Nakresli svoj život - Markiplier

Čaute všetci! Tu je Markiplier. Veľmi vám, ľudia, všetkým ďakujem, že ste už so mnou viac ako tisíc videí.

Je ťažké si len predstaviť, ako sme sa sem dostali a naozaj som chcel urobiť niečo špeciálne pre mílnik, akým je 1000 odberateľov.

Teda nie 1000 odberateľov, milník tisíceho videa. A myslím si, že toto video vám, ľudia, skutočne vysvetlí, ako som sa dostal sem z bodu A do bodu B.

A ako ste mi vy, ľudia, pomohli zmeniť môj život. Pretože takéto veci sú pre mňa naozaj dôležité, pretože hovoria o tom, ako som sa stal osobou, ktorou som.

A skutočne si cením, že ste vy, ľudkovia, vydržali so mnou.

Takže, POĎME NA TO!

Narodil som sa na ostrove uprostred Tichého oceána nazývaný O'ahu, čo je tretí najväčší ostrov Havaia.

A domov mestu Honolulu, kde som sa narodil na vojenskej základni.

Môj otec pracoval v armáde, v armáde bol 23 rokov, kým odišiel do dôchodku.

A očividne, kým bol umiestnený v Kórei, stretol moju mamu. Pekne obyčajný príbeh, čo som počul.

Ale výsledkom ich stretnutia som bol ja. Nádherné dieťa.

Toto... nie je veľmi nádherné, ale moje kresliace schopnosti sú nedostatočné.

Tak či tak, bez ohľadu na to, že som sa narodil, som sa narodil úžasný. A svalnatý.

Očividne som bol obrovské dieťa, čo mi mama raz za čas pripomína.

Vážil som 10 libier a 3 unce (4,5 kg), a tak ma pomenovali Mark.

Všetko svaly, samozrejme. NESPOCHYBŇUJTE MA!

Zakrátko po tom, čo som sa narodil, odišiel môj otec z armády a vzal prácu rysovača pre nejakú knižnú spoločnosť.

Ale, nejako sme zo všetkých miest skončili v Cincinnati, Ohiu,

Nie som si úplne istý prečo, pretože si nemyslím, že by sme tu mali nejakú rodinu.

Ah, nejako sme sa presťahovali do tohto krásneho domu s obrovským dvorom,

ktorý viedol do úžasného lesa, kde sme ja a môj

brat strávili väčšinu nášho času. Teda, ak sme neboli na počítači

boli sme sa v lese hrať v potom, chystali sme žubrienky, trhali sme úponky, hojdali sme sa na nich.

Teda, skutočne sme si boli blízki v tom lese a to je jedna z vecí, ktorá mi chýba najviac

na tom dome, ale keď sme neboli v lese, hrali sme sa na tom magickom

zariadení nazývanom počítačom, ktorý nám otec predstavil vo veľmi skorom veku.

Teda, fakt, táto vec ma v tom čase ohromila, pretože

som si nevedel predstaviť žiť bez nej.

Myslím, že mi povedal príbehy o tom, ako počítače boli staré a zapĺňali celú miestnosť,

ale bol som taký ohromený, že mohli robiť to, čo robili.

Vtedy som ani nevedel, čo je to internet.

Na počítači bolo zopár hier, ale skutočným zážitkom,

ktorý som mal z hrania, bolo zo systému Super Nintendo, ktorý môj brat dostal na Vianoce.

Myslím, že táto vec bola dôvodom, že ja a môj brat sme dnes takí blízki,

pretože sme hrali spolu toľko hier. Toto naľavo je môj brat.

Volá sa Tom a toto som ja napravo, takže, ako môžete vidieť, stále úžasnejšie, ale

on je pekne cool a nemyslím si, že by som tým, čím som dnes, bez neho.

Bohužiaľ, kedysi to neboli len šťastné časy. Môj otec a moja mama sa často hádali.

A tým, že sa často hádali, myslím, že moja mama sa veľa hádala a môj otec sa musel revanšovať.

Um, ona nebola šťastná a, nuž, nerozumeli sme prečo, ale ja a môj brat

sme sa len skúšali rozptýliť s video hrami. Viete, snažili sme sa ignorovať to, keď sme mohli.

Ale napokon to prestalo fungovať. Bolo to pekne neodvratné, ale konečne prišiel rozvod.

A my sme boli pekne smutní, ale boli sme smutnejší, keď sme videli nášho otca

ako sa zosypal. Mám na mysli, že sme nemali peniaze,

polovica príjmu bola preč, tak sme stratili dom a nemohli sme si kúpiť tak veľa hier,

ako sme mohli predtým, tak nám ušlo veľa hrania, ale aspoň

sme si mohli nechať počítač a toto naozaj vyvolalo

moju lásku k počítačom a technológiám. Tiež by som mal spomenúť,

že som bol pekne blbé dieťa. Ja a môj brat sme mali súťaž,

že kde by sme skúsili skočiť tak vysoko, ako sme mohli, zo schodov

a zistiť, ako by mohol pristáť na vankúši na zemi.

Vyhrával som, ale skončil som s rozťatou lebkou o

spodný schod. Toto neskôr nebude dávať žiadny zmysel, ale ako som spomenul

predtým, bol som blbé dieťa. Keď sme sa z domu odsťahovali,

nemohol som ďalej chodiť do súkromnej školy, kam som chodieval,

čo bolo pre mňa úplne skvelé, pretože mi to naozaj bolo jedno,

ale to bolo všetko, čo som poznal. Dokonca som ani nerozumel, na čo všetko boli skrinky, keď som prišiel do novej školy.

Myslím tým, že skoro všetko bolo pre mňa úplne cudzie a

nemal som úniku. Viac som nechodil do lesa a stratil som

takmer všetkých svojich priateľov a musel som začať od začiatku.

Bolo to pekne tmavé obdobie pre mňa, pretože som netušil, čo som robil.

Ale, tak či tak, spoznal som zopár priateľov, ale náhodou som urobil

niečo hlúpe a mal som súťaž "Ako ďaleko z

preliezačky dokážeš vyskočiť" a vyhrával som...

ale skončilo to mojím pádom na zem... a zlomením si ruky

akože naozaj zle, kosti a ďalšie veci všade vytrčiavali.

ALE toto je vlastne dobrá vec (toto je môj šokovaný brat)

Ale toto je dobrá vec, pretože ma to viedlo k nájdeniu ďalších

priateľov a môžete sa spýtať: "Tak,ako sa to stalo?"

No, stalo sa to ako toto. Mal som na ruke sádru

a nemohol som robiť veci ako zastrúhať si ceruzku. Takže tento

naozaj úžasný chalan menom Drew sa rozhodol, že mi bude

pomáhať. A Drew je vysoký červenovlasý, ale aj tak bol coolový

chalan. Tiež my viac dostal do skupiny, kde som

spoznal kopec priateľov. A tam som všetkých ohromil

svojimi úžasným schopnosťami v hraní na trúbku.

Nakoniec po dlhom čase randenia môj otec našiel

niekoho, s kým sme sa všetci zhodli. Ona bola naozaj

najmilšia osoba, akú sme kedy spoznali a jej meno bolo Dee.

A, teda, schválil som ju, pretože nám kúpila Playstation 2

a bol som celkom nadšený v tom čase, ale tiež urobila

niečo, čo sme my vtedy urobiť nemohli a urobila

môjho otca šťastným. A to bolo naozaj najdôležitejšia

vec, ktorú niekto mohol urobiť. A odvtedy sana strednej

začali veci výbať k lepšiemu. Prechádzal som ročníky,

viete, dobre sa mi darilo, bol som dobrý študent. Spoznal som veľa

skvelých priateľov, v skupine aj mimo nej. Zahral som si nejaké

skvelé hry, viete. Bol som naozaj šťastný s tým, čo som urobil, akože Half Life 2 a tak.

A mal som zopár priateliek tu a tam, viete.

A toto je vždy celkom sranda, keď ste len mladý tínedžer

prvýkrát zažívajúci divy vzťahu, bozkávania

a tak. To bolo pekne coolové. A všetky tieto veci

sa zlepšovali od obdobia, keď sme skutočne nič nemali

a nemali sme žiadne hry a boli sme trochu nešťastní

unášaní životom, takže veci sa začali zlepšovať na ceste

môjho odchodu na výšku. Bol som skutočne nadšený, že konečne budem schopný

byť odkázaný sám na seba. Ale potom mi môj otec priniesol nejaké

zlé správy. Položil predo mňa kus papiera a len

ma nechal čítať to bez toho, aby niečo povedal, a bol som celkom

múdre decko, tak som rozumel každému slovo, ktoré tam bolo, všetko

to techno mambo džambo, ale hlavná vec je, že v podstate

veľkými tučnými písmenami hovorilo "RAKOVINA" a to naozaj veľmi zlý druh

rakoviny. Takže to boli pre mňa naozaj ťažké časy, pretože som

tak trochu stratil náhľad na to, čo chcem robiť. Všetko sa mi zdalo dáko

jasné predtým, ale teraz všetko bolo sa dáko

zo mňa vytrácalo. Myslel som si, že viem presne, čo

chcem robiť - čo bolo robenie video hier. Chcel som to robiť

a môj otec so mnou nesúhlasil, ale myslel som si, že to bolo

to, čo budem robiť. Avšak, začal som si uvedomovať, že

hry nemusia fungovať, takže som to dáko zvrhol zo stola

a sústredil som sa na odchod na inžinierstvo. Pôvodne som bol v

stavebnom inžinierstve, ale zmenil som to na biomedicínske inžinierstvo,

pretože mali lekársky učebný program, ale to tiež

nefungovalo. To nebolo to, čo som chcel robiť. Tak som preskočil naspäť

k inžinierstvu. Potom som si pomyslel: "Hej, by som mal robiť,

čo chcem robiť, hral by som hry." A ja som sa skutočne nemohol

rozhodnúť, čo budem robiť so svojím životom. Bol som tak trochu na

križovatke a bol som celkom frustrovaný.

Potom o rok neskôr sme na leto boli všetci doma a môj

otec bol na tom ohľadne rakoviny veľmi zle a viac už nebol sám sebou.

Ale jedno ráno nás všetkých zobudila moja

nevlastná mama, Dee, kričiac a šli sme dole po schodoch vidiac,

že môj otec umieral. A posledné slová, ktoré mi povedal

boli "Veľmi ťa ľúbim." A ja som držal otca za ruku ako zomieral.

Potom čo môj otec zomrel, som bol viac zmätenejší, než som bol predtým.

Pretože som s inžinierstvom zašiel ďaleko, nemyslel som si, že

sa z neho niekedy dostanem a že som sa zasekol medzi tými otupujúcimi

pomocnými prácami, ktoré spôsobili, že som musel sedieť za počítačom 8

hodín denne, pričom som pracoval dve hodiny a nič iné.

Bolo to úplne strašné a nechcel som to robiť po

zvyšok svojho života. A nemal som čas na hry. Nevedel som

uniknúť. Nemal som tušenia, čo budem robiť, takže som sa dáko

niesol životom zopár rokov. A randil som s dievčatami,

ale nakoniec som stretol jedno dievča, ktoré sa mi páčilo a ona

bola naozaj coolová a naozaj milá a jej meno bude... Barbara.

Tak ju odteraz budeme volať. Jej meno bude

Barbara s C. Ale tak či tak, nakoniec som ju predstavil mame,

s ktorou som býval, pretože môj otec zomrel a ja som nemal

vlastný byt a ona mi ju neschválila, čo ma nahnevalo.

A ona bola trochu zmätená. Bol som veľmi rozrušený, pretože moja

mama sa tak nahnevala, že ma nakoniec vykopla.

Je za tým toho trochu viac, ale toto je v podstate to, čo sa

stalo. Takže nahneval som sa a ona sa nahnevala a potom som odišiel

a našiel som si vlastný byt, pretože som v tom čase mal prácu,

tú mizernú pomocnú prácu, ale stále to bola práca. Nanešťastie

potom, ako som si našiel nový byt, mi šéf oznámil, 3 dni predtým než

som mal nastúpiť do nového štvrťroka, že sa už

nemusím ukazovať. Čo ma ešte viac nahnevalo, ale

nenakričal som na svojho šéfa, profesionalita a tak, ale na konci

dňa mi dochádzali peniaze a moja priateľka

mi nepomáhala a potom sa ona začínala hnevať na mňa za to,

že nie som schopný urobiť to alebo ono. Naozaj si neviem spomenúť,

prečo sa hnevala, ale hnevala sa často, ale nakoniec toto

viedlo k rozkolu vo vzťahu a stres ma začal

dobiehať. Bol som smutnejší a smutnejší, než som bol predtým a

už som nemohol byť viac vo vzťahu, ale potom, ako sme sa rozišli,

som uviazol sám vo svojom byte a

nevedel som, čo robiť. A mal som tú podozrivú bolesť v boku,

ktorá sa zmenila na príšernú bolesť v boku. A táto

príšerná bolesť ma sužovala až do dňa, keď som sa zobudil

s tak veľkou bolesťou, že som musel ísť do nemocnice. Tak som šiel

do nemocnice, kde mi povedali, že moje slepé črevo bolo

vo veľkosti plážovej lopty a muselo ísť hneď von.

Tiež mi povedala, že mám nádor vo veľkosti päste v naobličke

a že aj ten musí ísť von, ale neskôr. Tak toto

boli šokujúce správy a k tomu všetkému, čo sa

už stalo, som bol už tak dosť riadne vystresovaný

ale nejako sa mi podarilo previesť sa cez to, vďaka

zmiereniu s mamou a moja nevlastná mama bola stále tu

pre mňa. Operácie dopadli dobre a skončil som zotavovaním sa

v nemocnici asi 2 týždne a mal som veľa času na

premýšľanie o tom, čo chcem robiť. A čím viac som myslel, tým

viac frustrovanejší som bol. Proste, zdalo sa, akoby všetko

v mojom živote bolo úplne mimo moju kontrolu a ja som nemal šancu

na výber. Tak nakoniec som sa rozhodol, že to už stačilo a

budem robiť to, čo chcem robiť. Ale stále som bol zaseknutý

v nemocnici, tak som bol každým dňom nahnevanejší. ARGH! Tak potom, keď som sa konečne

dostal von z nemocnice, som sa rozhodol, že bude robiť

svoju vlastnú vec a rozhodol som sa pre

videá s komediálnymi skečmi. Tak som použil peniaze z vrátenej dane, aby

som si kúpil kameru. Hneď som s ňou veľmi málo toho

urobili. Tak som sa rozhodol sústrediť sa na zopár vecí

predtým, ako začnem. Zlepšoval som si známky v inžinierstve.

Rozhodol som sa venovať sa hraniu hier, ktoré som chcel

hrať a nakoniec som sa rozhodol, že si vytvorím svoju

vlastnú identitu na internete a špecifickejšie na YouTube,

kde som bol schopný začať svoj kanál, čo konečne urobilo šťastným.

Ani som sa nestaral, že som nemal tak veľa odberateľov

na začiatku, pretože aj pre tých zopár ľudí, ktorí ma sledovali,

som bol viac než šťastní, že môžem urobiť všetko pre to, aby som ich zabával.

Ale ako som pokračoval v hraní, veci začali vybuchovať. Akože

počítadlo odberateľov sa zbláznili a teraz mám viac odberateľom,

že ani neviem, čo s nimi. A som len šťastný, že niekto pozerá moje videá.

A toto je to, čo skutočne zmenilo môj život. A toto sa stalo len

nedávno. Akože predtým som nemal kontrolu vôbec nad ničím.

A teraz, som konečne schopný robiť to, čo milujem. Takže, vďaka, ľudia.

Úprimne. Som vám vďačný za všetko vo svojom živote, za podporu,

ktorú mi dávate. Predtým som bol stratený. Predtým som nemal žiadny cieľ.

Ale teraz sme schopní zmeniť svet, robiť dobro, vyzbierať

peniaze pre charitu, robiť proste všetko, čo chceme robiť, aby sme pomohli

zlepšiť svet. A ja som vďačný, že vy, ľudia, ste sa rozhodli,

že stojím za to tak, že ste ma začali odoberať. Takže, úprimne

vďaka vám, ľudia. Vďačím vám za všetko, čo teraz mám.

A inak by som to nemal.

Vy, ľudia, ste najlepší fanúšikovia na svete. Takže, znova vďaka

Veľká vďaka.

A ako obyčajne. UVIDÍM VÁS v ďalšom videu. Pa Pá!