Óda na závisť

Čo je to žiarlivosť? Čo ju poháňa a prečo ju tajne milujeme? Žiadny výskum ešte nedokázal zachytiť jej „osamelosť, trvácnosť, temné vzrušenie“. To sa zatiaľ podarilo iba beletrii, hovorí Parul Sehgalová. Vo svojej výrečnej meditácii prečesáva literatúru, aby ukázala, že žiarlivosť sa až tak neodlišuje od honby za vedomosťami.

Keď som mala osem rokov,

do triedy prišlo nové dievča.

Bolo také pôsobivé,

ako sa zdá každé nové dievča.

Mala bujné lesklé vlasy

a roztomilý peračník.

Ovládala názvy hlavných miest,

a vedela výborne hláskovať.

Ten rok som šla vybuchnúť žiarlivosťou,

až kým som nezostrojila
svoj rafinovaný plán.

Raz som v škole zostala trochu dlhšie,

možno až pridlho,
a číhala som na dievčenských toaletách.

Keď bol vzduch čistý, vyliezla som odtiaľ,

vkradla sa do triedy,

a z katedry som zobrala
klasifikačný hárok.

A vtom sa to stalo.

Poupravovala som známky svojej rivalky.

Len trošku, len som zhoršila
zopár tých jednotiek.

Všetky jednotky.
(smiech)

A už som išla vrátiť hárok do šuplíka,

keď som si zrazu všimla,
že niektorí spolužiaci

majú tiež nechutne dobré známky.

Dostala som sa do švungu

a upravila som známky všetkým.

Nie obrazne.

Všetkým som dala samé štvorky

a sebe čisté jednotky.

Keď už som tam bola, tak prečo nie?

Ešte stále sa nad svojím
správaním čudujem.

Neviem, čo to do mňa vošlo.

Nechápem, prečo to bol taký dobrý pocit.

Cítila som sa skvelo.

Nechápem, ako je možné,
že na to nikto neprišiel.

Malo to byť predsa úplne zjavné.

Ale nik na to neprišiel.

Zo všetkého najviac ma však udivuje,

prečo mi tak vadilo,

že tomuto maličkému dievčatku

išlo hláskovanie tak dobre?

Žiarlivosť je pre mňa záhadou.

Taká tajomná, a pritom je všade.

Vieme, že deti pociťujú žiarlivosť.

Rovnako primáty. Salašníky sú na ňu
tiež prekvapivo náchylné.

Vieme, že žiarlivosť
je najčastejšou príčinou

manželských vrážd v Spojených štátoch.

No ešte stále som nečítala štúdiu,

ktorá by rozoberala jej osamelosť

trvácnosť, či jej temné vzrušenie.

To musíme hľadať v beletrii,

pretože romány sú ako laboratóriá,

ktoré skúmajú žiarlivosť

zo všetkých možných uhlov.

Dokonca si nemyslím,
že by som zveličovala, keby som povedala:

ak by sme nemali žiarlivosť,

mali by sme vôbec literatúru?

Bez nevernej Heleny by nebola Odysea.

Bez žiarlivého kráľa
by nebola Tisíc a jedna noc.

Žiadny Shakespeare.

Toľko k stredoškolskej
povinnej literatúre.

Prišli by sme o Bľabot a bes

Veľkého Gatsbyho, Slnko aj vychádza,

Pani Bovaryovú, Annu Kareninovú.

Bez žiarlivosti by nebolo Prousta.

Viem, že je v móde tvrdiť, že Proust

má odpovede na všetko,

ale v prípade žiarlivosti,

to je v podstate pravda.

Tento rok je sté výročie
jeho majstrovského diela

Hľadanie strateného času,
ktoré je najrozsiahlejšou analýzou

sexuálnej žiarlivosti
a bežnej súťaživosti (moja parketa),

aké by sme si mohli priať.
(smiech)

Ak pomyslíme na Prousta, prídu nám na um

tie rozcitlivené úseky, však?

Myslíme na malého chlapca,
ktorý sa snaží zaspať.

Myslíme na bábovku
namočenú v levanduľovom čaji.

Zabúdame, aké sú jeho predstavy drsné.

Zabúdame, aký je neľútostný.

Veď Virginia Woolfová
o jeho knihách povedala,

že sú drsné ako dubová kôra.

Neviem síce, aká je drsná,

ale predpokladajme, že strašne.

Pozrime sa na to,
prečo do seba tak dobre zapadajú.

Román a žiarlivosť, žiarlivosť a Proust.

Je také zjavné, že žiarlivosť,

zložená z osobnosti, túžob a chýb,

je takým pevným základom rozprávania?

Neviem. Myslím si,
že to nemá ďaleko od pravdy.

zamyslime sa nad tým, čo sa deje,

keď sme žiarliví.

Keď sme žiarliví, hovoríme si príbeh.

Hovoríme si príbehy o životoch iných ľudí

a cítime sa z toho hrozne,

lebo tie príbehy sú vymyslené tak,
aby sme sa cítili hrozne.

Rozprávač príbehu aj my

vieme presne, aké detaily pridať,

aby šla rana presne pod pás. Však?

Žiarlivosť z nás všetkých
robí amatérskych spisovateľov

a Proust to pochopil.

Prvý diel série sa volá Svet Swannovcov.

A v tomto zväzku

Swann, jedna z hlavných postáv,

zamilovane myslí na svoju milenku

a na to, aká je úžasná v posteli.

No zrazu, v niekoľkých vetách,

teda proustovských vetách,

takže sú dlhšie než Čínsky múr,

ale v niekoľkých vetách,

sa zrazu zhrozí a uvedomí si:

„Počkať, všetko, čo na tejto žene milujem,

by na nej miloval aj niekto iný.

Všetko potešenie, ktoré mi dáva,

by mohla dávať niekomu inému,

možno aj v tomto okamihu.“

A toto je príbeh, ktorý si začne hovoriť.

Od tej doby Proust píše,

že čokoľvek pôvabné
na svojej milenke objaví,

pridá do svojej „zbierky nástrojov

vo svojej súkromnej mučiarni“.

Musíme uznať, že Swann a Proust

boli chorobne žiarliví.

Proustovi milenci
by asi museli opustiť krajinu,

ak by sa s ním chceli rozísť.

Ale nemusíte byť takí žiarliví

aby ste pripustili,
že je to náročná robota. Všakže?

Žiarlivosť je vyčerpávajúca.

Je to lačná emócia. Musíte ju kŕmiť.

Ale čo má žiarlivosť najradšej?

Žiarlivosť má rada informácie.

Žiarlivosť má rada podrobnosti.

Žiarlivosť má rada bujné lesklé vlasy

a roztomilý peračník.

Žiarlivosť má rada fotografie.

To je dôvod, prečo je Instagram taký hit.
(smiech)

Proust vlastne spája
jazyk vzdelanosti a žiarlivosti.

Keď Swann vo svojich
záchvatoch žiarlivosti

načúva pri dverách

a podpláca sluhov svojej milenky,

obhajuje takéto správanie.

Vraví: „Viem, že podľa vás je to odporné,

ale v ničom sa to neodlišuje

od analyzovania starého textu

alebo pozerania sa na pamätník.“

Vraví: „Sú to vedecké výskumy

so skutočnou duševnou hodnotou.“

Proust sa nám snaží ukázať, že žiarlivosť

vyzerá netolerovateľne
a žiarlivci absurdne,

ale v podstate je to iba pátranie
po vedomostiach,

hľadanie pravdy, bolestivej pravdy.

A, vlastne, pokiaľ ide o Prousta,

čím bolestivejšia pravda, tým lepšie.

Smútok, poníženie a strata

boli pre Prousta cesty k múdrosti.

Vraví: „Žena, ktorú potrebujeme,

nám spôsobuje utrpenie a vyvoláva v nás

spleť pocitov,
ktoré sú oveľa hlbšie a dôležitejšie,

ako génius, ktorý nás zaujíma.“

Káže nám hľadať si kruté ženy?

Nie. Myslím, že sa snaží povedať,

že žiarlivosť nám ukazuje našu pravú tvár.

Ktorá ďalšia emócia nás

takto odhaľuje?

Existujú iné emócie, ktoré nám ukážu

našu agresiu, naše strašné ambície

a náše nárokovanie si na veci?

Učí nás nejaká iná emócia pozerať

na veci s takou zvláštnou intenzitou?

Freud o tom neskôr napísal.

Raz Freuda navštívil

istý veľmi nervózny mladý muž,
ktorý bol presvedčený,

že ho podvádza žena.

A Freud vraví:
„Na tomto chlapíkovi je čosi zvláštne.

Nevšíma si, čo jeho manželka robí.

Je bez viny. Všetci to o nej vedia.

Toto úbohé stvorenie je len

podozrievavé, úplne bez príčiny.

Ale všíma si veci, čo jeho manželka robí

bez premýšľania, neúmyselné správanie.

Usmieva sa príliš šťastne len tak?

Neobtrela sa náhodou o tamtoho pána?“

[Freud] hovorí, že človek sa stáva

väzňom podvedomia svojej manželky.

Práve toto rozoberá román veľmi dobre.

Výborne opisuje, ako nás žiarlivosť

učí pozerať sa na veci intenzívne,
ale nepresne.

Dokonca, čím sme žiarlivejší,

tým viac si domýšľame.

A preto nás, podľa mňa,
žiarlivosť nemá iba

privádzať k násiliu

alebo nezákonnostiam.

Žiarlivosť nás nabáda k správaniu,

ktoré je odvážne vynaliezavé.

Priznávam, že myslím
na svoju osemročnú verziu,

ale myslím aj na príbeh,
čo som počula v správach.

V Michigane dolapili 52-ročnú ženu,

ktorá si vytvorila
na Facebooku falošný účet,

z ktorého posielala hnusné, odporné správy

sama sebe celý rok.

Rok. Celý rok.

A snažila sa falošne obviniť

novú priateľku svojho bývalého.

Musím sa priznať, keď som to počula,

reagovala som s obdivom.

(smiech)

Priznajme si to.

Aj keď na nesprávnom mieste,
bola to ohromná tvorivosť. Nie?

Znie to ako z románu.

Ako z románu od Patricie Highsmithovej.

Highsmithovú mám obzvlášť rada.

Bola to brilantná a bizarná spisovateľka.

Je autorkou kníh ako Neznámi z expresu

a Talent pána Ripleyho,

kníh, ktoré sú celé o tom,
ako sa žiarlivosť

zahráva s našimi mysľami

a ak sa už raz ocitneme
v kraji žiarlivosti,

hranica medzi tým, čo je a čo môže byť,

sa dá v okamihu prekročiť.

Vezmite si takého Toma Ripleyho,
jej najznámejšiu postavu.

Na začiatku chce Tom Ripley

vás alebo vaše vlastníctvo.

Za chvíľu sa však vami stáva

a vy ste pod podlahovými doskami,

on používa vaše meno,

nosí vaše prstene

a vyprázdňuje vám bankový účet.

To je jedna z ciest, ktorou sa dá vybrať.

Ale čo budeme robiť? Nemôžeme predsa
ísť v stopách Toma Ripleyho.

Nemôžem dať celému svetu štvorky,

aj keď občas
by som to veľmi rada spravila.

Čo je škoda, pretože žijeme
v časoch plných závisti.

V časoch plných žiarlivosti.

Sme poctivými občanmi štátu
s názvom Sociálne siete,

kde je oficiálnou menou závisť, však?

Ukazuje nám román cestu von?
Nie som si istá.

Tak spravme to, čo robia postavy vždy,
keď si nie sú isté

a snažia sa vyriešiť nejakú záhadu.

Poďme na 221B Baker Street

a spýtajme sa, či je Sherlock Holmes doma.

Keď ľudia pomyslia na Holmesa,

spomenú si na jeho úhlavného nepriateľa
profesora Moriartyho,

kriminálneho génia.

Ale ja som vždy uprednostňovala
[inšpektora] Lestrada,

šéfa Scotland Yardu,

ktorý Holmesa zúvalo potrebuje.

potrebuje Holmesov mozog, ale neznáša ho.

Je mi to veľmi povedomé.

Takže Lestrade potrebuje jeho pomoc,
neznáša ho,

a celý čas je veľmi zatrpknutý.

No ako spolu pracujú,
niečo sa začne meniť,

a napokon v príbehu Šesť Napoleonov

Holmes príde a všetkých
ohúri svojím riešením.

Lestrade sa k nemu otočí a povie:

„Nežiarlime na vás, pán Holmes.

Sme na vás hrdí.“

A vraví, že v celom Scotland Yarde
niet človeka,

ktorý by si nechcel potriasť rukou
so Sherlockom Holmesom.

Je to jeden z mála okamihov,
keď je Holmes dojatý,

a z môjho pohľadu je táto malá scéna

veľmi dojímavá, no zároveň tajomná, že?

Berie žiarlivosť

ako problém geometrie, nie emócií.

V jednej chvíli sú Holmes a Lestrade
na opačných stranách

a zrazu sú obaja na tej istej.

Lestrade zrazu obdivuje myseľ,

ktorú predtým nenávidel.

Môže to byť však také jednoduché?

Čo ak je žiarlivosť
naozaj vecou geometrie,

závisiaca iba od toho, kde sa postavíme,

vzhľadom k ostatným?

Potom by sme možno nemuseli byť znechutení

z výnimočnosti niekoho iného.

Mohli by sme sa s ňou postaviť
do tej istej roviny.

Ale mám rada rezervné plány,

takže kým budeme čakať
na výsledky tohto pokusu,

pamätajme, že v beletrii
môžeme nájsť útechu.

Samotná beletria demystifikuje žiarlivosť.

Udomácňuje ju,

pozýva ju k stolu.

A pozrite sa, kto sa pri ňom schádza:

sladký Lestrade, desivý Tom Ripley,

bláznivý Swann a samotný Marcel Proust.

Sme vo vynikajúcej spoločnosti.

Ďakujem.

(potlesk)