Evelyn Glennie o tom, ako počúvať

V tomto úchvatnom predstavení hluchá hráčka na bicie nástroje Evelyn Glennie ukazuje, že počúvanie hudby zahŕňa oveľa viac, ako len zvukové vlny udierajúce do vašich ušných bubienkov.

Nie som si celkom istá, či chcem videť

bubon o deviatej hodine ráno.

Každopádne je skvelé vidieť tak plné divadlo

a musím poďakovať Herbiemu Hancockovi

a jeho kolegom za skvelú prezentáciu.

Jedna z najzaujímavejších vecí je,

samozrejme, kombinácia ruky na inštrumente a technológia,

a tiež to, čo povedal o počúvaní mladých ľudí.

Celá moja práca je o počúvaní

a mojím cieľom je naučiť svet, ako počúvať.

To je môj životný cieľ.

Znie to celkom jednoducho, ale je to ťažká, ťažká práca.

Pretože keď sa pozriete na kúsok skladby -- napríklad,

len si otvorím tašku -- hádam tam mám

nejakú skladbu s množstvom čiernych bodiek na stránke.

Otvoríme to a ja tú hudbu prečítam.

Viem to prečítať.

Budem dodržiavať pokyny, tempo, dynamiku.

Urobím presne to, čo mi povedia.

Keďže máme málo času,

zahrám len prvé dva riadky. Je to veľmi jednoduché.

Na tomto kúsku nie je nič ťažké.

Tu mi hovoria, že táto skladba je veľmi rýchla.

Je tam napísané, na ktorej časti bubna mám hrať,

aj ktorú časť paličky pri tom použiť.

Tiež je tam napísané, s akou dynamikou sa to má hrať.

A že bubon má vypnutý strunník.

Strunník zapnutý, strunník vypnutý.

Takže, keď preložím tento zápis hudby, bude to znieť takto.

A tak ďalej. Moja kariéra by trvala asi päť rokov.

Avšak, čo ako hudobník musím robiť, je všetko to, čo nie je v notách zapísané.

Všetko to, načo nezostal čas sa naučiť od učiteľa,

či sa s ním o tom rozprávať.

Ale sú isté veci, ktoré si všimnete, keď nie ste so svojím nástrojom,

ktoré sú tak zaujímavé, že ich chcete preskúmať

cez tento tenký, tenučký povrch bubna.

Takže, počuli sme preklad. Teraz zažijeme interpretáciu.

Moja kariéra by asi trvala trochu dlhšie.

Ale je to istým spôsobom také isté, ako keď sa pozriem na vás a vidím

milú mladú dámu s ružovým tričkom.

A vidím, že má pri sebe medvedíka, a tak ďalej, a tak ďalej.

Takže získam tým základnú predstavu o tom, aká asi ste, čo sa vám páči,

kde pracujete, a tak ďalej, a tak ďalej.

To je tá prvotná predstava, ktorú všetci získame,

keď sa na niekoho pozrieme. A skúšame interpretovať,

ale v skutočnosti je to neuveriteľne povrchné.

Rovnakým spôsobom, keď sa pozriem na hudbu, získam zakladanú predstavu,

rozmýšľam o tom, ako môže byť technicky náročná, alebo ako ju zahrám.

Len základnú predstavu.

Ale to jednoducho nestačí.

A ako Herbie povedal -- prosím počúvajte, počúvajte.

Najprv musíme počúvať sami seba.

Ak budem hrať pevne držiac paličku -- kde ju doslova nepustím --

zažijem dosť silný otras smerujúci hore rukou.

A či tomu veríte alebo nie, cítili by ste sa

oddelený od inštrumentu a od paličky,

hoci ju pevne držíte.

Tým, že ju držím pevne, sa cítim od nej oddelená.

Ak ju uvoľním a moja ruka ju bude len podopierať,

zrazu mám viac dynamiky pri menšej námahe. Oveľa viac.

A cítim sa súčasťou paličky a bubna.

A pritom robím oveľa oveľa menej.

Rovnako, ako potrebujem stráviť čas s týmto nástrojom,

potrebujem stráviť čas s ľuďmi, aby som ich mohla správne interpretovať.

Nielen prekladať, ale ich aj interpretovať.

Napríklad zahrám niekoľko taktov skladby

v roli technika --

to znamená niekoho, kto je v podstate hráč na bicie...

Ale keď hrám ako hudobník...

a tak ďalej. Je v tom predsa len malý rozdiel, nad ktorým sa -- (Potlesk)

-- má cenu zamyslieť.

Pamätám si, že keď som mala 12 rokov,

a začala som hrať na tympan a perkusie, môj učiteľ povedal,

"Nuž, ako to spravíme? Vieš, hudba je o počúvaní."

"Áno, s tým súhlasím. Takže, aký je problém?"

A on povedal, "Ako to budeš počuť? Ako to budeš počúvať?"

Ja som povedala, "Ako to počujete vy?"

On povedal, "Myslím, že to počujem týmto."

Ja som povedala, "Myslím, že ja tiež -- ale tiež počujem cez moje ruky,

cez moje ramená, cez lícne kosti, cez moju lebku, moje brucho, moju hruď, moje nohy, a tak ďalej."

A tak sme vždy začínali hodinu ladením bubnov --

najčastejšie tympanu --

na tak nízky interval tónu, niečo ako toto...

s takým rozdielom. Potom postupne... a postupne...

a je úžasné, že keď otvoríte svoje telo,

a otvoríte svoju dlaň, aby ste dovolili vibráciám prejsť cez ňu,

tak potom môžete cítiť i tak malý, maličký rozdiel...

s touto maličkou časťou prsta, takto.

A tak som položila svoje dlane na stenu hudobnej miestnosti,

a spolu sme počúvali zvuky inštrumentov,

a naozaj sme sa snažili spojiť sa s tými zvukmi

oveľa, oveľa hlbšie ako len pomocou ucha.

Pretože to, ako počujeme, ovplyvňuje veľa vecí.

Miestnosť, kde sa nachádzame, ozvučenie, kvalita inštrumentu,

typ paličiek, a tak ďalej.

Každé sú iné.

Rovnaká váha, ale iná farba zvuku.

A to sme vlastne aj my. Sme len ľudské bytosti,

ale všetci máme svoje takpovediac farby zvuku,

ktoré tvoria tieto výnimočné osobnosti

a povahy a záujmy.

Keď som vyrástla, zúčastnila som sa konkurzu do Kráľovskej hudobnej akadémie v Londýne,

a oni povedali, "Viete, nemôžeme vás prijať, pretože nemáme predstavu

o budúcnosti hluchej hudobníčky."

A to som jednoducho nemohla akceptovať.

Preto som im povedala, "Pozrite, ak ma odmietnete --

ak ma odmietnete kvôli tomu,

a nie kvôli tomu, ako hrám a chápem a milujem

umenie vytvárania zvuku --

tak by sme sa mali zamyslieť nad tým, akých ľudí prijímate."

A nakoniec -- keď sme sa dostali cez túto malú prekážku a zúčastnila som sa druhýkrát --

tak ma prijali. A nielen to --

zmenilo sa i stanovisko hudobných inštitúcií

po celej Veľkej Británii.

V žiadnom prípade neodmietli prihlášku len na základe toho,

že niekto nemal ruky alebo nohy --

stále predsa môžu hrať na dychovom nástroje, ak bude podopretý na stojane.

Žiadne okolnosti neboli dôvodom odmietnutia.

Každého prihláseného vypočuli a až potom,

na základe jeho hudobných schopností, mohla byť tá osoba prijatá alebo nie.

Toto znamenalo, že do viacerých hudobných inštitúcií prišla

veľmi zaujímavá skupina študentov.

A musím povedať, mnoho z nich teraz hraje

v profesionálnych orchestroch po celom svete.

A zaujímavé na tom je to,

(Potlesk)

že títo ľudia neboli len spojení hudbou --

to sme predsa my všetci, veď hudba je naozaj náš každodenný liek.

Keď hovorím hudba, mám na mysli zvuk.

Ako hudobníčka som zažila niekoľko neobyčajných vecí,

ako keď máte 15-ročného mládenca,

ktorý bojuje s neuveriteľnými výzvami,

ktorý nemusí byť schopný kontrolovať svoje pohyby,

ktorý môže byť hluchý alebo slepý.

A naraz, keď si tento mladý muž sadne blízko k inštrumentu,

nebo dokonca keď si ľahne pod marimbu,

a vy zahráte niečo, čo sa podobá na organ --

nemám tie správne paličky --

niečo takéto. Musím si ich vymeniť.

Niečo tak neuveriteľne jednoduché --

a on bude vnímať niečo, čo ja nemôžem,

pretože som navrchu.

Ku mne prichádza zvuk takto.

K nemu prichádza zvuk cez rezonátory.

Ak by tam neboli rezonátory, mali by sme --

vnímal by plnosť zvuku, ktorú by ste nepocítili

ani vy v prvých radoch, ani tí vzadu.

Každý z nás, podľa toho, kde sedí,

vníma tento zvuk úplne, úplne inak.

Keď chcete hrať, začína to predstavou,

aký typ zvuku chcem vytvoriť --

napríklad tento zvuk.

Počujete niečo?

Presne tak. Pretože sa toho nedotýkam.

Ale napriek tomu máme pocit, že sa niečo deje.

Keď vidím, ako sa hýbu stromy,

predstavujem si zvuk šumenia listov.

Viete, čo tým myslím?

Čokoľvek oko vidí, má k sebe pripojený zvuk.

Takže je tu obrovský

kaleidoskop vecí, od ktorých sa dá odraziť.

Všetky moje predstavenia sú založené na tom, čo vnímam ja,

a nie na tom, že sa naučím zahrať nejakú hudbu, vložím do toho interpretáciu,

kúpim si všetky možné CD s tou skladbou, a tak ďalej, a tak ďalej.

Pretože to mi nedáva dostatok niečoho tak prvotného a tak základného,

nedáva mi to niečo, čo si môžem plne vychutnať.

V určitých halách môže táto dynamika fungovať dobre.

Možno v nejakej inej miestnosti nebudú mať taký zážitok,

a preto moje jemné,

mierne hranie bude musieť byť takéto --

rozumiete tomu? Takže, táto explózia v prístupe k hudbe,

predovšetkým medzi hluchými,

neovplyvnila len to, ako hudobné inštitúcie,

ako školy pre hluchých používajú zvuk. A nielen ako prostriedok terapie --

hoci mať podiel na hudbe

je terapiou samo o sebe.

Ale akustici musia naozaj porozmýšľať o typoch miestností,

ktoré dávajú dokopy. Na svete je tak málo hál,

ktoré majú naozaj veľmi dobrú akustiku.

A tým myslím také, kde môžete urobiť čokoľvek, čo si predstavíte,

že i ten najmenší, najjemnejší zvuk sa rozvinie do niečoho tak širokého,

tak obrovského, tak neuveriteľného! Vždy je tu niečo --

čo znie dobre tam, ale nie tak dobre inde.

Môže to byť skvelé tam, ale hrozné zase inde.

Možno hrozné tam, ale tu nie až také zlé, a tak ďalej, a tak ďalej.

Nájsť halu, v ktorej môžete hrať presne tak,

ako to znie vo vašej hlave,

bez toho, aby ste museli kozmeticky upravovať, je neuveriteľne ťažké.

A preto sú akustici v kontakte s ľuďmi, ktorí sú sluchovo postihnutí,

ale ktorí hrajú a sú súčasťou zvuku.

A to je celkom zaujímavé.

Viete, nemôžem vám povedať žiadne detaily o tých halách, ale

fakt je, že chodia za ľuďmi,

ktorým roky hovorievali,

"Ako môžete vy vnímať hudbu? Veď ste hluchý."

Dáme si ruky na uši a myslíme si, že tak vypadá hluchota.

Dáme si ruky na oči a myslíme si, že tak vypadá slepota.

A ak vidíme niekoho na invalidnom vozíku, predpokladáme, že nemôže chodiť.

A pritom možno vie urobiť tri, štyri, päť krokov. Pre nich to znamená, že môžu chodiť.

Za rok k tomu môžu pribudnúť ďalšie dva kroky.

Za ďalší rok tri kroky.

Je neuveriteľne dôležité pozrieť sa na to aj z tohto pohľadu.

Takže keď počúvame jeden druhého,

je dôležité, aby sme si naozaj otestovali naše schopnosti počúvať.

Aby sme vedeli urobiť z našich tiel rezonančné komory. Aby sme prestali súdiť.

Pre mňa ako hudobníčku, ktorá sa stretne s 99 percentami novej hudby,

je veľmi ľahké povedať, "Áno, to sa mi páči.

Nie, to sa mi nepáči."

Zistila som, že musím dať tým skladbám čas.

Možno len nefunguje chémia medzi mnou a tou konkrétnou skladbou.

Ale to neznamená, že mám právo povedať, že je to zlá skladba.

Viete, jedna z úžasných vecí na tom byť muzikantom je,

že je to neuveriteľne premenlivé.

Neexistujú žiadne pravidlá, žiadne správne, žiadne nesprávne, takto a týmto spôsobom.

Možno vám to ukázať takto.

Zatlieskajte. A vytvorte zvuk búrky.

Predpokladám, že sme všetci zažili búrku.

A nemyslím len ten zvuk,

ale že sme naozaj počuli zvuk hromu v nás.

Pokúste sa vytvoriť to pomocou tlieskania. Skúste to.

(Potlesk)

Veľmi dobre! Sneh. Sneh. Počuli ste už niekedy sneh?

Publikum: Nie.

Evelyn Glennie: Tak potom prestaňte tlieskať. (Smiech) Skúste znovu.

Skúste znovu. Sneh.

Vidíte, že sa to dá.

Dážď. Nie zlé. Nie zlé.

Viete, nedávno som položila tie isté otázky

skupine detí.

Skvelá predstavivosť, ďakujem veľmi pekne.

Ale nikto z vás nevstal zo sedadla a nezamyslel sa,

"Hm, ako môžem tlieskať? Možno, ...

-- možno môžem použiť moje šperky, aby som vytvorila ešte ďalšie zvuky.

Možno môžem použiť ďalšie časti môjho tela, aby som vytvorila zvuky."

Ani jednému z vás nenapadlo tlieskať trochu iným spôsobom,

ako sedieť na sedadle a použiť dve ruky.

Rovnakým spôsobom, keď počúvame hudbu,

predpokladáme, že sa k nám dostane tadiaľto.

Takto vnímame hudbu. Samozrejme, že nie.

Vnímame búrku -- búrku, búrku. Rozmýšľame, rozmýšľame..

Počúvame, počúvame. A teraz - čo môžeme urobiť s búrkou?

Pamätám si môjho učiteľa. Keď sme začali moju prvú hodinu,

bola som pripravená s paličkami, pripravená hrať.

A on namiesto toho, aby mi povedal, "OK, Evelyn, prosím ťa. Nohy trochu od seba,

ruky vo viac menej 90 stupňovom uhle, paličky viac menej v tvare V,

udržiavaj si tu takýto priestor, a tak ďalej.

Narovnaj si chrbát, a tak ďalej, a tak ďalej."

Skončila by som úplne zmrazená,

neschopná udrieť do bubna,

pretože by som rozmýšľala o všetkých tých veciach. On ale povedal,

"Evelyn, vezmi si tento bubon domov na sedem dní, uvidíme sa o týždeň."

Preboha! Čo budem robiť? Nepotrebovala som paličky,

nedovolil mi použiť paličky.

Musela som si obzrieť ten bubon,

zistiť, z čoho sa skladá, na čo sú tieto malé výstupky, čo robí strunník.

Otočila som ho hore nohami, experimentovala som s telom aj s blanou.

Experimentovala som s mojím telom, so šperkami,

so všetkým možným.

Vrátila som sa s pár modrinami a odreninami --

ale napriek tomu to bol tak neuveriteľný zážitok,

pretože ako môžete také niečo zažiť, keď na ten bubon hráte?

Ako môžete také niečo zažiť pri čítaní učebnice?

A tak sme sa nikdy nezaoberali učebnicami.

Napríklad, jedna z vecí, ktoré sa učíme,

keď z nás vychovávajú hráča na perkusie, na rozdiel od muzikanta,

je v podstate obyčajné vírenie jednoduchými údermi.

Také niečo. A potom to zrýchlime a zrýchlime a zrýchlime.

A tak ďalej. Čo táto skladba vyžaduje?

Jednoduché údery. Prečo by som ich teda nemohla robiť v rámci učenia sa skladby?

A to je presne to, čo sme robili.

Keď som vyrástla a stala som sa študentkou

na takzvanej "hudobnej škole", všetko to šlo von z okna.

Museli sme študovať z učebníc.

A stále som sa pýtala prečo, prečo? Prečo? K čomu sa to viaže?

Potrebujem zahrať túto skladbu. "Nuž, toto pomôže tvojmu ovládaniu!"

Ale ako? Prečo sa to musím učiť? Potrebujem si to spojiť s nejakou skladbou.

Viete. Potrebovala som niečo povedať.

Prečo precvičujem paradidle?

Je to doslova na ovládanie, na lepšie ovládanie paličky rukou? Prečo to robím?

Potrebovala som dôvod

a ten dôvod mal byť vyjadriť niečo hudbou.

A keď vyjadríme niečo hudbou, ktorá je v podstate zvuk,

môžeme sa dotknúť ľudí rôznymi spôsobmi.

Nechcem byť zodpovedná za vaše emocionálne zaťaženie.

To je na vás, keď prechádzate sálou.

Ale to potom určuje, čo a ako počúvame.

Možno sa cítim smutná, alebo šťastná, alebo veselá, alebo nahnevaná,

keď hrám určité skladby, ale nemusím nutne chcieť

preniesť ten pocit na vás.

Takže prosím, keď pôjdete nabudúce na koncert,

dovoľte svojmu telu otvoriť sa, dovoľte svojmu telu byť rezonančnou komorou.

Uvedomte si, že vy nevnímate zvuk tak, ako hudobník.

Umelec je pre zvuk na tom najhoršom mieste,

počuje ako sa paličky dotýkajú bubna,

alebo kúskov dreva, alebo počuje sláčik strún, a tak ďalej.

Alebo vzduch, ktorý vytvára zvuk u dychových a plechových nástrojov.

Oni tam cítia aj tú surovosť.

Ale na druhej strane vnímajú niečo tak neuveriteľne čisté,

a to ten moment pred tým, ako sa vytvorí zvuk.

Prosím všimnite si zrodenie zvuku po prvom dopade

alebo výdychu. Vnímajte celú cestu toho zvuku

rovnakým spôsobom, ako som si ja priala prežiť vývoj

tejto konferencie, a nielen príchod sem včera večer.

Dúfam, že sa počas dňa ešte budeme môcť podeliť o nejaké svoje zážitky.

Ďakujem, že som tu mohla byť!

(Potlesk)