Dôverujte svojmu úsiliu | Zain Asher | TEDxEuston

Zain Asher sa narodila a vyrastala v Londýne. Vyštudovala na Oxfordskej univerzite. Asher je korešpondentkou CNN pre celoštátne spravodajstvo o biznise a osobných financiách, objavuje sa v rôznych programoch zahŕňajúcich najnovšie správy o peniazoch a ekonomike. V tejto inšpirujúcej prednáške vysvetľuje, prečo sa domnieva, že čím viac v živote dávate, tým viac dostávate, a prečo verí vo vytváranie toho čo chcete, namiesto súťaženia s ostatnými.

Toto vystúpenie bolo súčasťou podujatia TEDx. Podujatia TEDx sú organizované miestnou komunitou nezávisle od konferencie TED, ale podľa jej formátu. Ďalšie informácie nájdete na stránke http://ted.com/tedx

Ahoj všetci.

Volám sa Zain Asher a som televízna
moderátorka na CNN International.

Som úžasne hrdá na to,
že mám svoju vysnívanú prácu.

Každý deň sa prebudím
a som nadšená, že idem do práce.

Ale nebolo to vždy tak

a chcem sa s vami podeliť
o svoju históriou

a dúfam, že to pomôže motivovať
a inšpirovať niektorých z vás.

Takže, teraz som televízna moderátorka
na CNN International,

ale asi pred štyrmi, štyri a pol rokmi

som pracovala ako recepčná.

A hovorím o tom preto, aby ste vedeli,

že úspech nie je nikdy priamočiary.

Je to vždy hrboľatá cesta.

Väčšinu svojho života

som verila, že tvrdá práca
je kľúčom k úspechu.

Myslela som si: „Ak tvrdo pracuješ,

je samozrejmé, že dosiahneš úspech.“

Ale uvedomila som si,
že to vyžaduje oveľa viac.

Je veľa ľudí, ktorí tvrdo pracujú,

a nemusí to znamenať,
že budú úspešní v kariére.

Existuje veľa
mimoriadne talentovaných ľudí,

ktorí poznajú správnych ľudí
a majú výborné vzdelanie,

a pritom nie sú úspešní.

Takže, ak to vždy nie je usilovná práca,
tak čo potom určuje,

či sa stanete úspešným?

A keďže na to chcem odpovedať,

trochu vám prezradím
o svojom živote a zázemí.

Narodila som sa a vyrastala tu v Londýne.

Moja rodina je pôvodom z Nigérie.

Najhorší a pravdepodobne
najťažší deň v mojom živote

bol 3. september 1988.

Mala som asi päť rokov.

Boli sme s mamou v kuchyni
v našom dome v Londýne.

Práve sme sa vrátili zo svadby v Nigérii.

Môj brat a otec
po svadbe ostali na pár dní

v Nigérii na autoturistike,

otec a syn na výlete.

A domov sa mali vrátiť 3. septembra 1988.

Mali sme ich vyzdvihnúť na letisku.

Čakali sme a čakali.

Asi sme si mysleli, že zmeškali let.

Stále sme v čakali a nevedeli,
čo sa stalo.

A potom neskôr v ten deň

mala mama telefonát
s rodinným priateľom z Nigérie,

a hlas na druhej strane linky iba povedal:

„Váš manžel a syn
boli účastníkmi autonehody.

Jeden z nich je mŕtvy,
ale nevieme, ktorý.“

Autonehoda sa stala v Nigérii

a v aute bolo päť ľudí.

Všetci boli na mieste mŕtvi okrem
jedného, čo sedel na zadnom sedadle,

a tam sedeli môj otec a brat.

Vysvitlo, že umrel môj otec.

Moja mama bola vtedy tehotná.

Jasné, že ju to zobralo,
pretože moji rodičia

boli jeden druhému
ozajstnou životnou láskou.

Nuž, bola som vychovaná v neúplnej rodine.

Na chviľu ma mama poslala
do Nigérie k babičke.

Keď som sa vrátila, mama rozhodla, viete,

že ak chce byť niekto v živote úspešný,
musí vedieť udržiavať vzťahy s ľuďmi

všetkých spoločenských skupín.

Zámerne ma poslala do rôznych typov škôl.

Chodila som do školy v Nigérii,

do štátnej školy
v chudobnej štvrti v južnom Londýne,

do súkromnej školy,
a potom do internátnej školy.

Bolo to zámerne a úmyselne,

pretože moja mama mala pocit,
že ak chcete byť v živote úspešný,

musíte byť schopní vychádzať s každým.

Takže, keď som mala šestnásť
– mala som prísnu nigérijskú matku –

ktorá sa rozhodla, že chce,
aby som sa dostala na Oxford.

Sadla si a premýšľala, ako môže dosiahnuť,
aby sa jej dieťa dostalo na Oxford.

Čo môže preto urobiť.

Pár dní o tom premýšľala,
a potom prišla s nápadom,

že mi zakáže

sledovať televíziu
po dobu osemnástich mesiacov.

(smiech)

A tak mi dovolila pozerať iba
BBC a CNN International.

Keď som chcela pozerať niečo iné,
musela som požiadať o špeciálne povolenie.

A potom sa ten zákaz rozšíril
na telefón, internet a hudbu.

Doslova som nemohla nič iné, iba sa učiť.

Mama mi povedala:
„Kým budeš žiť v mojom dome,

iba vtedy budeš znovu pozerať televíziu,

keď sa dostaneš na Oxford.“

(smiech)

Nuž, teraz sa smejem,

ale jej plán fungoval.

Usilovne som sa učila, na samé jednotky,
a dostala som sa na Oxford.

Celkove som nemala práve ľahké detstvo.

Vyrastala som v neúplnej rodine;
nemali sme veľa peňazí;

neustále som menila školy,

a preto som si ťažko hľadala priateľov.

Nemala som ľahké detstvo,
ale zamilovala som si každú jeho minútu,

lebo ma pripravilo na skutočný život.

Ako som už spomenula,
keď som išla na Oxford –

a na Columbiu v New Yorku –

vtedy som naozaj verila,

že tvrdá práca je kľúčom k úspechu.

Teraz už chápem, že k úspechu treba viac.

A podelím sa s vami o svoj názor.

Ako prvé si myslím, že si musíte veriť.

Je to niečo, čo som často počula,
„Ver tomu, o čo robíš.“

A to znamená, bez ohľadu na prekážky,

cez ktoré musíte v živote prejsť,

treba veriť, že všetko dobre skončí.

Zmienila som sa, že pred 4, 4 a pol rokmi,

som pracovala ako recepčná,

bolo to v produkčnej firme v Kalifornii.

Bola som recepčná a veľmi som chcela

pracovne postúpiť.

Ale aj keď som tvrdo pracovala,
nemohla som dosiahnuť povýšenie.

Aj keď som mala nadčasy
a prišla aj cez víkendy,

dúfajúc, že môj šéf
si to všimne a povýši ma,

nikdy sa to nestalo.

Dokonca na pozíciu, ktorú som chcela,

začali hľadať externých kandidátov.

Som si istá, že každý, kto to zažil,
vie, aké to je.

A pretože som bola recepčná,
mojou prácou bolo ponúkať nápoje

ľuďom, ktorí prichádzali na pohovor
na prácu, ktorú som chcela.

(smiech)
Viem. Nebolo to jednoduché.

Nuž, naozaj to nebol príjemný pocit.

Pýtala som sa sama seba,

„Čo vlastne chcem v živote robiť?

Toto zrejme nie je určené
pre teba. Čo chceš robiť?“

Vždy ma priťahovala
televízna žurnalistika.

A tak som zavolala
do televízie v New Yorku,

do miestneho spravodajstva,

a spýtala sa: „Čo mám urobiť,
aby som u vás mohla pracovať?“

Nuž, ale bohužiaľ som
nemala žiadne skúsenosti.

Požadovali dva až tri roky
predchádzajúcej reportérskej praxe,

a moja jediná skúsenosť bola

s telefonátmi a s faxovaním.

To bolo všetko, čo som naozaj vedela.

A tak ma opakovane odmietali.

A navyše, mala som britský prízvuk

a v Amerike, ak chcete
preraziť v miestnom spravodajskom biznise,

je to veľmi ťažké, ak máte cudzí prízvuk.

Je to jednoduchšie v národnom,

ale dostať sa do miestneho spravodajstva
je oveľa ťažšie.

Takže, povedali nie,

ale ja som sa rozhodla, že odmietnutie
neprijmem ako odpoveď.

A tak som v podstate nahlásila maródku

a zaplatila spolubývajúcej a domácej
zopár stoviek dolárov,

aby mi pomohli v okolí Los Angeles
natočiť film,

hrala som rolu reportérky
a detailne študovala reportérstvo.

Detailne som študovala všetko, čo robia,

a dala som dokopy rôzne programové sady,

ktoré nejakým spôsobom zdôrazňovali,
to, čo som sa naučila

v podstate len štúdiom rôznych reportérov.

A poslala som ich do tej stanice,
dúfajúc, že mi dajú šancu.

Bohužiaľ, mnoho spravodajských staníc

dostáva tisícky žiadostí,
tisícky nahrávok.

Takže im trvalo niekoľko mesiacov,
kým mi odpovedali.

V tom čase prepukla recesia
a stratila som prácu.

A tak som ostala bez peňazí aj bez práce.

Nuž, každopádne som sa chystala
presťahovať do New Yorku

a tak som len dúfala,
že táto stanica mi odpovie.

Takže nakoniec, po neustálom
mailovaní a doprosovaní,

mi konečne odpovedali.

Pozvali ma na pohovor

a boli takí ohromení,
že aj keď som nemala žiadne skúsenosti,

dokázala som natočiť toto video,
aby som ukázala, čo viem,

a okamžite ma prijali.

(potlesk)
Nuž, ďakujem.

A to je dôvod, prečo hovorím,
„Dôverujte svojmu boju.“

Druhá vec, o ktorej som presvedčená –
a budete prekvapení –

úprimne povedané, neverím
na zmysel konkurencie.

Korporátny svet tvrdí,
že ak chcete v živote uspieť,

musíte byť konkurencieschopný,
musíte sa snažiť o úspech

a súťažiť s ostatnými.

Neverím tomu,
že mám súťažiť o to, čo chcem.

Verím vo vytváranie toho, čo chcem.

Abraham Lincoln povedal, že budúcnosť
sa najlepšie predpovedá,

ak ju sami vytvárate.

Neverím tomu, že pre vlastný úspech

musím vziať niečo niekomu inému.

Samozrejme už viete, že niekedy je výhodné

hľadať inšpiráciu u konkurencie,
to určite áno.

Ak však máte príliš súťaživého ducha

a potrebu byť lepší ako iní

a neustále sa porovnávate s inými,

spôsobuje vám to vlastne obavy a neistotu

a v konečnom dôsledku vás to brzdí.

Takže, keď som bola na pohovore
na ďalšie miesto, do CNN,

na pozíciu televíznej moderátorky,

chvíľu som sedela vedľa dievčiny, ktorá
sa uchádzala o tú istú pozíciu,

a namiesto toho, aby som jej nepriala,

som s ňou celé hodiny sedela
a pomohla jej,

ukázala som jej, čo by mohla vylepšiť,

takže mala rovnako dobré šance
ako ja, získať tú prácu.

Na kamerovú skúšku som išla prvá
a keď som vyšla,

povedala som jej, na čo sa ma pýtali
a ako sa pripraviť.

Nuž tak, neverím na konkurenciu.
Verím vo vytvárenie.

Neverím na súťaženie
o to, čo už bolo vytvorené.

Po tretie, úprimne verím, že treba dávať,

pretože v živote sa mi jasne potvrdilo,

že čím viac dávate, tým viac dostanete.

Naučila som sa to
od ženy, ktorá sa volá Kat Cole,

mala som s ňou interview pre CNN.

Je výkonnou riaditeľkou,

kariéru začala ako servírka v Hooters.

Teraz neviem –

(smiech) Smejete sa, ale si nie som
istá, či viete, kto sú Hooters –

Neviem, či máte v Anglicku Hooters,

je to reťazec reštaurácií v Amerike,

kde sú servírky veľmi sporo odeté.

Takže, tam začala.

A ja som bola zvedavá na jej premenu

na prechod z toho prostredia –
najmä preto, že vyrastala v chudobe,

a jej matka mala
desať dolárov týždenne za jedlo –

na súčasnú generálnu riaditeľku.

A hlavne som chcela vedieť,
aké to pre ňu bolo po finančnej stránke.

Povedala, že vlastne nevie,
aký je to pocit, mať peniaze,

aj keď je dobre platená,

pretože doteraz rozdáva väčšinu peňazí,

pretože je pre ňu jasné, že čím viac
v živote dávate, tým viac dostanete.

A to na mňa hlboko zapôsobilo,

lebo som robila interview
s mnohými riaditeľmi

a s mnohými zakladateľmi
technologických start-upov,

z ktorých niektorí zarobili milióny,
ak nie stovky miliónov dolárov.

Zvyčajne hovoria, že

„Ak chcete byť úspešní,
je potrebné mať sieť, mať značku,

sledovať konkurenciu.“

Aj ona mala praktické rady,

ale zrazu, ponaučenie jej príbehu

bolo, že čím viac dáte,
tým viac dostanete.

A môžem vám povedať,
že som to skúsila, otestovala som to,

a aj keď neverím v dávanie
kvôli dostávaniu,

má pravdu: čím viac dávate,
tým viac dostávate.

A posledná vec, ktorú poviem,

súvisí s tvrdou prácou.

Keď som prvýkrát počula túto frázu,
považovala som ju za klišé,

a vyrastajúc počula som ju často,

je to: „Úspech praje pripraveným“.

Keďže som ju počula tak často,
myslela som si, že je to klišé,

a nevenovala jej pozornosť.

Až teraz som si uvedomila,
aká je to pravda. Poviem príklad.

Takže, keď som bola v miestnych správach
v New Yorku,

vlastne som sa chcela dopracovať
do medzinárodných správ.

Pre CNN som chcela pracovať
už keď som bola tínedžerka.

A uvedomila som si, po preštudovaní
rôznych reportérov a ich práce,

uvedomila som si, že je veľmi dôležité
mať špecializáciu,

nejaký druh odbornosti,

ktorú ovládam lepšie ako ostatní.

A že to môže byť čokoľvek,
od športového reportéra,

po politického reportéra,
alebo obchodného.

A ja som bola veľmi zanietená
pre obchodné spravodajstvo.

Takže, keď som pracovala
v miestnych správach,

rozhodla som sa študovať
a sama sa učiť obchodnému spravodajstvu,

nie preto, že by som mala
možnosť robiť ho,

alebo že by som sa chystala na pohovor,

ale preto, že som verila,
že príležitosť príde

a ja som musela byť pripravená.

Takže, každý víkend som išla do knižnice:

jeden víkend som študovala akcie;

ďalší víkend som študola dlhopisy;
ďalší víkend deriváty;

ďalší víkend fúzie a akvizície,
učila som sa sama.

Knihovníci na rohu 33. a Madison
v New Yorku,

ma už veľmi dobre poznali,
pretože som veľakrát

bola posledná, kto odchádzal.

A tak som v tom pár rokov pokračovala,

len tak pre prípad, a stalo sa,
že som stretla výkonného manažéra CNN

a spýtala sa ho, na akom oddelení pracuje.

Povedal, že riadi obchodné spravodajstvo
a hľadá reportéra.

Nuž a keď som sa s ním stretla,
dal mi asi dva týždne,

aby som prišla na obrazovú skúšku,
aj na skúšku do finančného spravodajstva.

On sa asi cítil previnilo,

že mi dal iba dva týždne na prípravu,

ale ja som vedela, cítila som to v srdci,
že som už roky pripravená.

Nuž, je to ponaučenie,
ktoré som sa získala od staršieho brata.

Niektorí z vás sa kvôli nemu
na mňa už obrátili,

ale môj starší brat je herec

a hral vo filme, ktorý vyšiel pred rokom,

volá sa Dvanásť rokov otroctva.

Bol nominovaný na Oscara za herecký výkon

a ja som sa naučila túto lekciu od neho.

Je majster prípravár.

Keď mal trinásť rokov,
zatvoril sa vo svojej izbe

a písať si Shakespeara po stenách,

aby ho študoval
a učil sa naspamäť rôzne divadelné hry,

Oko za oko, Večer trojkráľový,
Richard III,

nie preto, že by sa blížil konkurz,

ale pre prípad, že o pár rokov
sa nejaký konkurz vyskytne

chcel, aby bol pripravený.

Nevadilo mu, koľkokrát to musel robiť;

skúšal znova a znova a znova,
až kým to vedel dobre.

Väčšina ľudí čaká na pozvanie
na prijímací pohovor,

kým sa začne pripravovať;

alebo čakajú, kým ich zavolajú na konkurz,

predtým ako začnú nacvičovať.

Ale môj brat ma naučil pripraviť sa
dlho predtým, kým príde pozvanie.

Takže na záver, naozaj som presvedčená,
že keď dôverujete svojmu snaženiu,

a ste si vedomí útrap,
cez ktoré musíte prejsť,

nakoniec to skončí vo váš prospech.

Verím aj tomu, že netreba byť
zaslepený konkurenciou,

verím v dávanie
a verím na zodpovednosť a vedomie toho,

že príležitosť jedného dňa príde.

Ale musíte byť pripravení.

Ďakujem.

(potlesk)