Ako pomôcť utečencom znova si vybudovať svoj svet

Na svete dnes žije 50 miliónov ľudí násilne vysídlených zo svojich domovov, čo je najviac od druhej svetovej vojny. Viac ako 3 milióny sýrskych utečencov v súčasnosti hľadá útočisko v susedných krajinách. Polovicu týchto utečencov v Libanone tvoria deti, pričom len 20 % z nich chodí do školy. Melissa Fleming z Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov nás všetkých vyzýva, aby sme zabezpečili, aby sa utečenecké tábory stali miestami uzdravovania, kde ľudia budú mať možnosť nadobudnúť a rozvíjať zručnosti, ktoré budú potrebovať pri opätovnom budovaní svojich domovov.

Pracovať s utečencami

som začala,

lebo som chcela robiť niečo zmysluplné

a zmysluplná práca sa začína

rozprávaním ich príbehov.

Pri našich stretnutiach

sa utečencov vždy pýtam:

Kto vám zbombardoval dom?

Kto vám zabil syna?

Prežili to ostatní členovia vašej rodiny?

Ako sa vyrovnávate

so životom v exile?

Ale zdá sa mi, že jedna otázka

odhaľuje vždy najviac, a to:

Čo ste si vzali so sebou?

Čo bolo to najdôležitejšie,

čo ste si museli vziať so sebou,

keď vo vašom meste vybuchovali bomby

a keď sa ozbrojenci blížili k vášmu domu?

Jeden sýrsky chlapec, utečenec,

mi povedal, ze neváhal,

keď mu hrozila smrť,

a vzal si maturitné vysvedčenie.

Neskôr mi povedal, prečo.

Povedal: „Vzal som si
maturitné vysvedčenie,

lebo od neho závisí môj život.“

Navyše riskoval svoj život, aby ho získal.

Cestou do školy sa vyhýbal ostreľovačom.

Jeho trieda sa neraz chvela

burácaním bômb a granátov

a jeho mama mi povedala:

„Každé ráno som mu vravela:

'Hany, prosím ťa, nechoď do školy.'

A keď na tom trval,“ povedala,

„objala som ho,
akoby to malo byť naposledy.“

Ale on svojej mame hovoril:

„Všetci sa bojíme,

ale naše odhodlanie dokončiť školu

je silnejšie ako strach.“

Jedného dňa sa rodina
dozvedela strašné správy.

Hanyho tetu, strýka a ich dieťa

zavraždili v ich vlastnom dome,

lebo odmietli odísť.

Podrezali im hrdlá.

Bol čas utiecť.

Odišli ešte v ten deň autom,

Hany schovaný v kufri, lebo čelili

kontrolám hrozivými vojakmi.

Podarilo sa im prejsť cez hranice
do Libanonu,

kde našli mier.

Ale začal sa pre nich život plný
vyčerpávajúcej biedy

a monotónnosti.

Nemali inú možnosť, ako si postaviť chatrč

na kraji blatistého poľa.

Toto je Hanyho brat Ašraf

hrajúci sa vonku.

V ten deň sa stali súčasťou

najväčšej populácie utečencov na svete

v krajine, ktorá je maličká, v Libanone.

Má iba štyri milióny obyvateľov

a žije tu jeden milión sýrskych utečencov.

Nenájdete tu mesto, či dedinu,

ktoré neprichýlili sýrskych utečencov.

To je veľkorysosť a ľudskosť

hodná uznania.

Predstavte si toto prirovnanie.

Bolo by to,

akoby celé obyvateľstvo Nemecka,

80 miliónov ľudí,

utieklo do Spojených štátov
len v priebehu troch rokov.

Polovica všetkých obyvateľov Sýrie

opustila svoje domovy, pričom

vačšina zostala v rámci krajiny.

Šesť a pol milióna ľudí

utieklo, aby si zachránili život.

Viac, podstatne viac ako tri milióny ľudí

prekročili hranice

a našli útočisko v susedných krajinách,

a len malá časť, ako vidíte,

sa pohla ďalej do Európy.

Najznepokojujúcejšie je,

že polovica všetkých
sýrskych utečencov sú deti.

Odfotila som si toto dievčatko.

Bolo to len dve hodiny po ich príchode

po dlhom putovaní zo Sýrie do Jordánska.

A najznepokojivejšie zo všetkého je,

že len 20 % detských utečencov zo Sýrie

chodí v Libanone do školy.

A napriek tomu detskí utečenci zo Sýrie,

vlastne všetci detskí utečenci,
nám hovoria,

že vzdelanie je v ich živote
to najdôležitejšie.

Prečo? Lebo im pomáha
myslieť na budúcnosť,

a nie na nočné mory z minulosti.

Pomáha im myslieť na nádej,
a nie na nenávisť.

Spomínam si, ako som nedávno navštívila

sýrsky utečenecký tábor v severnom Iraku,

kde som stretla toto dievča

a pomyslela som si, aká je krásna.

Prišla som za ňou a opýtala som sa:

„Môžem si ťa odfotografovať?“

A ona súhlasila,

ale odmietla sa usmievať.

Myslím si, že nemohla,

lebo si podľa mňa musela uvedomovať,
že predstavuje

stratenú generáciu detí
utekajúcich zo Sýrie,

generáciu izolovanú a frustrovanú.

A predsa, pozrite sa, pred čím utiekli:

totálna skaza,

budovy, podniky, školy, cesty, domy.

Aj Hanyho dom zničili.

To všetko budú musieť znovu postaviť

architekti, inžinieri, elektrikári.

Spoločnosť bude potrebovať učiteľov
a právnikov

a politikov, ktorí majú záujem o zmier,

a nie o pomstu.

Nemali by to znova vybudovať

ľudia, ktorí stratili najviac,

spoločnosti v exile, utečenci?

Utečenci majú veľa času

pripraviť sa na svoj návrat.

Možno si myslíte, že byť utečencom

je len dočasný stav.

To má však ďaleko od pravdy.

Kvôli neutíchajúcim vojnám

je priemerný čas, ktorý utečenec
prežije v exile,

17 rokov.

Pre Hanyho sa začal druhý rok v ničote,

keď som ho prednedávnom bola navštíviť.

Náš rozhovor sme celý viedli v angličtine,

ktorú, ako mi prezradil, sa naučil

prečítaním všetkých románov Dana Browna

a počúvaním amerického rapu.

Zažili sme aj pár veselých chvíľ

a zábavy s jeho milovaným bratom Ašrafom.

Ale nezabudnem, čo mi povedal,

keď sme v ten deň končili náš rozhovor.

Povedal mi:

„Ak nie som študentom, som ničím.“

Hany je jeden z 50 miliónov ľudí na svete,

ktorí museli opustiť domov.

Od druhej svetovej vojny

ide o najväčší počet
násilne vysídlených ľudí.

Takže zatiaľ čo robíme obrovské pokroky

v oblasti ľudského zdravia,

v technológii, vzdelaní a dizajne,

robíme nebezpečne málo,

aby sme pomohli obetiam,

a robíme priliš málo,

aby sme zastavili a predišli

vojnám, ktoré ich vyháňajú z domova.

A obetí je stále viac.

Každý deň, v priemere,

teda aj do konca dnešného dňa,

32 000 ľudí bude násilne vysídlených

z domova.

32 000 ľudí.

Utekajú cez hranice, ako je táto.

Toto sme nafilmovali
na sýrsko-jordánskej hranici.

A to je bežný deň.

Alebo utekajú na preplnených člnoch
nevhodných na plavbu po mori,

pričom riskujú svoj život,

len aby došli do bezpečia v Európe.

Tento sýrsky mladík

prežil plavbu na takom člne,
ktorý sa prevrátil.

Väčšina ľudí sa utopila.

Povedal nám:

„Sýrčania len hľadajú pokojné miesto,

kde vám nikto neubližuje,

kde vás nikto neponižuje,

a kde vás nikto nezabije.“

Ja si myslím, že to by malo byť minimum.

Čo tak miesto pre uzdravenie,

vzdelávanie,

či dokonca príležitosti?

Američania a Európania

majú dojem, že do ich krajín

prichádza percentuálne

obrovský počet utečencov,

ale v skutočnosti

86 %, teda veľká väčšina utečencov,

žije v rozvojovom svete,

v krajinách, ktoré zápasia
s vlastnou neistotou,

s problémami, ako pomôcť
vlastnému obyvateľstvu,

a s chudobou.

Takže bohaté štáty sveta by mali uznať

ľudskosť a veľkorysosť krajín,

ktoré poskytli útočisko
takému množstvu utečencov.

A všetky krajiny by mali zabezpečiť,

aby ľudia utekajúci pred vojnou
a prenasledovaním

nedošli na zatvorené hranice.

(potlesk)

Ďakujem.

Ale môžeme pre utečencov urobiť viac,

ako len pomôcť im prežiť.

Môžme im pomôcť napredovať.

Utečenecké tábory a komunity
by mali byť viac

ako len centrá dočasného umiestnenia,

kde ľudia chradnú,

čakajúc na koniec vojny.

Mali by byť centrami excelentnosti,

kde utečenci môžu prekonať vlastnú traumu

a pripraviť sa na deň,
keď sa budú môcť vrátiť domov

ako strojcovia pozitívnej zmeny

a transformácie spoločnosti.

Dáva to predsa zmysel,

ale prichádza mi na myseľ
strašná vojna v Somálsku,

ktorá zúri už 22 rokov.

Predstavte si, že žijete v tomto tábore.

Bola som sa tam pozrieť.

Je v Džibutsku susediacom so Somálskom

a je tak ďaleko od civilizácie,

že sme sa tam dostali len helikoptérou.

Bolo tam prašno a strašne horúco.

Navštívili sme tam školu

a začali sa rozprávať s deťmi.

Zbadala som dievča
na druhom konci miestnosti,

ktoré vyzeralo
asi tak vo veku mojej dcéry.

Prišla som za ňou a oslovila ju.

Kládla som sa jej otázky,

ktoré dospelí kladú deťom,

ako: „Čo je tvoj obľúbený predmet?“

a „Čím chceš byť, keď vyrastieš?“

Vtedy sa na jej tvári
objavil prázdny výraz

a povedala:

„Ja nemám budúcnosť.

Pre mňa sa škola skončila.“

Myslela som, že som zle rozumela,

tak som sa otočila na svoju kolegyňu

a tá mi potvrdila,

že na výučbu detí nad 12 rokov
v tomto tábore

nie sú financie.

Tak veľmi som jej v tej chvíli

chcela môcť povedať:

„Postavíme ti školu.“

Pomyslela som si tiež, koľká škoda.

Veď ona by mala byť, a je,

budúcnosťou Somálska.

Chlapec menom Jacob Atem

mal odlišný osud,
ale až po tom, čo bol svedkom

strašnej tragédie.

Mal len sedem rokov,

keď sa v Sudáne pozeral na to,
ako jeho dedinu

vypálili do tla, a keď sa dozvedel,

že jeho matku a otca

a celú jeho rodinu

v ten deň zabili.

Prežil len jeho bratranec, s ktorým

potom putovali pešo sedem mesiacov,

tu sú chlapci ako on,

prenasledovaní divou zverou
a ozbrojenými gangami,

až sa konečne dostali
do utečeneckých táborov,

kde našli bezpečie.

Nasledujúcich sedem rokov prežil

v utečeneckom tábore v Keni.

Ale jeho život sa zmenil,

keď dostal možnosť presťahovať sa

do Spojených štátov,

kde našiel priazeň náhradnej rodiny

a kde mohol chodiť do školy.

Chcel, aby som sa s vami podelila

o tento dôležitý moment,

keď dokončil vysokú školu.

(potlesk)

Pred pár dňami som s ním
hovorila cez Skype.

Bol práve na univerzite na Floride,

kde si robí PhD.
z verejného zdravotníctva,

a hrdo mi povedal,
že sa mu podarilo získať

od americkej verejnosti dostatok peňazí

na otvorenie kliniky v dedine,

odkliaľ pochádza.

Vráťme sa teraz k Hanymu.

Keď som mu povedala,
že budem mať príležitosť

prehovoriť na pódiu TED,

dovolil mi prečítať vám báseň,

ktorú mi poslal e-mailom.

Napísal:

„Chýba mi moje ja,

moji priatelia,

chvíle čítania románov a písania básní,

vtáky a čaj po prebudení.

Moja izba, moje knihy, moje ja

a všetko, čo ma robilo šťastným.

Ach, mal som toľko snov,

ktoré sa mali čoskoro splniť.“

Čo chcem povedať:

Ak nebudeme investovať do utečencov,

premárnime obrovskú príležitosť.

Nechajme ich bez pomoci,

a hrozí, že budú vykorisťovaní a zneužití.

A nechajme ich bez zručností a vzdelania,

a mier a prosperita sa do ich krajín

vrátia s niekoľkoročným zdržaním.

Verím, že to,
ako sa postavíme k utečencom,

bude mať vplyv na budúcnosť nášho sveta.

Obete vojny možno držia kľúč

od trvalého mieru

a sú to práve utečenci,

ktorí môžu zastaviť kolobeh násilia.

Hany je v bode zlomu.

Radi by sme mu pomohli ísť na vysokú školu

a stať sa inžinierom,

ale naše prostriedky idú prioritne
na základné životné potreby:

stany, deky, matrace, kuchynský riad,

prídel jedla a nejaké lieky.

Univerzita je luxus.

Ale nechajme ho upadať v blate na poli

a stane sa jedným

zo stratenej generácie.

Hanyho príbeh je tragédia,

ale nemusí sa tak aj skončiť.

Ďakujem.

(potlesk)