Ikona zábavy rozpráva o žití života, ktorý má zmysel

V 70. rokoch (a nasledujúcich desaťročiach) ovplyvnil televízny producent Norman Lear životy miliónov ľudí prostredníctvom sitkomov „Všetko v rodine", „Jeffersonovci" a „Dobré časy" posúval hranice danej éry a dával možnosť prejaviť sa znevýhodnej skupine Američanov priamo v hlavnom vysielacom čase. V intímnom a inteligentnom rozhovore s Ericom Hirshbergom ukazuje svoju pokoru, humor a ako jeho prvé dotyky s „bláznivosťou ľudstva“ ovplyvnili jeho život a kreatívnu víziu.

Eric Hirshberg: Predpokladám, že Norman
nepotrebuje dlhé predstavovanie,

ale publikum TEDu
je globálne a rozmanité,

takže som bol poverený začať
jeho biografiou,

ktorá by sama o sebe kľudne
zabrala celých 18 minút.

Takže miesto toho skúsime
vtesnať 93 rokov do 93 sekúnd alebo menej.

(smiech)

Narodil si sa v New Hampshire.

Norman Lear: V New Haven v Connecticute.

EH: V New Haven v Connecticute.

(smiech)

NL: Toto nám zabralo 7 sekúnd.

EH: Zaklincoval som to.

(smiech)

Narodil si sa v New Haven
v Connecticute.

Tvoj otec bol podvodník –
toto mám správne.

Zavreli ho do väzenia,
keď si mal 9 rokov.

V druhej svetovej vojne si odslúžil
52 misií ako bojový pilot.

Vrátil si sa späť –

NL: Rádio operátor.

EH: Prišiel si do LA,
s cieľom preraziť v Hollywoode,

najprv v publicistike, potom v televízii.

Nemal si žiadny formálny tréning,

ale prebojoval si sa dnu.

Tvoj prelom, tvoj debut,

bola malá show s názvom
„Všetko v rodine“.

Nasledovala séria úspechov,

ktorú dodnes nikto
v Hollywoode neprekonal:

„Sanford a syn“, „Maude“, „Dobré časy“,

„Jeffersonovci“, „Po jednom dni“,

„Mary Hartman, Mary Hartman“,

sú len malým zlomkom z nich.

Nie sú len komerčne –

(potlesk)

Nie sú len komerčne úspešné,

ale mnohé z nich posunuli
našu kultúru dopredu tým,

že dali znevýhodneným
skupinám spoločnosti

prvý raz priestor
v hlavnom vysielacom čase.

Mal si súčasne 7 show v rebríčku top 10.

V určitom momente

publikum 120 miliónov ľudí týždenne

sledovalo tvoje show.

To je viac ako publikum Super Bowl 50,

ktoré sa vysiela raz za rok.

NL: No do pekla.

(smiech)

(potlesk)

EH: A to sme a ani nedostali,
k tej pekelnej časti.

(smiech)

Dostal si sa na zoznam
nepriateľov Richarda Nixona –

on jeden taký mal.

To stojí za potlesk.

(potlesk)

Dostal si sa do televíznej siene slávy
v prvý deň jej existencie.

Potom prišli filmy.

„Smážané zelené paradajky“,

„Princezná nevesta“, „Pri mne stoj!“,

„Hrá skupina Spinal Tap“.

(potlesk)

Znova, to je len malý zlomok.

(potlesk)

Potom si s čistým štítom

začal kariéru politického aktivistu
zameraného na ochranu Prvého dodatku

a odluku cirkvi od štátu.

Založil si „Ľudia na americký spôsob“.

Kupuješ Deklaráciu nezávislosti

a dávaš ju naspäť ľuďom.

Zostal si aktívny
v zábavnom priemysle a politike

až do zrelého veku 93 rokov,

keď si napísal knihu

a natočil dokument
o svojom životnom príbehu.

A po tom všetkom

si konečne pomysleli, že si
pripravený na prednášku TED.

(smiech)

(potlesk)

NL: Som šťastný, že tu som.

A veľmi sa mi páči,
že si s týmto súhlasil.

EH: Ďakujem za oslovenie. Je mi cťou.

Takže, moja prvá otázka.

Bola na teba mama hrdá?

(smiech)

NL: Moja mama...

to je teda začiatok.

Poviem to takto –

keď som sa vrátil z vojny,

ukázala mi listy, ktoré som jej
zo zámoria napísal,

a boli to úplné ľúbosté listy.

(smiech)

Toto úplne vystihuje moju mamu.

Boli to ľúbostné listy,

akoby som ich písal pre –

boli to ľúbostné listy.

O rok neskôr som sa mamy spýtal,
či si ich môžem zobrať,

pretože som si ich chcel navždy odložiť.

Ona ich vyhodila.

(smiech)

To je moja mama.

(smiech)

Najlepšie to môže zhrnúť
v nedávnej udalosti –

toto je tiež nedávna udalosť –

pred niekoľkými rokmi,

keď vznikla Sieň slávy, ktorú si spomínal.

Bola nedeľa ráno,

keď mi zavolal chlapík, ktorý riadil
Televíznu akadémiu umenia a vedy.

Volal mi, aby mi povedal,
že deň predtým mali stretnutie

a on mi dôverne volá, aby mi
povedal, že sa rozhodli založiť sieň slávy

a toto bol ich nábor.

Začal som hovoriť „Richard Nixon“,

pretože Richard Nixon –

EH: Nemyslím si, že on bol na ich zozname.

NL: William Paley, ktorý založil CBS,

David Sarnoff, ktorý založil NBC,

Edward R. Murrow,

najlepší zahraničný korešpondent,

Paddy Chayefsky –

myslím, že najlepší spisovateľ,
aký kedy vzišiel z televízie –

Milton Berle, Lucille Ball

a ja.

EH: To neznie zle.

NL: Zavolal som okamžite
mojej mame do Hartfordu.

„Mami, toto sa práve stalo,

zakladajú sieň slávy.“

Povedal som jej všetky tieto mená

a ona povedala:

„Počuj, ak to tak chcú, kto som ja,
aby som sa k tomu vyjadrovala?“

(smiech)

(potlesk)

To je moja mama.

Myslím, že si to zaslúži ten smiech,

pretože každý má kúsok takejto matky.

(smiech)

EH: A práve sa zrodil sitkom
Židovská matka.

Tvoj otec zohrával v tvojom živote,
tiež významnú rolu,

hlavne svojou absenciou.

NL: Hej.

EH: Povedz nám, čo sa stalo,
keď si mal 9 rokov.

NL: Letel do Oklahomy

s tromi chlapíkmi,
o ktorých moja mama povedala:

„Nechcem, aby si s nimi
mal čokoľvek spoločné,

neverím im.“

Vtedy som počul,

asi nie po prvý raz:

„Strč sa, Jeanette, idem.“

A odišiel.

Ukázalo sa, že bol vyzdvihnúť,
nejaké falošné dlhopisy,

ktoré išiel predať
na druhú stranu krajiny.

Ale fakt, že išiel do Oklahomy lietadlom

a sľúbil, že mi prinesie
10 gálonový klobúk

presne ako mal Ken Maynard,
môj obľúbený kovboj.

Chápete, bolo to pár rokov po tom,
čo Lindbergh prekročil oceán.

Bolo exotické, že tam môj otec išiel.

Ale keď sa vrátil,

zatkli ho, hneď ako vystúpil z lietadla.

Večerné noviny boli všade,

môj otec mal pred tvárou klobúk

a bol pripútaný k detektívovi.

A moja mama predávala nábytok,
pretože sme odchádzali –

nechcela tam ostať v tej hanbe,

v Chelsea v Massachussets.

A predaj nábytku –

dom bol plný ľudí.

A uprostred toho

mi nejaké hovädo položilo ruku
na plecia a povedalo:

„Takže, teraz si pánom domu ty.“

Plakal som a ten debil hovorí:
„Teraz si pán domu.“

A myslím, že to bol moment,

keď som si uvedomil bláznovstvo ľudí.

Takže...

trvalo mnoho rokov, kým som sa vedel
obzrieť a vidieť v tom pozitívum.

Ale –

EH: Je zaujímavé, že to nazývaš pozitívom.

NL: Pozitívum v tom,
že to bol odrazový mostík.

Myslím, že som si mohol myslieť,

aké blázivé to bolo, povedať
9 ročnému plačúcemu chlapcovi

„Teraz si pánom domu.“

A keď som plakal a on povedal

„Páni domu neplačú.“

A ja...

(smiech)

Takže...

Keď sa ohliadnem, myslím,

že vtedy som sa dozvedel
o bláznovstve ľudí,

a to bol dar, ktorý som využil.

EH: Takže si mal otca, ktorý tam nebol,

mal si matku, ktorej zjavne
nič nebolo dosť dobré.

Myslíš, že to, že si ako dieťa mal pocit,
že ťa nikto nevypočul,

nasmerovalo to,

akým človekom si sa stal

s týždenným publikom 120 miliónov ľudí?

NL: Páči sa mi ako si položil tú otázku,

pretože som tuším
celý život strávil chcením –

ak niečim, tak chcením, aby ma vypočuli.

Myslím –

Je to jednoduchá odpoveď, áno,

to bolo to, čo začalo –

boli tam aj iné veci.

Keď bol môj otec preč,

hral som sa s kryštáľovou rádio súpravou,
ktorú sme spolu spravili,

a chytil som signál otca Coughlina.

(smiech)

Áno, niekto sa zasmial.

(smiech)

Bez srandy,

to bolo hovädo –

ďalšie hovädo –

ktorý sa netajil tým,
že nenávidel Nový údel

a Roosevelta a Židov.

Prvý raz som si uvedomil,

že existujú ľudia, ktorí ma nenávidia,

pretože som sa narodil židovským rodičom.

A to veľmi ovplyvnilo môj život.

EH: Takže si mal detstvo

bez veľkých mužských vzorov,

okrem tvojho starého otca.

Povedz nám o ňom.

NL: Ó, môj starý otec.

O svojom starom otcovi
som vždy hovoril takto.

Boli sprievody,

množstvo sprievodov, keď som bol dieťa.

Sprievod na deň veteránov –

prezidentský deň.

Narodeniny Abrahama Lincolna,

narodeniny George Washingtona

a deň vlajky.

A množstvo malých sprievodov.

Môj starý otec ma na ne brával,

stáli sme na rohu ulice,

držal ma za ruku

a ja som sa pozrel hore a videl slzu,
ktorá mu stekala po líci.

A to pre mňa veľa znamenalo.

Zvykol písať prezidentom Spojených štátov.

Každý list začal:

„Môj najdrahší, miláčik pán prezident,“

a napísal mu niečo úžasné o tom,
čo urobil.

Ale ak s prezidentom nesúhlasil,
tiež mu napísal:

„Môj najdrahší, miláčik pán prezident,

Nepovedal som Vám minulý týždeň ...?“

(smiech)

Z času na čas som utekal dole schodmi

pre poštu.

Boli sme na treťom poschodí,

74 York Street, New Haven, Connecticut.

A doniesol som malú bielu obálku
s textom: „Shya C. volal na túto adresu.“

A to je príbeh o mojom starom otcovi –

EH: Oni mu odpovedali na obálky –

NL: Napísali mu naspäť.

Ale ukázal som ich osobne

Philovi Donahueovi a mnohým pred ním,

doslova tucty rozhovorov,
v ktorých som hovoril tento príbeh.

Toto bude druhý raz, čo som povedal,
že celý príbeh bola lož.

Pravda je, že ma starý otec
bral na sprievody,

tých bolo veľa.

Pravdou je aj slza, čo mu stekala po líci.

Pravdou je, že z času na čas písal listy

a že ja som bol vyzdvihnúť
tie malé obálky.

Ale „Môj najdrahší,
miláčik pán prezident,“

a všetko ostatné

je príbeh, ktorý som si požičal
od dobrého priateľa,

ktorého starý otec, bol tým starým
otcom, ktorý napísal tie listy.

A myslím tým, že som ukradol
starého otca Artura Marshalla

a spravil ho svojim vlastným.

Vždy.

Keď som začal písať svoje pamäti –

„Aj to –“

Čo tak?

„Aj to som si zažil.“

Keď som začal písať svoje pamäti

a zamyslel sa nad tým,

tak som –

ja –

riadne som si poplakal

a uvedomil si,
ako veľmi som potreboval otca.

Tak veľmi, že som si privlastnil
starého otca Arthura Marshalla.

Takže tak, slovo „otec“ –

mimochodom mám 6 detí.

Moja najobľúbenejšia úloha v živote.

To a byť manželom mojej ženy Lyn.

Ale ukradol som niekomu identitu,
lebo som potreboval otca.

Prešiel som si množstvom sračiek

a dostal sa až na druhú stranu

a svojmu otcovi som odpustil –

najlepšia vec –

najhoršia vec –

Slovo, ktoré by som chcel použiť
a aký si myslím, že bol –

je darebák.

Fakt, že klamal, kradol a podvádzal

a išiel do basy...

Celé to zahŕňa slovo „darebák“.

EH: Hovorí sa, že amatéri
si požičiavajú a profíci kradnú.

NL: Ja som profík.

EH: Si.

(smiech)

A ten citát je pripisovaný
Johnovi Lennonovi,

ale ukázalo sa,
že ho ukradol T.S. Eliotovi.

Takže si v dobrej spoločnosti.

(smiech)

EH: Chcel by som hovoriť o tvojej práci.

Samozrejme o vplyve, ktorý tvoja práca
mala, bolo napísaného mnoho

a som si istý, že si o tom
počúval celý život:

čo znamenala pre ľudí,

čo znamenala pre našu kultúru,

počul si potlesk, keď som vymenoval
len zopár show,

polovica ľudí tu v sále
vyrastala na tvojej tvorbe.

Ale boli niekedy príbehy
o vplyve tvojej práce,

ktoré ťa prekvapili?

NL: Och, bože –

prekvapili a potešili od hlavy po päty.

Minulý rok vyšiel „Večer
s Normanom Learym“,

ktorý dala dokopy
skupina hip-hopových impresáriov

umelcov a [Filmová] Akadémia.

Podtitul podujatia bol

Čo má spoločné 92 ročný Žid –

vtedy 92 ročný –

a svet hip-hopu?

Russel Simmons bol na scéne.

A keď hovoril o mojich show,

nehovoril o Hollywoode

George Jefferson v „Jeffersonovcoch“

alebo o show číslo päť.

Hovoril o jednoduchej veci,
ktorá spravila veľký –

EH: Dojem?

NL: Naňho veľký dojem –

Váhal som nad slovom „zmena“.

Je pre mňa ťažké si predstaviť,

chápeš, že mením niečí život,

ale tak to povedal.

Videl Georgea Jeffersona vystaviť šek

a netušil, že černoch
môže vystavovať šeky.

A povedal, že to ovplyvnilo jeho život –

zmenilo to jeho život.

A keď počujem príbehy ako tento –

drobnosti –

pretože viem, že v sále nie je nikto,

kto by dnes neurobil
pre niekoho nejakú drobnosť,

či už je to úsmev alebo nečakaný pozdrav.

Taká malá tá vec bola.

Mohol to byť kulisár,

kto dal na scénu šekovú knižku

a George nemal čo robiť počas monológu,
tak vypísal šek,

neviem.

Ale –

EH: Takže k tomu dlhému zoznamu,
čo som predniesol na začiatku,

by som mal pridať, že si vynašiel hip-hop.

(smiech)

NL: Tak...

EH: Chcel by som hovoriť o –

NL: Tak to sprav.

(smiech)

EH: Viedol si život,
kde si dosahoval úspechy,

ale tvoj život mal tiež zmysel.

A každý z nás sa snaží
dosiahnuť tieto dve veci –

nie každému sa to podarí.

Ale aj tí, ktorým sa podarí dosiahnuť obe,

veľmi ojedinelo vedia,
ako ich dosiahnuť naraz.

Ty si dokázal posunúť kultúru
dopredu cez svoje umenie,

zatiaľ čo si mal komerčný úspech.

Ako si to dokázal?

NL: Toto mi napadne, keď počujem
výpočet mojich úspechov.

Naša planéta je jedna z miliardy,

to nám hovoria,

vo vesmíre, ktorých sú miliardy –

miliardy vesmírov,

miliardy planét...

ktoré sa snažíme zachrániť

a ktoré vyžadujú záchranu.

Ale...

čokoľvek som možno dosiahol –

moja sestra sa ma raz opýtala,
čo má robiť s niečim,

čo sa dialo v Newingtone v Connecticute.

A ja som jej povedal: „Napíš starostovi
alebo niekomu takému.“

A ona mi povedala: „Ale ja nie som
Norman Lear, som Claire Lear.“

A to bolo prvý raz, čo som povedal to,
čo hovorím vždy.

Povedal som: „Claire, ak porovnáš
všetko, čo si myslíš, že som spravil,

a všetko, čo si spravila ty,“ –

nikdy neopustila Newington –

„a ak zvážiš veľkosť našej planéte

a porovnáš, čo si myslíš, že som urobil,
a čo si urobila ty,

je to takto blízko.“

Takže...

Som presvedčený, že sme všetci zodpovední

za to, aby sme urobili toľko,
ako som mohol urobiť ja.

A chápem, čo hovoríš –

EH: To je naozaj vyhýbavá odpoveď –

NL: Ale musíš si naozaj uvedomiť
veľkosť a rozsah

tvorcovho plánu.

EH: Ale tu na tejto planéte
na tebe naozaj záležalo.

NL: Som naničhodník.

(smiech)

EH: Tak mám ešte jednu otázku.

Na koľko rokov sa cítiš?

NL: Som rovesník kohokoľvek,
s kým sa rozprávam.

EH: Ja sa cítim na 93.

(potlesk)

NL: Skončili sme?

EH: Cítim sa na 93,

ale verím, že raz sa budem cítiť
tak mlado, ako osoba, oproti ktorej sedím.

Dámy a páni,

jedinečný Norman Lear.

(potlesk)

NL: Ďakujem.

(potlesk)