Ben Saunders: Prečo vôbec vychádzať z domu?

Prieskumník Ben Saunders chce, aby ste vyšli z domu! Nie preto, že je to tam vždy príjemné a milé, ale preto, že v tom je zmysel života a "šťava, ktorú môžeme vysať z našich hodín a dní." A aký bude Saunderov ďalší výlet mimo domu? Pokúsi sa stať prvým človekom na svete, ktorý prejde peši z pobrežia Antarktídy na Severný pól a späť.

V podstate sa živím ťahaním saní,

takže nie je zložité ma intelektuálne vyviesť z miery,

ale prečítam vám túto otázku

z jedného tohtoročného interview:

Z filozofického hľadiska, potláča neustály prísun

informácií našu predstavivosť

alebo nahrádza snahy o dosiahnutie našich snov?

Veď napokon, ak niekto niekde niečo vykonáva

a my sa na tom môžeme virtuálne zúčastnovať,

prečo vôbec vychádzať z domu?

Zvyčajne bývam predstavený ako polárny prieskumník.

Nie som si istý, či je to ten najprogresívnejší

a najmodernejší názov profesie, no viac než dve percentá

svojho života som strávil v stane za Severným polárnym kruhom,

takže mimo domu trávim dosť veľa času.

Myslím, že mám v povahe veci skôr robiť

ako ich pozorovať či o nich len premýšľať

a práve túto rozdielnosť, túto priepasť medzi myšlienkou a samotným konaním

sa tu pokúsim trocha preskúmať.

Najvýstižnejšia odpoveď na otázku "Prečo?",

ktorá ma trápi posledných 12 rokov,

sa pripisuje tomuto švihácky vyzerajúcemu chlapíkovi

stojacemu vzadu, druhému zľava.

Je to George Lee Mallory, mnohým z vás toto meno niečo hovorí.

Naposledy ho videli v roku 1924, ako mizne v oblakoch

blízko vrcholu Mt. Everestu.

Možno sa stal, a možno tiež nie, prvým človekom, ktorý zdolal Mt. Everest,

a to viac než 30 rokov pred Edmundom Hillarym.

Nikto nevie, či sa dostal až na vrchol. Ostáva to záhadou.

Mallorymu sa však pripisuje výrok: "Lebo tam je."

Tiež si však nie som istý, či to skutočne povedal,

existuje len veľmi málo dôkazov. Ale to, čo povedal určite

je v skutočnosti oveľa krajšie.

Opäť to mám vytlačené a prečítam vám to.

"Prvá otázka, ktorú sa opýtate

a na ktorú sa musím snažiť nájsť odpoveď je:

"Je dobytie Mt. Everestu na niečo dobré?"

A moja odpoveď musí byť - nie.

Z dobytia Mt. Everestu neplynie ani najmenší prospech.

Môžeme sa síce naučiť niečo málo o správaní sa

ľudského tela vo vysokých nadmorských výškach

a lekári môžu tieto poznatky

využiť napríklad v letectve,

ale inak to neprinesie vôbec nič.

Spať neprinesieme ani trochu zlata či striebra,

žiadny drahokam, uhlie alebo železo.

Nenájdeme tam ani kúsok pôdy, na ktorej by sa dali

pestovať jedlé plodiny. Takže to nie je dobré na nič.

Ak nepochopíte, že v človeku je niečo,

čo ho núti reagovať na výzvu tejto hory

a pokúsiť sa ju zdolať, a že tento boj

je bojom samotného života a snahou ísť stále vyššie a vyššie,

tak potom nepochopíte ani to, prečo tam ideme.

To, čo si z tohto dobrodružstva odnesieme, je číra radosť

a radosť je, napokon, zmyslom života.

Nežijeme preto, aby sme jedli a zarábali.

Jeme a zarábame preto, aby sme si mohli užívať život.

Toto je zmyslom života, tak ako aj jeho účelom."

Mallory teda tvrdí, že opustiť domov a zúčastniť sa

všetkých tých dobrodružstiev je radosť a zábava.

To sa však akosi nezhoduje s mojimi skúsenosťami.

Zatiaľ najďalej od domu som sa dostal

na jar roku 2004. Stále presne neviem,

čo ma to pochytilo, ale mojím plánom bol samostatný

prechod Severným ľadových oceánom, bez akéhokoľvek doprovodu.

V podstate som plánoval prejsť zo severného pobrežia Ruska

na Severný pól a potom pokračovať až k severnému pobrežiu Kanady.

Nikto dovtedy nič také neurobil. Vtedy som mal 26 rokov.

Veľa odborníkov tvrdilo, že je to nemožné

a moja mama z toho tiež nebola dvakrát nadšená.

(Smiech)

Cesta z malej meteorologickej stanice na severnom

pobreží Sibíri do môjho východzieho bodu,

k hromade ľadu na pobreží Severného ľadového oceánu,

trvala asi päť hodín. Ak niekto z vás sledoval nebojácneho

Felixa Baumgartnera stúpať hore radšej než padať,

viete si predstaviť moje obavy,

keď som sedel v helikoptére ženúcej sa na sever,

a tiež ten skľučujúci pocit, ktorý ma začínal ovládať.

Len som sedel a premýšľal, prečo som sa to, preboha, dal.

Trocha pre zábavu, trocha pre radosť.

Mal som 26. Pamätám si, ako som tam sedel

a díval sa na sane. Mal som pripravené lyže,

satelitný telefón a pumpovaciu zbraň pre prípad,

že by na mňa zaútočil ľadový medveď.

Spomínam si, ako som sa pozeral von oknom na druhú helikoptéru.

Obe sa hnali neuveriteľným sibírskym úsvitom

a jedna moja polovica sa cítila ako niečo medzi Jasonom Bourneom

a Wilfriedom Thesingerom. Tá druhá polovica

na mňa bola dosť hrdá, ale najviac zo všetkého som bol dočista vydesený.

Táto moja cesta trvala 10 týždňov, 72 dní.

Nevidel som nikoho iného. Túto fotku sme urobili vedľa helikoptéry.

Okrem toho som celých 10 týždňov nikoho nevidel.

Severný pól je priamo uprostred mora, tak som sa musel

vydať cez zamrznutý povrch Severného ľadového oceána.

NASA vtedajšie poveternostné podmienky popísala ako najhoršie, aké tam kedy boli zaznamenané.

Ťahal som so sebou 180 kíl jedla, paliva a zásob,

čo je okolo 400 libier. Priemerná teplota za tých 10 týždňov

bola mínus 35. Najviac klesla na mínus 50.

Takže opakujem, neužil som si tam nejako extra veľa zábavy či radosti.

Avšak jedna z tých čarovných vecí na tejto ceste je,

že vďaka tomu, že som sa presúval po mori,

po tej plávajúcej, pohyblivej mase ľadu,

ktorá pláva na povrchu Severného ľadového oceána,

je to prostredie, ktoré sa neustále mení.

Ľad sa stále hýbe, láme, posúva a znovu zamŕza,

takže prírodné scenérie, ktoré som pozoroval takmer 3 mesiace

boli pre mňa úplne jedinečné. Nikto nikdy nebude môcť vidieť

toto prostredie tak, ako som ho pozoroval ja počas tých 10 týždňov.

A to je, myslím, ten najlepší dôvod, prečo vyjsť z domu.

Síce vám môžem skúsiť povedať, aké to bolo,

ale nikdy nebudete vedieť presne, aké to bolo.

A čím viac sa budem snažiť vám priblížiť, ako osamelo som sa cítil,

keď som bol jediným človekom na 5,4 miliónoch štvorcových míľ

v zime, ktorá počas zlého dňa dosahovala so studeným vetrom aj mínus 75 stupňov,

tým viac mi budú dochádzať slová a nebudem schopný vám to priblížiť.

A preto sa mi zdá, že podniknúť niečo,

skúsiť niečo zažiť, zapojiť sa do niečoho, snažiť sa o niečo

miesto sledovania a obdivovania,

to je ten základ života,

tá šťava, ktorú môžeme vysať z našich hodín a dní.

Rád by som však na niečo upozornil.

Podľa mojich skúseností, skúsiť život na hranici ľudských

možností je tak trochu návykové.

A to nemyslím len hlúpe husárske kúsky

edvardiánskeho štýlu,

ale aj oblasť rakoviny pakreasu,

je na tom niečo návykové a v mojom prípade

by sa polárne expedície dali prirovnať

k závislosti na cracku.

Neviete presne, aké dobré to je, kým to neskúsite,

ale má to schopnosť vyhodiť do vzduchu všetky moje peniaze

a zničiť každý jeden vzťah, ktorý som kedy mal,

tak pozor na to, čo si želáte.

Mallory tvrdil, že v človeku je niečo, čo ho núti

odpovedať na výzvu hory

a mňa zaujíma, či je niečo v tej samotnej výzve,

v tej snahe a čiastočne v tých veľkých,

nedokončených výzvach, ktorým ľudstvo čelí a

ktoré nás lákajú. V mojom prípade je to určite tak.

Je jedna nedokončená výzva,

ktorá ma láka väčšinu môjho dospelého života.

Mnoho z vás pozná nasledujúci príbeh.

Tu je fotografia kapitána Scotta a jeho tímu.

Scott sa pred vyše sto rokmi rozhodol, že sa pokúsi stať

prvým človekom, ktorý dosiahne Južný pól.

Nikto nevedel, čo ho tam čaká. Južný pól nebol vtedy

zmapovaný. Vedeli sme viac o povrchu Mesiaca

než o srdci Antarktídy.

Scott, ako mnoho z vás vie, bol v snahe porazený

Roaldom Amundsenom a jeho nórskym tímom,

ktorí použili psami ťahané sane. Scottov tím šiel peši,

všetkých päť malo popruhy, na ktorých ťahali sane

a keď konečne prišli na Južný pól a našli tam nórsku vlajku,

viem si predstaviť, aký to musel byť horký a demoralizujúci pocit.

Všetci piati sa teda otočili a vybrali sa späť na pobrežie

a všetci piati na tejto ceste aj zomreli.

V súčasnosti existuje mylná predstava,

že na poli prieskumníctva a dobrodružstva bolo už všetko urobené.

Keď rozprávam o Antarktíde, ľudia často hovoria:

"To je ale zaujímavé, nebol tam nedávno na bicykli

ten chlapík, čo moderuje Reflex?"

Alebo: "To je milé, vieš, moja babička sa chystá

na budúci rok na plavbu do Antarktídy.

Je nejaká šanca, že by ste sa tam stretli?"

(Smiech)

Ale Scottova cesta zostáva nedokončená.

Nikto zatiaľ neprešiel od pobrežia Antarktídy

na Severný pól a zase naspäť.

Je to, pravdepodobne, najodvážnejšia snaha

od edvardiánskeho zlatého veku objavov

a zdá sa mi, že keď vezmeme do úvahy

všetko, čo sme za posledné storočie objavili,

od liečby skorbutu po solárne panely, tak je najvyšší čas,

aby niekto dokončil to, čo Scott začal.

A to je presne to, čo plánujem urobiť.

Na budúci rok o takomto čase, v októbri, budem viesť trojčlenný tím bádateľov.

Bude nám trvať asi štyri mesiace ísť tam a späť.

Takáto je mierka. Tá červená čiara je cesta na Severný pól.

Potom sa otočíme a vrátime sa späť.

Som si plne vedomý tej irónie, keď vám hovorím,

že budeme blogovať a tweetovať. Budete môcť

sprostredkovane a virtuálne túto cestu absolvovať s nami

spôsobom, akým to ešte nikdy nikto nezažil.

A zároveň to pre mňa bude štvormesačná šanca

konečne prísť na najvýstižnejšiu odpoveď na otázku: "Prečo?"

Naše životy sú v súčasnosti bezpečnejšie a pohodlnejšie

ako boli kedykoľvek predtým. Prieskumníci dnes skutočne

nemajú veľmi čo preskúmavať. Výchovný poradca

u nás v škole mi to nikdy ako možnosť neponúkol.

Ak by som chcel, napríklad, vedieť,

koľko hviezd je v Mliečnej dráhe alebo

aké staré sú tie obrovské hlavy na Veľkonočnom ostrove

väčšina z vás by to mohla nájsť hneď teraz

a to dokonca bez toho, aby ste sa museli postaviť.

No napriek tomu, ak som sa niečo naučil za 12 rokov

ťahania ťažkých vecí po studených miestach, tak to je to,

že pravá, skutočná inšpirácia a duševný rast

prichádza s prekonávaním tažkostí a výziev,

s opustením toho, čo je pohodlné a známe

a s vykročením do neznáma.

V živote všetci máme búrky, ktoré treba prečkať a póly, ku ktorým treba dôjsť

a ja si myslím, že - obrazne povedané -

všetci by sme mohli mať osoh z toho, keby sme vychádzali z domu

o niečo častejšie, stačí len nabrať odvahu.

Rád by som vás teda vyzval, aby ste otvorili dvere čo i len o kúsok viac

a pozreli sa, čo čaká vonku.

Ďakujem veľmi pekne.

(Potlesk)