Zahra' Langhi: Prečo líbyjská revolúcia nefungovala -- a čo by mohlo

Zahra' Langhi bola v Líbyi súčasťou hnutia „dni hnevu“, ktoré pomohlo zvrhnúť diktátora Kaddáfiho. Ale -- čo potom? V prvých voľbách skúsili Líbyjčania priekopnícku kandidátsku listinu, tzv. „zipsovú“, ktorá zaručovala rovnaké postavenie mužom i ženám. Avšak opäť zvíťazila rovnaká uzavretá politika dominancie a vylúčenia. Podľa Langhi teraz Líbya potrebuje spoluprácu namiesto súťaže; súcit namiesto hnevu.

Nikdy nezabudnem na slová
mojej starej mamy,

ktorá umrela v exile:

„Syn môj, vzdoruj Kadáfimu.
Bojuj proti nemu.

Ale nikdy sa nestaň

Kadáfiovským revolucionárom.“

Uplynuli už takmer dva
roky

odkedy prepukla líbyjská
revolúcia,

inšpirovaná masovou
mobilizáciou

v časoch Tuniskej i Egyptskej
revolúcie.

Pripojila som sa k ostatným
Líbyjčanom v krajine i mimo nej,

chceli sme dni hnevu,

vyvolať revolúciu
proti tyranskému režimu Kaddáfiho.

A tak vznikla veľká revolúcia.

Mladí Líbyjčania, muži i ženy, v prednej línii

volali po páde režimu,

vyvolávali heslá slobody,
úcty a sociálnej spravodlivosti.

Ukázali príkladnú odvahu,

v boji s Kaddáfiho
krutovládou.

Ukázali obrovský zmysel
pre solidárnosť,

od ďalekého východu,
cez ďaleký západ, až na juh.

Nakoniec po šiestich
mesiacoch krutej vojny,

ktorá si vyžiadala daň 50 000 obetí,

sme dokázali oslobodiť
našu krajinu a zvrhnúť tyrana.

(Aplauz)

Avšak Kaddáfi nám
zanechal ťažké bremeno,

dedičstvo tyranie,
korupcie a zárodkov nesúladu.

Počas 40 rokov
Káddáfiho tyranského režimu

bola zničená infraštruktúra,
kultúra a morálna štruktúra líbyjskej spoločnosti.

Vedomá si tejto skazy i výzvy som bola

nadšená spolu s mnohými inými ženami
obnovoviť líbyjskú spoločnosť,

ktorá volala po otvorenej
a spravodlivej premene

na demokraciu
a po zmierení národa.

Počas bojov
a po páde Kaddáfiho

vzniklo v Bengházi
asi 200 organizácií,

v Tripolise okolo 300.

Po 33 rokoch v exile som sa vrátila do Líbye

a s neobyčajným nadšením

som začala organizovať wokrshopy

na budovanie kapacít a vodcovských schopností ľudí.

S jednou úžasnou skupinou žien

sme založili Hnutie
líbyjských žien za mier.

Je to hnutie žien, vodcov s rôznymi osudmi,

ktoré bojujú za sociálnopolitické
posilnenie žien

a za naše právo

rovnocenného postavenia
pri budovaní demokracie a mieru.

V predvolebnom období
som spoznala zložité prostredie,

ktoré sa stále viac rozdeľovalo

a ktoré bolo tvorené sebeckou
politikou dominancie a vylúčenia.

V mene Hnutia líbyjských
žien za mier som viedla iniciatívu

za presadenie inkluzívneho
volebného zákona,

ktorý by dal každému
občanovi bez ohľadu na jeho zázemie

právo voliť, opustiť krajinu,

a ktorý by hlavne zaistil,
aby politické strany

striedali mužov i ženy

vertikálne a horizontálne vo volebných

zoznamoch ako zips.

Nakoniec bola naša iniciatíva
úspešná a akceptovaná.

Ženy v historicky prvých
voľbách po 52 rokoch

vyhrali 17,5 % kresiel v Národnom kongrese.

(Aplauz)

No nakoniec kúsok po
kúsku nadšenie z volieb

a samotnej revolúcie

postupne opadlo –

každý deň sme boli svedkami
nových správ o násilnostiach.

Jedného dňa nás čakala správa

o znesvätení starobylých
mešít a sufistických hrobiek.

ďalší deň prišla správa

o vražde amerického veľvyslanca
a o útoku na veľvyslanectvo.

Neskôr správy

o atentáte na vojenských dôstojníkov.

A každé ráno nás čakala vláda milícií,

ich neustále porušovanie
ľudských práv väzňov

a neúcta k zákonom.

Naša spoločnosť formovaná

revolučnými názormi sa roztrieštila

a odklonila od ideálov a princípov

– slobody, dôstojnosti,
sociálnej spravodlivosti –

ktoré kedysi mala.

Neznášanlivosť, vylúčenie a pomsta

sa stali ikonami dôsledkov revolúcie.

Nie som tu dnes pre to,
aby som vás inšpirovala

úspešným príbehom „zipsového
zoznamu“ vo voľbách,

ale kvôli priznaniu,

že ako národ sme spravili zlé rozhodnutia.

Neuprednostnili sme právo.

Pretože voľby nepriniesli Líbyi mier,
stabilitu a bezpečnosť.

Priniesol zips s výberom mužských a ženských

kandidátov mier a národné zjednotenie?

Nie, nepriniesol.

Čím to je?

Prečo je naša spoločnosť
stále rozdelená a vládne jej

sebecká politika dominancie
a vylúčenia, a to z radov mužov i žien?

Možno nám nechýbali ženy,

ale ženské hodnoty ako súcit,
zľutovanie a začlenenie.

Naša spoločnosť potrebuje národný dialóg a zhodu

oveľa viac ako voľby,

ktoré len zväčšujú polarizáciu a rozštiepenosť.

Naša spoločnosť potrebuje
viac kvalitatívne zastúpenie žien,

než by potrebovala ich numerické,
kvantitatívne zastúpenie.

Musíme sa prestať správať ako zastupenci zla volajúci po nenávisti.

Musíme začať zastupovať súcit a zľutovanie.

Musíme rozvinúť ženskú debatu,

ktorá is nielen váži ale aj realizuje súcit

namiesto pomsty; spoluprácu namiesto súťaže,

začlenenie namiesto odčlenenia.

Toto sú ideály, ktoré vojnou
rozvrátená Líbya

zúfalo potrebuje, aby nastal mier.

Mier je alchýmia

spojenia a dopĺňania sa

ženských a mužských postojov.

Toto je ozajstný zips,

ktorý musíme existenčne upevniť v ľuďoch,

kým tak urobíme sociálno-politicky.

Ako hovorí jeden verš v koráne,

„Salam“ – mier – „je slovo
milostivého Boha, raheem“

Slovo „raheem“, ktoré je známe
vo všetkých abrahamských tradíciách,

má rovnaký koreň ako
arabské slovo „rahem“ – lono –

ktoré symbolizuje materskú ženskosť
zahŕňajúcu celé ľudstvo,

z ktorého vyžaruje mužské aj ženské,

všetky kmene, celé ľudstvo.

A keď to lono úplne obklopuje rastúce embryo,

toto božské ložisko súcitu živí celú existenciu.

Učíme sa, že
„Môj súcit obklopuje všetko.“

že
„Môj súcit má prednosť pred mojím hnevom.“

Nech nám je všetkým daný dar súcitu.

(Aplauz)

Ďakujem.

(Aplauz)