby tak mohli svoje skúsenosti
odovzdať ďalšej generácii stromov

a dokázali ustáť hrozby,
ktoré ich čakajú v budúcnosti.

Potrebujeme byť ochrancovia prírody.

A nakoniec, po štvrté:

potrebujeme obnovovať naše lesy
rozmanitými druhmi,

genotypmi a štruktúrami,

ich výsadbou a následnou
prirodzenou regeneráciou.

Musíme dať Matke prírode
nástroje, ktoré potrebuje,

aby použila svoju múdrosť k svojej liečbe.

A potrebujeme si zapamätať,
že lesy nie sú iba hromady stromov,

ktoré spolu vzájomne súperia;

naopak, sú to výborní spolupracovníci.

Takže späť k Jigsovi.

Jeho pád v kôlni mi ukázal iný svet

a zmenil môj pohľad na lesy.

Dúfam, že dnes
ste svoj pohľad zmenili aj vy.

Ďakujem.

(potlesk)