Jane McGonigal: Hra, ktorá vám dá 10 rokov života naviac

Po tom, čo sa návrhárka hier Jane McGonigal po vážnom otrase mozgu ocitla pripútaná na lôžko mysliac na samovraždu, napadla ju úžasná myšlienka, ako sa zotaviť. Ponorila sa do vedeckého výskumu a vytvorila liečebnú hru SuperLepší. V tomto dojemnom prejave McGonigal vysvetľuje, ako vám táto hra pomôže zlepšiť odolnosť - a ako vám pridá sedem a pol minúty života.

Som hráč a to znamená, že mám rada výzvy.

Mám rada špeciálne misie a tajné ciele.

Takže, tu je moja špeciálna misia pre túto prednášku:

Pokúsim sa predĺžiť život

každej osoby v tejto miestnosti

o sedem a pol minúty.

Myslím to vážne, budete žiť o sedem a pol minúty dlhšie

než by ste žili za iných okolností,

a to len preto, že ste sledovali túto prednášku.

Vidím, že niektorí z vás sa na to dívajú trochu skepticky.

To je v poriadku, pretože, dávajte pozor -

urobila som výpočty, aby som dokázala, že to je možné.

Aj keď vám to teraz nebude dávať príliš veľký zmysel.

Vysvetlím vám to neskôr,

teraz si len prosím všimnite číslo na spodku -

plus 7,68245837 minúty,

to bude môj darček pre vás, pokiaľ budem úspešná vo svojej misii.

Vy ale tiež budete mať jednu tajnú misiu.

Vašou úlohou bude vymyslieť, ako strávite

svojich extra sedem a pol minút života.

Myslím si, že by ste s nimi mali spraviť niečo neobvyklé,

pretože tieto minúty sú bonusové minúty. Normálne by ste ich nikdy nezískali.

A pretože som návrhár hier, môžete si pomyslieť:

"Už viem, čo bude chcieť, aby sme spravili s tými minútami,

bude chcieť, aby sme ich strávili hraním hier."

To je veľmi rozumný predpoklad,

vezmúc v úvahu, že sa pre mňa už stalo takmer zvykom povzbudzovať ľudí

v tom, aby strávili viac času hraním hier.

Počas svojej prvej prednášky pre TED

som napríklad navrhla, že by sme na celej planéte mali hraním videohier stráviť

21 miliárd hodín týždenne

21 miliárd hodín je veľmi veľa času.

Je to tak veľa času, že najčastejším nevyžiadaným komentárom,

ktorého sa mi od ľudí na celom svete dostalo

odkedy som mala svoj prvý prejav na TEDe, je:

Jane, hry sú úžasné a vôbec, ale naozaj si na smrteľnej posteli budeš želať,

aby si bola strávila viac času hraním hry Angry Birds?

Tá myšlienka, že hry sú stratou času, ktorého nakoniec budeme ľutovať,

je tak silne zakorenená, že ju počúvam úplne všade, kam sa pohnem.

Dám vám príklad zo života: Len pred pár týždňami

sa môj taxikár v momente, keď zistil, že ja a môj kamarát sme v meste

na konferencii herných vývojárov,

otočil dozadu a povedal - citujem -

"Neznášam hry. Strata života. Predstavte si, ako na konci svojho života

budete všetok ten čas ľutovať."

Ja tento problém beriem vážne.

Tým myslím, že chcem, aby hry vo svete konali dobro.

Nechcem, aby hráči ľutovali čas, ktorý strávili hraním,

čas, ktorý som ich nabádala stráviť hraním.

Takže som nad touto otázkou nedávno veľmi veľa rozmýšľala.

Budeme na smrteľnej posteli ľutovať

čas, ktorý sme strávili hraním hier?

Mohlo by vás to prekvapiť, ale vyzerá to,

že na túto otázku dokonca existuje vedecký výskum.

Je to čistá pravda. Pracovníci hospicu,

ľudia, ktorí sa starajú o ľudí na sklonku ich životov,

nedávno publikovali správu o veciach, ktoré ľudia najčastejšie ľutujú,

keď sú doslova a do písmena na smrteľnej posteli.

A to je to, o čom by som sa tu s vami dnes rada podelila -

Top 5 vecí, ktoré ľutujeme, keď zomierame.

Jedna: Kiežby som nebol tak veľa pracoval.

Dva: Kiežby som bol viac býval v kontakte s priateľmi.

Tri: Kiežby som sám sebe dovolil byť šťastnejší.

Štyri: Kiežby som bol mal odvahu ukázať svoje skutočné ja.

A päť: Kiežby som bol nasledoval svoje sny,

namiesto toho, čo odo mňa očakávali druhí.

Nuž, aspoň pokiaľ viem, nikto nikdy nepovedal žiadnemu pracovníkovi hospicu,

"Kiežby som bol strávil viac času hraním videohier,"

ale keď počúvam týchto top 5 sklamaní pred smrťou,

nemôžem si pomôcť, ale počujem päť hlbokých ľudských túžob,

ktoré nám hry v skutočnosti pomáhajú vyplniť.

Napríklad: želal by som si, aby som nestrávil toľko času v práci.

Toto pre veľa ľudí zároveň znamená: želal by som si, aby som strávil viac času

so svojou rodinou, so svojimi deťmi, keď vyrastali.

My predsa vieme, že spoločné hranie hier pomáha úžasným spôsobom

stmeliť rodinu.

Nedávna štúdia z Univerzity Brighama Younga,

Škola rodinného života, oznámila, že rodičia, ktorí

strávia viac času hraním video hier so svojimi deťmi

majú s nimi aj v živote oveľa silnejší vzťah.

Želal by som si, aby som viac býval v kontakte so svojimi priateľmi.

Nuž, stovky miliónov ľudí

hrajú na sociálnych sietiach hry typu FarmVille alebo Words With Friends,

aby zostali so svojimi priateľmi zo skutočného života a rodinou v každodennom kontakte.

A nedávna štúdia z Michiganskej Univerzity ukazuje,

že tieto hry sú neuveriteľne mocné nástroje

na usporadúvanie si vzťahov.

Pomáhajú nám zostať v kontakte s ľuďmi z nášho okolia,

od ktorých by sme sa inak postupom času vzdialili,

ak by sme spolu nehrali hry.

Želal by som si, aby som si dovolil byť šťastnejší.

Tu mi zase nedá nespomenúť si na prelomové klinické experimenty,

ktoré boli nedávno vykonané na Univerzite Východnej Karolíny,

a ktoré ukazujú, že online hry môžu dosahovať pri liečbe

klinickej úzkosti a depresie lepšie účinky ako farmaká.

Iba 30 minút hrania nejakej hry online denne

postačuje na to, aby sa vám dramaticky zlepšila nálada

a dlhodobo vzrástol pocit šťastia.

Želal by som si, aby som bol mal odvahu vyjadriť svoje skutočné ja.

Hmm, avatary sú predsa spôsob vyjadrenia vlastného ja,

naša najhrdinskejšia, najzidealizovanejšia verzia toho, čím by sme sa mohli stať.

Na tomto alter-ego portréte vytvorenom Robbie Cooperom môžete vidieť

hráča a jeho avatara.

Momentálne je to už 5 rokov, čo prebieha na Standfordskej univerzite výskum

ohľadom toho, ako hranie hier s naším zidealizovaným avatarom

mení naše myslenie a správanie v reálnom živote,

ako nás to robí odvážnejšími, ambicióznejšími,

zameranejšími na dosiahnutie svojich cieľov.

Želal by som si, aby som bol nasledoval svoje sny,

a nie robil to, čo odo mňa očakávali ostatní.

Dokážu už toto hry? Nie som si istá,

takže som tu nechala otáznik, otáznik zo Super Maria.

Ale k tomuto sa ešte vrátime.

Vy sa však asi medzitým divíte,

ktože je táto návrhárka hier, čo nám tu rozpráva o

želaniach na smrteľnej posteli?

A pravdou je, že som nikdy nepracovala v hospici,

nikdy som nebola na smrteľnej posteli.

Nedávno som ale sama strávila tri mesiace v posteli s pocitom, že chcem zomrieť.

Skutočne som chcela zomrieť.

Rada by som vám teraz vyrozprávala svoj príbeh.

Začalo sa to pred dvoma rokmi, keď som si udrela hlavu a utrpela som otras mozgu.

Môj otras mozgu sa poriadne nevyliečil,

a po 30tich dňoch mi stále pretrvávali symptómy ako napríklad nepretržitá bolesť hlavy,

nevoľnosť, závrate, strata pamäti, zmätenosť.

Môj doktor mi odporučil, že na to, aby sa mi mozog vyliečil,

ho musím nechať odpočinúť.

Takže som sa musela vyhýbať všetkému, čo by mohlo spustiť moje symptómy.

To pre mňa znamenalo: žiadne čítanie, žiadne písanie, žiadne videohry,

žiadna práca alebo e-mail, žiaden beh, žiaden alkohol, žiaden kofeín.

Inými slovami - a myslím si, že viete, kam tým mierim -

žiaden dôvod na život.

Samozrejme, že je to myslené ako vtip,

ale vo všetkej vážnosti, samovražedné myšlienky sú celkom bežné v prípadoch,

keď pacient utrpí traumatické zranenie mozgu.

Stáva sa to v jednom prípade z troch, a stalo sa to aj mne.

Môj mozog mi začal hovoriť: "Jane, ty chceš zomrieť."

Povedal mi: "Už nikdy sa z toho nevystrábiš."

A tiež, že tá bolesť nikdy neskončí.

A tieto hlasy sa stali tak vytrvalými a presvedčivými,

že som sa oprávnene začala obávať o svôj život,

a potom som si po 34-roch dňoch povedala --

a na ten moment nikdy nezabudnem --

povedala som si - alebo sa zabijem

alebo túto situáciu zmením na hru.

Prečo práve na hru?

Z viac než desaťročie trvajúceho vlastného výskumu psychológie hier som vedela,

že keď hráme hru - a toto je vedecký fakt --

snažíme sa prekonať prekážky oveľa tvorivejšíím spôsobom,

s väčším odhodlaním, väčším optimizmom,

a jednoduchšie dokážame požiadať ostatných o pomoc.

A ja som chcela preniesť tieto rysy z hier do svojho skutočného života,

takže som si vytvorila hru na zotavovanie

nazvanú Jane - Zabíjač Otrasov Mozgu.

Vytvorila som si novú skrytú identitu,

a prvou vecou, ktorú som ako zabíjač spravila,

bolo, že som zavolala svojej sestre dvojičke - mám sestru, ktorá je moje identické dvojča a volá sa Kelly -

a povedala som jej - hrám hru, aby som si uzdravila mozog,

a chcem, aby si hrala so mnou.

Požiadať ju o pomoc týmto spôsobom bolo jednoduchšie.

Stala sa mojím prvým spojencom v tejto hre,

moj manžel Kiyash vstúpil do hry ako druhý,

a spolu sme identifikovali a zneškodňovali zloduchov.

Tými mohlo byť čokoľvek, čo by spustilo moje symptómy

a spomalilo uzdravovací proces,

veci, ako prudké svetlo a preplnené priestory.

Tiež sme zbierali a používali dobíjače energie.

To boli veci, ktoré som mohla urobiť aj vo svoj najhorší deň,

aby som sa cítila aspoň o trochu lepšie,

aspoň trošku produktívna.

Veci ako maznanie sa so psom po 10 minút,

alebo vstať z postele a spraviť si prechádzku okolo štvrte.

Tá hra bola veľmi jednoduchá:

vytvoriť si tajnú identitu, najať spojencov,

bojovať so zloduchmi, aktivovať dobíjače energie.

Ale aj napriek tomu, že hra bola tak jednoduchá,

ten závoj depresie a úzkosti sa odostrel,

a to iba pár dní po začatí hrania.

Jednoducho zmizol. Bolo to, ako keby sa stal zázrak.

Nešlo o nejakú zázračnú liečbu bolesti hlavy

alebo kognitívnych symptómov.

Tie pretrvávali ešte viac než rok.

a bol to zďaleka ten najťažší rok môjho života.

Ale aj napriek tomu, že symptómy pretrvávali,

aj napriek tomu, že som mala ešte stále bolesti, prestala som trpieť.

To, čo sa som dokázala touto hrou, ma prekvapilo.

Na internet som zavesila blog a videá

s návodom, ako hrať.

Faktom ale je, že nie všetci majú otras mozgu,

nie každý chce byť "zabíjačom",

takže som premenovala hru na SuperLepší.

A čoskoro sa mi začali ozývať ľudia z celého sveta,

ktorí si vytvorili svoju vlastnú tajnú identitu,

verbujúc vlastných spojencov, a stávali sa "SuperLepšími,"

stavali sa čelom k výzvam, akými sú rakovina či chronická bolesť,

depresia a Chrohnova choroba.

Hrali ju dokonca aj ľudia s nevyliečiteľnými chorobami, akou je napríklad laterálna skleróza.

A môžem vám povedať, z ich videí a správ vidieť,

že im táto hra pomáha tým istým spôsobom,

ako pomohla mne.

Tvrdia, že sa cítia silnejší a odvážnejší.

Tvrdia, že nachádzajú viac pochopenia u svojej rodiny a priateľov.

A dokonca tvrdia, že sa cítia šťastnejší,

hoci trpeli bolesťami a čelili najväčším

výzvam svojho života.

Pomyslela som si: ako je to možné?

Ako len môže tak triviálna hra tak mocne zasiahnuť v tak vážnych prípadoch,

niekedy až vo veciach života a smrti?

Keby som to sama neskúsila,

nikdy by som neverila, že je to vôbec možné.

Ale aj tu nám veda poskytuje vysvetlenie.

Niektorí ľudia sa po traumatickom zážitku stávajú silnejšími a šťastnejšími.

A to sa presne stalo aj nám.

Pomocou tej hry sme prešli,

slovami vedcov, post-traumatickým rastom,

niečo, o čom často nepočuť.

Všetci poznáme len post-traumatickú stresovú poruchu.

Vedci však zistili, že následkami traumatického zážitku

nemusíme trpieť večne.

Namiesto toho ho môžeme použiť ako odrazový mostík

pre odkrytie našich najlepších schopností a pre šťastnejší život.

Ľudia, čo zažili postraumatický rast, najčastejšie

spomínajú týchto päť zmien:

Zmenili sa mi priority. Nebojím sa robiť to, čo ma robí šťastným.

Zblížil som sa s rodinou a priateľmi.

Lepšie rozumiem sebe samému. Už viem, kto naozaj som.

Môj život dostal nový zmysel a účel.

Ľahšie dosahujem svoje ciele a sny.

Neznie vám to povedome?

Malo by, pretože týchto päť hlavných čŕt post-traumatického rastu

je v podstate priamym opakom toho, čo ľudí najviac mrzí pri umieraní.

Nie je to zaujímavé?

Zdá sa, že traumatická udalosť nám dokáže nejakým spôsobom pomôcť

žiť život s menej výčitkami.

Ako to ale funguje?

Ako zmeniť traumu na rast?

Alebo ešte lepšie, ako by sa dalo získať všetky tie výhody

post-traumatického rastu bez samotnej traumy,

bez toho, aby ste si museli naraziť hlavu?

To by nám hodilo, nie?

Chcela som tomu fenoménu lepšie porozumieť,

preto som začala hltať vedeckú literatúru, a prišla som na nasledovné.

Post-traumatickému rastu napomáhajú

štyri druhy síl či schopností,

a na posilnenie týchto schopností existujú

vedecky overené činnosti, ktoré môžete vykonávať každý deň,

a to nemusíte byť pritom obeťou traumy.

Mohla by som vám povedať, čo za štyri druhy odolností to sú,

ale budem radšej, ak si ich vyskúšate na vlastnej koži.

Poďme ich radšej všetci hneď teraz začať posilňovať.

Vysvetlím vám, čo musíte urobiť.

Zahráme si spolu krátku hru.

Tu získate tých svojích sedem a pol minutý života navyše,

ktoré som vám sľúbila predtým.

Musíte iba úspešne zvládnuť

prvé štyri úlohy zo SuperLepších.

A vy to určite dokážete. Ja vám verím.

Pripravení? Tu je prvá úloha. Poďme na to.

Vyberte si: buď sa postavte a spravte tri kroky,

alebo zatnite ruky v päsť a zdvihnite ich na päť sekúnd

tak vysoko nad hlavu, ako dokážete. Teraz!

OK, páči sa mi, že niektorí robia oboje. Snaživci.

Výborne. (Smiech)

Dobrá práca. Získali ste plus jeden bod na

fyzickej odolnosti, čo znamená, že vaše telo dokáže

zniesť viac stresu a rýchlejšie sa uzdravovať.

Z výskumov vieme, že najlepším spôsobom,

ako si zvýšiť fyzickú odolnosť, je nesedieť na mieste.

Viac tomu netreba.

Každú sekundu, ktorú len tak nesedíte,

pomáhate aktívne zlepšovať zdravie svojho srdca,

svojich pľúc a mozgu.

Pripravení na ďalšiu úlohu?

Chcem, aby ste 50-krát luskli prstami,

alebo počítali od 100 naspäť po sedem, takto: 100, 93...

Teraz!

(Lúskanie)

Zaberte.

(Lúskanie)

Nenechajte svoje počítanie od 100 rušiť tými,

čo počítajú do 50.

(Smiech)

Dobre. Wow. Niečo také som ešte nevidela.

Bonus za fyzickú odolnosť. Výborne.

Práve sme získali plus jeden bod pre duševnú odolnosť,

čo znamená, že ste si zlepšili sústredenie, disciplínu,

odhodlanie a silu vôle.

Z vedeckých výskumov vieme, že sila vôle

v skutočnosti funguje ako sval.

Posilňuje sa tréningom.

Prekonanie drobnej prekážky bez toho, aby ste sa vzdali,

hoci i tak absurdnej ako lusknutie prstami 50-krát,

či počítanie od 100 nadol po sedem

je v skutočnosti vedecky overeným spôsobom, ako posilniť svoju silu vôle.

Takže super. Úloha číslo tri.

Vyberte si: Vzhľadom na to, v akom type miestnosti sme,

asi príliš na výber nemáte, ale toto sú tie dve možnosti:

Ak ste vovnútri, nájdite okno a pozrite z neho von.

Ak ste vonku, nájdite okno a pozrite dovnútra.

Alebo rýchlo nájdite na YouTube alebo Googli obrázky

mláďat svojho obľúbeného zvieraťa.

Možete to spraviť pomocou mobilov,

alebo len vykríknite mená nejakých zvierat,

a ja ich pre vás nájdem a dám na obrazovku.

Čo by sme teda chceli vidieť?

Leňochoda, žirafu, slona, hada. OK, pozrime sa, čo tu máme.

Mláďatá delfína a lamy. Pozrite sa.

Chápete?

OK, ešte jedno. Mláďa slona.

Vy tomu tlieskate?

Úžasné.

Čo tu cítime

je plus jedna pre emočnú odolnosť,

čo znamená, že máte schopnosť vyvolať u seba mocné,

kladné emócie, keď ich najviac potrebujete,

ako napríklad zvedavosť či lásku, ktoré cítime,

keď sa dívame na mláďatá zvierat.

Mám tu pre vás z vedeckej literatúry jedno tajomstvo.

Ak sa vám počas jedinej hodiny, dňa, týždňa

podarí prebiť jednu negatívnu emóciu tromi pozitívnymi,

výrazne sa vám zlepší zdravie

a schopnosť úspešne sa popasovať s problémami,

ktorým čelíte.

Volá sa to "Pomer kladných pocitov tri ku jednej."

Je to môj obľúbený trik zo SuperLepších, tak naň nezabúdajte.

OK, posledná úloha, vyberte si:

potraste si s niekým rukou po dobu šieatich sekúnd,

alebo niekomu sms-kou, e-mailom, cez Facebook

alebo Twitter pošlite rýchle "ďakujem." Teraz!

(Rozruch)

To vyzerá výborne, výborne.

Pekné, pekné.

Len tak ďalej. Ide vám to!

Toto je zase plus jedna pre sociálnu odolnosť,

čo znamená, že v princípe získavate silu od svojich priateľov,

susedov, rodiny, komunity.

Výbornou cestou na posilnenie sociálnej odolnosti je vďaka.

Ešte lepší je dotyk.

A mám pre vás ešte jedno tajomstvo:

Šesťsekundové potrasenie si rukou

vám výrazne zvýši hladinu oxytocínu v krvi,

hormónu dôvery.

To znamená, že každého, s kým ste si teraz potriasli rukou,

budete mať rád a budete si chcieť navzájom pomôcť.

Vydrží vám to až do prestávky,

takže využite šance na zoznámenie sa.

(Smiech)

Úspešne ste splnili svoje štyri úlohy,

a tak sa pozrime, či som aj ja splnila svoju misiu dať vám

sedem a pol minúty života navyše.

A tu sa s vami podelím o ešte jeden poznatok z vedy.

Ľudia, ktorí pravidelne posilňujú

svoje štyri druhy odolnosti --

fyzickú, mentálnu, emočnú a sociálnu --

žijú o 10 rokov dlhšie než ostatní.

Naozaj to teda platí.

Ak pravidelne dosahujete pomer troch kladných emócií

k jednej zápornej,

ak nikdy neposedávate viac než pol hodiny v kuse,

ak ste každý deň v kontakte s aspoň jednou osobou, na ktorej vám záleží,

ak prekonávate malé obštrukcie na posilnenie svojej sily vôle,

budete žiť o 10 rokov dlhšie než ostatní -

čím sa dostávame späť k tomu, čo som vám ukázala predtým.

Priemerná džka života v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii je 78,1 roku,

z viac než tisíca recenzovaných vedeckých štúdii však vieme,

že k svojmu životu môžete pridať 10 rokov posilňovaním

štyroch typov odolností.

Každý rok, kedy posilňujete

svoje štyri druhy odolnosti,

teda získavate 0,128 roka života naviac,

čo je 46 dní, alebo 67 298 minút,

a to znamená, že každý deň získavate 184 minút života naviac,

a teda každú hodinu, kedy posilňujete svoje štyri druhy odolnosti,

ako sme to práve spravili my, získavate 7,68245837

minút života naviac.

Gratulujem, tých sedem a pol minúty

je len a len vašich. Rozhodne ste si ich zaslúžili.

(Potlesk)

Presne tak! Úžasné.

Počkať, počkať, počkať.

Stále vás čaká špeciálna misia,

vaša tajná misia.

Ako strávite tých extra

sedem a pol minúty?

Mám pre vás návrh.

Tých sedem a pol minúty je tak trochu ako tri želania od zlatej rybky.

Vaše prvé želanie môže znieť "Chcem milión ďalších želaní."

Prešibané, nie?

Takže ak dnes strávite tých sedem a pol minúty

niečím, čo vás robí šťastným,

alebo nejakou fyzickou aktivitou,

alebo kontaktom s niekým, koho máte radi,

alebo len riešením malého problému,

posilníte svoju odolnosť

a tak získate ešte viac minút.

A skvelé na tom je, že to tak môžete robiť neustále.

Každú jednu hodinu, každý jeden deň svojho života

až k posledným dňom na smrteľnej posteli,

ktoré budú o 10 rokov neskôr, než by boli bez toho.

A keď raz nastanú, je veľká pravdepodobnosť,

že nebudete ľutovať žiadnu z tých piatich vecí,

pretože si vybudete silu a odolnosť, aby ste

žili život podľa svojich snov.

A možno počas tých extra 10 rokov budete mať aj čas

zahrať si o niečo viac hier.

Ďakujem vám.

(Potlesk)