Nebezpečenstvo skrývania vlastného JA

Morgana Bailey skrývala svoje vlastné JA 16 rokov. Vo svojej odvážnej prednáške vysloví pár slov, ktoré pre niekoho nemusia znamenať nič významné, ale pre ňu znamenali obmedzenie. Prečo sa rozhodla prehovoriť? Pretože pochopila, že jej mlčanie má osobné, profesionálne a spoločenské následky. Pred publikom svojich spolupracovníkov hovorí o strachu, že budeme súdení ostatnými a o tom, ako nás tento strach núti odsudzovať ostatných.

Keď som bola mladá, bola som hrdá na to,
že som vytŕčala z davu

v konzervatívnom americkom štáte,
Kansase, kde žijem.

Nešla som s davom.

Nebála som sa nosiť podivné
módne výstrelky či účesy.

Bola som výrečná a veľmi spoločenská.

Aj tieto fotky a pohľadnice z Londýna,
kde som pred 16 rokmi strávila semester

dokazujú, že mi bolo očividne jedno,
že ma ľudia vnímali ako divnú či zvláštnu.

(smiech)

Ale v ten istý rok,
pred 16 rokmi v Londýne,

som si uvedomila, že je na mne
niečo trochu neobyčajné.

A to všetko zmenilo.

Stal sa zo mňa opak toho,
čím som kedysi bývala.

Namiesto socializácie
som ostávala zavretá vo svojej izbe.

Prestala som chodiť na krúžky a aktivity.

Už som viac nechcela vytŕčať z davu.

Vravela som si, že je to preto,
lebo rastiem a dospievam,

nie preto, že som zrazu chcela
byť akceptovaná spoločnosťou.

Vždy som si myslela, že som imúnna
voči potrebe byť akceptovaná.

Koniec koncov, veď som bola
trochu zvláštna.

Ale teraz si uvedomujem,

že ten moment, keď som si uvedomila,
že som trochu iná,

bol presne ten moment,
keď som sa začala prispôsobovať a skrývať.

Skrývanie sa je progresívny zvyk

a keď sa raz začnete skrývať,

vystúpiť z davu a prejaviť svoj
názor sa stáva čoraz ťažším a ťažším.

Faktom je, že aj teraz,

keď som sa rozprávala s ľuďmi
o kontexte tohto prejavu,

som si vymyslela frašku,

aby som zakryla pravdu
o mojej prednáške TED.

Je trefné a trošku desivé,

že som sa vrátila do tohto mesta
po 16 rokoch

a vybrala si toto pódium na to,
aby som sa konečne prestala skrývať.

A čo som skrývala 16 rokov?

Som lesbička.

(potlesk)

Ďakujem.

Ťažko sa mi tie slová hovorili,

pretože som nechcela, aby ma definovali.

Vždy, keď som sa chcela
v minulosti priznať,

povedala som si, že chcem, aby ma ľudia
brali ako Morganu,

iba ako Morganu,

nie ako „moju lesbickú kamarátku Morganu“
alebo „moju teplú kolegyňu Morganu“.

Iba Morganu.

Pre ľudí z veľkých metropolitných miest

toto pravdepodobne nie je nič extra.

A možno sa vám zdá divné,
že som potláčala pravdu

a tak dlho sa skrývala.

Ale bola som paralyzovaná mojím strachom,
že nebudem akceptovaná.

A samozrejme nie som jediná.

Štúdia spoločnosti Deloitte z roku 2013
zistila, že prekvapujúco veľa ľudí

skrýva aspekty svojej identity.

Zo všetkých opýtaných zamestnancov

sa 61 % priznalo, že menia svoje
správanie alebo výzor kvôli tomu,

aby zapadli do kolektívu.

Zo všetkých gejov, lesbičiek
a bisexuálnych zamestnancov

83 % priznalo určité zmeny
v zovňajšku a správaní,

aby nevyzerali v práci príliš „teplo“.

Štúdia zistila, že aj spoločnosti,

kde majú predpisy proti diskriminácii
a kde podporujú odlišnosť,

zamestnanci majú problém
byť v práci sami sebou,

lebo si myslia,
že prispôsobovanie sa je dôležité

pre dlhodobý pracovný postup.

A pokiaľ som bola prekvapená,
že toľko veľa ľudí ako som ja

míňa tak veľa energie na to,
aby sa skrývali,

vystrašilo ma, keď som zistila,
že moje mlčanie

má smrteľné dôsledky
a dlhodobé sociálne následky.

Dvanásť rokov:

čas, o ktorý sa skracuje
predpokladaná dĺžka života gejov,

lesbičiek a bisexuálnych ľudí v komunitách
orientovaných proti homosexuálom

v porovnaní s komunitami,
ktoré homosexuálov akceptujú.

O 12 rokov kratšia
predpokladaná dĺžka života.

Keď som to tento rok čítala
v časopise The Advocate,

uvedomila som si,
že už viac nemôžem mlčať.

Efekty osobného stresu a sociálnych
stigiem sú smrteľné kombinácie.

Štúdia zistila, že homosexuáli
v komunitách orientovaných proti nim

sú štatisticky viac náchylní
na srdcové choroby, násilie a samovraždu.

Môj názor, že ide o osobnú vec, sa zmenil,

keď som si uvedomila, že táto vec ma vplyv

na prácu a aj okolie

každého jedného človeka, ako som ja.

Moje rozhodnutie skrývať sa a nepriznať,
kým vlastne som,

mohlo nevedomky prispieť
presne k tomuto diskriminujúcemu

prostrediu a atmosfére.

Vždy som si hovorila, že nie je dôvod,
aby som niekomu vravela, že som „teplá“,

ale zistila som, že moje mlčanie
má sociálne následky,

lebo som premeškala možnosť

zmeniť túto diskriminujúcu atmosféru
v mojom rodnom štáte, Kansase.

Vo februári Snemovňa reprezentantov
v Kansase prišla s návrhom,

ktorý by po schválení umožnil firmám

neposkytovať služby homosexuálom –
na základe náboženskej slobody.

Bývalá kolegyňa a zároveň moja kamarátka

má otca, ktorý pracuje v tejto
Snemovni reprezentantov.

Hlasoval za odsúhlasenie tohto návrhu.

Návrhu pre zákon, ktorý by legálne umožnil
firmám, aby ma neobslúžili.

Aký má moja kamarátka názor

na lesbičky, gejov, bisexuálov,
transgenderov a nerozhodných ľudí?

Aký má názor jej otec?

Neviem. Lebo som k nim o sebe
nikdy nebola úprimná.

A preto sa cítim strašne.

Čo by bolo, keby som jej
o sebe pred rokmi povedala pravdu?

Mohla o mne povedať svojmu otcovi?

Mohla som v konečnom dôsledku
zmeniť jeho hlasovanie?

To sa nikdy nedozviem.

A preto som si uvedomila,
že som neurobila nič pre to,

aby som niečo zmenila.

Aké ironické, že pracujem na personálnom,

kde je mojou úlohou vítať,

spájať a podporovať vývoj pracovníkov.

Profesia, kde je mojou úlohou obhajovať
rôznorodosť spoločnosti

a prenášať túto rôznorodosť na pracovisko.

A predsa som neurobila nič pre to, aby som
túto rôznorodosť obhájila.

Keď som pred rokom začala pracovať
pre túto spoločnosť,

zistila som, že má predpisy
proti diskriminácii,

ktoré chránia gejov, lesbičky,
bisexuálov a transgenderov.

Oddanosť rôznorodosti je evidentná v ich
globálnom programe rešpektovania menšín.

Povedala som si: „Keď vkročím
do tejto firmy, konečne sa priznám!“

Ale nepriznala som sa.

Namiesto toho,
aby som využila túto možnosť,

neurobila som nič.

(potlesk)

Keď som si prezerala svoj
denník a fotoalbum z Londýna,

kde som pred 16 rokmi
strávila semester,

našla som citát z knihy Raj
od Toni Morrisonovej.

„Strašidelných vecí je viac
vo vnútri ako vonku.“

A napísala som si dole poznámku:

„Zapamätaj si to.“

Určite som sa snažila trošku sa povzbudiť,
aby som šla von preskúmať Londýn.

Ale neuvedomila som si potrebu
spoznať a pochopiť samú seba.

Po celé tie roky som si neuvedomila,

že tie najväčšie prekážky,
ktoré budem musieť prekonať,

sú moje neistoty a môj vlastný strach.

Verím, že čelením strachu v mojom vnútri
budem môcť zmeniť vonkajšiu realitu.

Dnes som sa rozhodla,

že odhalím časť seba,
ktorú som tajila príliš dlho.

Dúfam, že to znamená,
že sa už viac nebudem skrývať.

Dúfam, že tým, že som sa dnes priznala,
budem môcť zmeniť fakty

a pomôcť iným, ktorí sa cítia byť iní,
aby sa mohli cítiť sami sebou

a byť naplnení ako v pracovnom,
tak aj v osobnom živote.

Ďakujem!

(potlesk)