Nádejné poučenie z boja za pralesy

„Zachráňme pralesy“ je ochranársky slogan starý ako svet, ale Tasso Azevedo nás nadchne tým, ako sa nám dnes v tomto boji darí. Po neuveriteľných stratách v deväťdesiatych rokoch pomáhajú nové zákony (a transparentné dáta) spomaliť deforestáciu v Brazílii. Stačí to? Ešte nie. Má päť nápadov, čo podniknúť ďalej. A pýta sa, či nám lekcia, ktorú sme získali v Brazílii, pomôže vyriešiť ešte väčší problém: svetovú zmenu klímy.

Keď pred 500 rokmi prišli
Portugalci do Latinskej Ameriky,

samozrejme tam našli nádherný prales.

A v tej záplave biodiverzity,
akú nikdy predtým nevideli,

ich pozornosť rýchlo upútal jeden strom.

Keď narežete kôru, nájdete
pod ňou tmavočervenú živicu,

ktorou sa dá maľovať
i farbiť látky na šaty.

Pôvodní obyvatelia volali strom
„červené drevo“, portugalsky „pau brasil“

a preto krajina získala meno
„kraj brazilu“ a neskôr Brazília.

Jediná krajina, ktorá nesie meno stromu.

Viete si teda predstaviť, že
byť v Brazílii lesníkom je super,

okrem iných dôvodov.

Všade okolo nás sú výrobky z dreva.

Okrem toho

je les veľmi dôležitý
pre reguláciu klímy.

V Brazílii skoro 70 % výparu,
z ktorého vzniká dážď,

pochádza z pralesa.

Len Amazónia pumpuje do atmosféry
20 miliárd ton vody denne.

To je viac vody, než privedie do mora
Amazonka, najväčšia rieka sveta,

čo je 17 miliárd ton denne.

Keby sme mali varom získať toľko pary,
že by nahradila evapotraspiráciu,

spotrebovali by sme šesť mesiacov
kapacity všetkých elektrární sveta.

Je to ukrutná služba pre nás všetkých.

Na svete máme asi
4 miliardy hektárov lesa.

To je asi tak Čína, USA,
Kanada a Brazília dokopy,

aby ste mali predstavu o mierke.

Tri štrvtiny sú v miernom pásme

a len štvrtina v trópoch,

ale táto štvrtina, miliarda hektárov,
nesie najviac biodiverzity,

a čo je dôležité, polovicu všetkej
živej biomasy, uhlíka.

Pred 2000 rokmi sme mali
6 miliárd hektárov lesa,

o 50 % viac než máme dnes.

za posledných 2000 rokov
sme stratili dve miliardy hektárov.

Ale o polovicu z toho sme prišli
za posledných sto rokov.

Keď sme po odlesňovaní
mierneho pásma

začali odlesňovať tropické pralesy.

Pozrime sa na to takto: za sto rokov

sme stratili rovnakú plochu
tropického lesa,

akú sme stratili za 2000 rokov
v miernom pásme.

Taká je naša rýchlosť deštrukcie.

Brazília je dôležitý dielik
v tejto skladačke.

Máme druhý najväčší les sveta,
hneď po Rusku.

Konkrétne 12 % všetkých
lesov je v Brazílii,

z toho väčšina v Amazónii.

To je najväčší les, ktorý máme,
obrovská rozloha.

Vidíte, že by sa tam zmestilo
mnoho európskych krajín.

80 % je stále pokrytých lesom.

To je dobrá správa.

Ale 15 % sme stratili
len za posledných 30 rokov.

Ak to takto pôjde ďalej,

veľmi skoro stratíme tie mocné pľúca,
ktoré v Amazónii máme

a ktoré regulujú našu klímu.

Rýchlosť odlesňovania stále rástla

na prelome tisícročí.

[Vývoj deforestácie v Amazónii]

(zvuk motorovej píly a padajúceho stromu)

27 tisíc kilometrov štvorcových za rok.

To je 2,7 milióna hektárov.

To je skoro ako
polovica Kostariky každý rok.

Vtedy – to sme v roku 2003, 2004 –

som začal pracovať pre vládu.

A spoločne s kolegami
zo štátnej lesnej správy

sme mali vytvoriť tím,
vyšetriť príčiny odlesňovania

a navrhnúť akčný plán
na celonárodnej úrovni,

ktorý by spájal
samosprávy, tretí sektor,

obchod, miestne komunity

v snahe bojovať proti príčinám.

Náš plán mal 144 návrhov
v rôznych odvetviach.

Tak si ich všetky prejdeme po poriadku.

Nie, len pár príkladov toho,
čo sa urobilo v nasledujúcich rokoch.

Najprv sme spolu s NASA
vyvinuli systém,

ktorý sleduje, kde deforestácia
práve prebieha,

skoro v reálnom čase.

Takže teraz máme v Brazílii systém, DETER,

kde každý mesiac – dva

dostaneme správy o
prebiehajúcom odlesňovaní,

takže môžeme včas zasiahnuť.

Všetky informácie
sú transparentné,

ktokoľvek môže naše výsledky
nezávisle replikovať.

Vďaka tomu sa nám podarilo,
okrem iného,

zaistiť 1,4 milióna kubíkov dreva,
ktoré bolo vyťažené ilegálne.

Časť z toho sme napílili a predali
a z tých peňazí vznikol fond,

z ktorého sa nadačne financujú
miestne ochranárske projekty.

Tiež sme vďaka tomu mohli
robiť veľké zásahy

proti korupcii a nezákonnej činnosti,

vo väzení skončilo 700 ľudí
vrátane mnohých verejných činiteľov.

Potom sme zabezpečili, aby oblasti,

kde prebiehala nezákonná ťažba,
nedostali peniaze ani pôžičku.

Prepojili sme to od bankového systému
až po koncových používateľov.

Takže supermarkety, bitúnky a podobne,

ktoré nakupujú produkty
z ilegálne vyrúbaných plôch,

by mali byť za odlesňovanie
tiež zodpovedné.

To všetko preto, aby sme problém
riešili v jeho súvislostiach.

Dosť sa venujeme aj
majetkovým právam na pôdu.

To je pri konfliktoch veľmi dôležité.

Vytvorili sme 50 miliónov hektárov
chránených území,

čo je asi rozloha Španielska.

Z toho osem miliónov patrí
pôvodným kmeňom.

Začínajú sa ukazovať výsledky.

Za posledných 10 rokov

sa odlesňovanie v Brazílii znížilo o 75 %.

(potlesk)

Ak to porovnáme s priemerným
tempom deforestácie

v predchádzajúcom desaťročí,

zachránili sme 8,7 miliónov hektárov,
čo je rozloha Rakúska.

Čo je ešte dôležitejšie,
zabránili sme tak emisii

3 miliárd ton CO2 do atmosféry.

To je zďaleka najväčší ťah
v boji proti skleníkovým plynom

v histórii, ako pozitívna akcia.

Človek by si myslel,
že také veľké zásahy

proti deforestácii

budú mať ekonomický dopad,

pretože sa prestane
obchodovať alebo tak.

Napodiv opak je pravdou.

V dobe, keď deforestácia
najviac klesala,

sila ekonomiky sa zdvonásobila
oproti predchádzajúcej dekáde,

počas ktorej deforestácia rástla.

To je pre nás dobré poučenie.

Možno to spolu vôbec nesúvisí,

ako sme práve zistili
po znížení deforestácie.

Sú to všetko dobré správy,
veľký úspech

a právom naň môžeme byť hrdí.

Ale ani zďaleka to nestačí.

Vezmime si deforestáciu
v Amazónii za rok 2013,

bolo to vyše pol milióna hektárov,

to znamená, že každú minútu
sa v Amazónii vyrúbe

plocha veľkosti dvoch futbalových ihrísk.

To bolo len minulý rok.

Ak to sčítame s odlesňovaním
v ostatných brazílskych biómoch,

stále máme najväčšie
tempo deforestácie na svete.

Ako keby sme boli lesní hrdinovia

a šampióni deforestácie zároveň.

Nemôžme byť spokojní,
ani náhodou.

Takže podľa mňa
je ďalším krokom

boj za nulovú stratu
zalesnenia v Brazílii,

to si dať za cieľ do roku 2020.

To je náš ďalší krok.

Mňa vždy zaujímal vzťah

medzi klimatickou zmenou a lesmi.

Za prvé, deforestácia môže za
15 % emisií skleníkových plynov,

takže je to veľká časť problému.

Ale zároveň môžu byť lesy
veľkou časťou riešenia,

pretože sú najlepším známym spôsobom
zachytávania a ukladania uhlíka.

Existuje ešte jedna spojitosť
medzi klímou a lesmi,

ktorá ma v roku 2008 tak chytila,
že som sa pracovne preorientoval

z lesov na klimatické zmeny.

Navštívil som Kanadu,
Britskú Kolumbiu,

spoločne s riaditeľmi
lesných správ ďalších krajín,

s ktorými máme takú družbu,
Kanada, Rusko, India, Čína, USA.

A tam sme sa stretli

s týmto lykožrútom
(Dendroctonus ponderosae),

ktorý doslova zožiera
kanadské lesy.

Tie hnedé stromy, čo tu vidíme,
to sú mŕtve stromy.

Stojace mŕtve stromy,
obete lariev lykožrúta.

Ide o to, že populácia tohto chrobáka

býva regulovaná chladným počasím v zime.

Veľa rokov však už nemajú
dostatočne chladné zimy na to,

aby sa kôrovec nepremnožil.

Stal sa z neho mor,
ktorý zabíja miliardy stromov.

Vrátil som sa teda s poznatkom,
že les je vlastne

jednou z prvých a najhorších
obetí klimatickej zmeny.

[Problém – Riešenie
– Obeť]

Napadlo mi, že ak sa
nám s kolegami aj podarí

zastaviť deforestáciu,

možno neskôr aj tak boj prehráme,
kvôli klimatickej zmene,

prinášajúcej povodne,
teplo, požiare a podobne.

Takže som sa rozhodol
odísť z lesnej správy

a pracovať priamo s klimatickou zmenou,

snažiť sa porozumieť tej výzve
a tam začať.

Výzva klimatickej zmeny je úplne jasná.

Cieľ je jednoznačný.

Chceme obmedziť nárast
priemernej teploty planéty na 2 °C.

Z viacerých dôvodov.

Do toho teraz nebudem zachádzať.

Ale aby sme docielili limit 2 °C,

ktorý by nám dovolil prežiť,

Medzivládny panel o zmene klímy
(IPCC) stanovil,

že môžeme vypustiť celkovo
ešte tisíc miliárd ton CO2

od teraz až do konca storočia.

Ak toto číslo delíme počtom rokov,

máme priemerne
11 miliárd ton CO2 na rok.

Čo je to tona CO2?

Asi toľko, čo ročne
vypustí malé auto

pri 20 najazdenných kilometroch denne.

Alebo jednosmerný let

zo São Paula do Johannesburgu
alebo do Londýna.

Tam a späť, dve tony.

Takže 11 miliárd ton je dvakrát toľko.

Dnes sú ročné emisie
50 miliárd ton a stále rastú.

Rastú a do roku 2020
to možno bude 61 gigaton.

Do roku 2050 to treba
stiahnuť na 10.

A dovtedy

populácia vzrastie zo 7 na 9 miliárd,

ekonomika vzrastie
zo 60 triliónov dolárov v roku 2010

na 200 triliónov dolárov.

Takže potrebujeme
veľké zvýšenie účinnosti,

aby sme sa za siedmich ton CO2
na osobu a rok

dostali na približne jednu tonu.

Treba si vybrať.
Budeme lietať či budeme mať autá.

Nízkouhlíková ekonomika

Otázka je: Zvládneme to?

To je úplne rovnaká otázka,

akú som si kládol pri zostavovaní
plánu na boj s deforestáciou.

Je to obrovský problém, taký komplexný.
Zvládneme to?

Ja myslím, že áno.
Pozrime sa na to takto:

Deforestácia spôsobila 60 %
emisií skleníkových plynov

v Brazílii v poslednom desaťročí.

Teraz sme niečo pod 30 percentami.

Na svete je tých 60 % energia.

Ak sa popasujeme priamo s energiou,

rovnako ako sme sa
popasovali s deforestáciou,

možno máme šancu.

Je päť vecí, ktoré by sme
podľa mňa mali urobiť.

Za prvé, treba odviazať rozvoj
od uhlíkových emisií.

Nemusíme premeniť všetky lesy na holoruby,
aby sme vytvorili pracovné miesta,

pozdvihli poľnohospodárstvo a ekonomiku.

To sme dokázali znížením deforestácie.

Ekonomika stále rastie.

To isté sa môže stať v energetike.

Za druhé, treba priviesť finančné
podnety na správne miesta.

Dnes ide 500 miliárd dolárov ročne
na dotácie do fosílnych palív.

Alebo prečo nezavedieme cenu za uhlík
a nedotujeme radšej obnoviteľné zdroje?

Za tretie, treba merať a zverejniť,

kde, kedy a kto vypúšťa skleníkové plyny,

aby sme mohli cielene zasiahnuť
v každom z prípadov.

Za štvrté, musíme preskočiť
niektoré cesty rozvoja,

predsa nepotrebujete najprv
zaviesť telefónnu linku,

aby ste mohli prejsť na mobily.

Rovnako nemusíme
priviesť fosílne palivá

miliarde ľudí, ktorí zatiaľ
nemajú prístup k energiám,

predtým ako prejdú
na čisté energie.

Za piate, to je posledné,

treba, aby vlády, spoločnosti
a občianska spoločnosť

spolu zdieľali zodpovednosť.

Každý má na tom svoj diel práce,
a treba, aby sa jej chopil.

Na záver,

myslím, že budúcnosť nie je ako osud,

na ktorý pasívne čakáte,
akoby sa nič nedialo.

Potrebujeme odvahu zmeniť svoju cestu,

investovať do niečoho nového,

veriť, že zmeniť cestu naozaj dokážeme.

S týmto sme v Brazílii
pristúpili k deforestácii

a dúfam, že celosvetovo tak
môžeme pristúpiť ku klimatickej zmene.

Ďakujem vám.

(potlesk)