Akú realitu si vytvárate sami pre seba?

Skutočnosť nie je niečo, čo vnímate, je to niečo, čo si vytvárate vo svojej mysli.
Isaac Lidsky sa túto lekciu naučil z prvej ruky, keď mu neočakávané životné okolnosti priniesli cenné poznatky. V jeho introspektíve, osobnej reči, nás vyzýva, aby sme sa vzdali výhovoriek, domnienok a strachu a akceptovali obrovskú zodpovednosť stať sa tvorcami svoje vlastnej reality.

Keď bola Dorothy malé dievčatko,

bola fascinovaná svojou zlatou rybkou.

Jej otec jej vysvetlil, že ryby plávajú
tak, že rýchlo vrtia chvostíkmi,

a tak sa poháňajú vo vode.

Bez zaváhania
malá Dorothy odpovedala:

„Áno, ocko, a ryby plávajú dozadu tak,
že vrtia hlavami.“

(smiech)

V jej mysli to bol fakt,
presne taký pravdivý ako hocijaký iný.

Ryby plávajú dozadu tak,
že vrtia hlavami.

Verila tomu.

Naše životy sú plné
rýb plávajúcich dozadu.

Formulujeme hypotézy
a urýchlené logické závery.

Skrývame predsudky.

Vieme, že máme pravdu
a že ostatní sa mýlia.

Obávame sa najhoršieho.

Usilujeme sa o nedosiahnuteľnú dokonalosť.

Hovoríme si, čo môžeme
a čo nemôžeme robiť.

V našej mysli plávajú ryby dozadu
horúčkovito kývajúc svojimi hlavami,

a mi si ich ani nevšimneme.

Poviem vám o sebe päť faktov.

Jeden z nich nie je pravda.

Prvý: Keď som mal 19, promoval som
na Harvarde s diplomom v matematike.

Druhý: Momentálne riadim
stavebnú spoločnosť v Orlande.

Tretí: Hral som v televíznom sitkome.

Štvrtý: Stratil som zrak kvôli
zriedkavej dedičnej chorobe očí.

Piaty: Zastával som úlohu súdneho úradníka
pre dva súdy Najvyššieho súdu USA.

Ktorý z týchto faktov nie je pravdivý?

V skutočnosti sú všetky pravdivé.

Áno. Všetky sú pravdivé.

(potlesk)

V tomto bode sa najviac ľudí zaujíma
iba o televíznu šou.

(smiech)

Viem to zo skúsenosti.

V poriadku, táto šou bola na NBC:
„Konečne zvoní: Nová trieda.“

Hral som Weasela Wyzella,

ktorý bol v tejto šou akýsi divný a bifľoš

a ktorý z tohto urobil veľkú hereckú výzvu

pre mňa, ako 13 ročného chlapca.

(smiech)

A teraz, bojovali ste
s číslom štyri, mojou slepotou?

Prečo je to tak?

Vytvárame si predpoklady
o tzv. postihnutiach.

Ako slepec som konfrontovaný
s nesprávnymi predpokladmi iných

o mojich schopnostiach každý deň.

Akokoľvek, dnes mi nejde o moju slepotu.

Ide o moju víziu.

Slepota ma naučila
žiť život s otvorenými očami.

Naučila ma zamerať sa
na ryby plávajúce dozadu,

na tie, ktoré vytvára naša myseľ.

Oslepnúť znamená zamerať sa na ne.

Aký je to pocit vidieť?

Je to priame a pasívne.

Otvoríte oči a je tu svet.

Pohľad je viera. Zrak je pravda.

Správne?

No, to je to, čo som si myslel.

Neskôr, vo veku 12 až 25,
sa stav mojej sietnice postupne zhoršoval.

Moje videnie sa stávalo
viac a viac bizarné.

lunaparková sieň krivých
zrkadiel a ilúzii.

Predavačka, ktorú som s úľavou
zbadal v obchode,

bola v skutočnosti figurína.

Skloniac moje ruky, aby som si ich umyl,

som zrazu videl, že to bol pisoár,
ktorého sa dotýkam, a nie umývadlo,

keď moje prsty zacítili jeho
skutočný tvar.

Priateľ mi opísal fotografiu v mojej ruke

a až potom som mohol vidieť
znázornený obrázok.

Objekty sa objavovali, menili
a mizli v mojej realite.

Vidieť to bolo veľmi ťažké
a vyčerpávajúce.

Skladal som dohromady rozkúskované,
nestále obrazy,

vedome som analyzoval záchytné body,

hľadal som nejakú logiku
v mojom meniacom sa kaleidoskope,

až kým som nevidel vôbec nič.

Naučil som sa, že to, čo vidíme,

nie je univerzálna pravda.

Nie je to objektívna realita.

To, čo vidíme, je jedinečná,
osobná, virtuálna realita,

ktorá je majstrovsky
konštruovaná naším mozgom.

Dovoľte mi to vysvetliť s troškou
amatérskej neurobiológie.

Časť mozgu, ktorá riadi zrak,
spotrebuje asi 30 % kapacity mozgu.

To je v porovnaní s približne
8 % pre hmat

a 2 – 3 % pre sluch.

Vaše oči dokážu poslať
každú sekundu do mozgu

až dve miliardy informácií.

Zvyšok vášho tela dokáže poslať
iba jednu ďalšiu miliardu.

Teda zrak je veľkosťou
jedna tretina vášho mozgu

a dokáže si nárokovať približne
dve tretiny zdrojov v mozgu.

Nie je žiadnym prekvapením,

že zraková ilúzia je taká presvedčivá.

Ale nenechajme sa pomýliť:
zrak je ilúzia.

A tu je miesto,
kde to začína byť zaujímavé.

Ak chcete vytvoriť skúsenosť zo zraku,

mozog vás odkazuje na vaše
abstraktné chápanie sveta,

ostatné znalosti, vaše spomienky,
názory, emócie, mentálnu pozornosť.

Všetky tieto veci a ďalšie iné
sú prepojené v mozgu s vaším zrakom.

Tieto prepojenia fungujú oboma smermi
a zvyčajne sa objavia v podvedomí.

Napríklad,

to, čo vidíte, má vplyv na to,
ako sa cítite,

a to, ako sa cítite,
môže doslovne zmeniť to, čo vidíte.

Dokazujú to mnohé pozorovania.

Ak vás požiadajú, aby ste odhadli

napríklad rýchlosť kráčajúceho
človeka na videu,

vaša odpoveď bude iná, ak vám povedia, aby
ste mysleli na gepardov alebo korytnačky.

Kopec sa zdá strmší,
ak ste práve docvičili,

a míľnik sa zdá byť oveľa ďalej,

ak nesiete ťažký batoh.

Dospeli sme k zásadnému rozporu.

To, čo vidíte, je komplex mentálnej
konštrukcie, ktorú si sami vytvárate,

ale zažívate ju pasívne,

ako bezprostrednú reprezentáciu
sveta okolo vás.

Vytvárate si vlastnú realitu a veríte jej.

Ja som veril tej svojej,
až kým sa nerozpadla.

Zhoršenie môjho zraku rozbilo túto ilúziu.

Vidíte, že zrak je iba jedným zo spôsobov,

ako si formujeme našu realitu.

Naše reality si vytvárame
mnohými inými spôsobmi.

Vezmime si strach ako jeden z príkladov.

Vaše obavy narušujú vašu realitu.

Podľa pokrivenej logiky strachu,
je všetko lepšie ako neistota.

Strach vypĺňa prázdnotu za každú cenu,

zamieňa vedomosti za hrôzy,

ponúka to najhoršie výmenou
za nejednoznačné,

nahrádza zdravý rozum za domnienky.

Psychológovia na to majú
skvelý termín: vystrašenosť.

(smiech)

Správne?

Strach nahrádza neznáme za strašné.

Teda, strach je sebauvedomenie.

Keď čelíte najväčšej potrebe

pozrieť sa na seba zvonku
a myslieť kriticky,

strach udrie na miesto
hlboko vo vašej mysli,

zmenší a zdeformuje váš pohľad,

potopí kapacitu vášho kritického myslenia

záplavou deštruktívnych emócií.

Keď stojíte zoči-voči pádnej príležitosti
zobrať veci do svojich rúk,

strach vás ukolísa k nečinnosti,

naláka vás pasívne sa dívať,
ako sa jeho proroctvá samy vypĺňajú.

Keď mi diagnostikovali očné ochorenie,

vedel som, že slepota zničí môj život.

Slepota bol trest smrti mojej nezávisloti.

Bol to koniec môjho úspechu.

Slepota znamenala,
že budem žiť všedný život,

malý a smutný,

a pravdepodobne sám.

Vedel som to.

Bol to výmysel zrodený z mojich strachov,
ale tomu som veril.

Bola to lož, ale bola to moja realita,

presne tak, ako dozadu plávajúce ryby
v hlave malej Dorothy.

Keby som nekonfrontoval
realitu s mojím strachom,

bol by som ju žil.

Som si tým istý.

Takže, ako žijete svoj život
s očami doširoka otvorenými?

Je to naučená disciplína.

Dá sa to naučiť. Môže sa to trénovať.

V krátkosti vám to zhrniem.

Buďte zodpovední

v každom momente, v každej myšlienke,

v každom detaile.

Dívajte sa za vaše strachy.

Rozpoznajte svoje domnienky.

Využite svoju vnútornú silu.

Umlčte vnútornú kritiku.

Skorigujte svoje mylné predstavy
o šťastí a úspechu.

Akceptujte svoju silu a slabosť
a pochopte ten rozdiel.

Otvorte svoje srdcia

hojnému požehnaniu.

Váš strach, vaši kritici,

vaši hrdinovia, vaši darebáci –

to sú vaše výhovorky,

racionalizácie, skratky,

zdôvodnenia vašej kapitulácie.

Sú vašimi výmyslami,
ktoré vnímate ako realitu.

Rozhodnite sa vidieť cez nich.

Rozhodnite sa nechať ich odísť.

Vy ste tvorca svojej reality.

S touto silou prichádza plná zodpovednosť.

Ja som si vybral vystúpiť z tunela strachu
do terénu nezmapovaného a nedefinovaného.

Ja som si zvolil, že si tam vybudujem
požehnaný život.

Vôbec nie sám,

delím sa o svoj nádherný život s Dorothy,

mojou nádhernou ženou,

našimi trojičkami, ktoré voláme Tripskys,

a našim posledným prírastkom do rodiny,

roztomilému dieťatku Clementine.

Čoho sa bojíte?

Aké lži si navrávate?

Ako si vyfarbujete svoju pravdu
a píšete vlastnú fikciu?

Akú realitu si vytvárate sami pre seba?

Vo vašej kariére a osobnom živote,
vo vašich vzťahoch,

vo vašom srdci a duši,

ryby plávajúce dozadu
vedia narobiť veľké škody.

Vyžadujú mýto v podobe zmeškaných
príležitostí a nezrealizovanom potenciáli,

vyvolávajú neistotu a pochybnosti tam,

kde hľadáte naplnenie a vzťah.

Vyzývam vás, aby ste ich vyhľadali.

Helen Kellerová raz povedala,
že jediná vec horšia ako slepota,

je mať zrak, ale nemať žiadnu víziu.

Pre mňa bolo oslepnutie
hlbokým požehnaním,

pretože slepota mi dala víziu.

Dúfam, že teraz vidíte to, čo ja.

Ďakujem.

(potlesk)

Bruno Giussani: Isaac, predtým ako
opustíte pódium, iba jedna otázka.

Toto je publikum podnikateľov,
mužov činu, inovátorov.

Ste výkonným riaditeľom
spoločnosti na Floride

a mnohí z nás sú pravdepodobne zvedaví,

aké je to byť slepým výkonným riaditeľom?

S akými zvláštnymi problémami
sa stretávate a ako sa s nimi vyrovnávate?

Isaac Lidsky: Nuž, najväčšia výzva
sa stala požehnaním.

Nedostávam vizuálnu spätnú väzbu od ľudí.

(smiech)

BG: Čo je to za šum? IL: Áno.

Tak napríklad,
na stretnutiach s mojim riadiacim tímom,

nevidím výrazy tváre alebo gestá.

Naučil som sa získavať
omnoho viac z verbálnej spätnej väzby.

V zásade nútim ľudí, aby mi
povedali, čo si myslia.

A z tohto pohľadu sa to stalo

skutočne požehnaním pre mňa osobne
a pre moju spoločnosť,

pretože komunikujeme
na ďaleko hlbšej úrovni,

môžme sa vyhnúť nejasnostiam

a čo je najdôležitejšie, môj tím vie
že na tom, čo si myslia, naozaj záleží.

BG: Isaac, ďakujeme, že ste prišli na TED.
IL: Ďakujem, Bruno.

(potlesk)