Chcem vám povedať príbeh o dievčati. Ale nemôžem vám povedať jej skutočné meno. Volajme ju teda Hadiza. Hadiza má 20 rokov. Je hanblivá, ale má nádherný úsmev, ktorý jej žiari na tvári. Ale žije v neustálej bolesti. A pravdepodobne bude na liekoch do konca svojho života. Chcete vedieť prečo? Habiza je chibokské dievča a 14. apríla 2014 ju uniesli teroristi z Boko Haram. Podarilo sa jej však ujsť, keď vyskočila z nákladiaka, ktorý viezol dievčatá. Ale keď dopadla, zlomila si obe nohy, a musela sa plaziť po bruchu, aby sa skryla v kríkoch. Povedala mi, že bola vydesená z toho, že Boko Haram sa po ňu vrátia. Bola jednou z 57 dievčat, ktoré z toho nákladiaka vyskočilo v ten deň. Tento príbeh, celkom oprávnene, otriasol svetom. Ľudia ako Michelle Obama, Malala a ďalší prepožičali svoje hlasy protestu, a približne v tom čase – žila som vtedy v Londýne – ma poslali z Londýna do Abuja zastrešiť Svetové ekonomické fórum, ktoré hostila Nigéria po prvýkrát. Ale keď som prišla, bolo jasné, že v meste bola len jedna verzia príbehu. Vyvinuli sme na vládu nátlak. Pýtali sme sa náročné otázky o tom, čo robili pre to, aby priviedli dievčatá späť. Pochopiteľne, neboli veľmi nadšení našou líniou spochybňovania, a povedzme, že sme dostali primeraný podiel „alternatívnych faktov“. (smiech) Vplyvní Nigérijčania nám vtedy hovorili, že sme naivní, že nerozumieme politickej situácii v Nigérii. Ale taktiež nám povedali, že príbeh o dievčatách z Chiboku je výmysel. Je smutné, že táto falošná povesť pretrváva a v Nigérii sú dnes stále ľudia, ktorí veria, že dievčatá z Chiboku nikdy unesené neboli. Napriek tomu som hovorila s ľuďmi ako sú títo – zdevastovaní rodičia, ktorí nám povedali, že v deň, kedy Boko Haram uniesli ich dcéry, bežali do lesa Sambisa za nákladiakom, ktorý ich viezol. Boli ozbrojení mačetami, ale boli nútení sa vrátiť späť, pretože Boko Haram mali zbrane. Po dobu dvoch rokov, nevyhnutne, spravodajská agenda pokračovala a po dobu dvoch rokov sme toho veľa o dievčatách z Chiboku nepočuli. Každý predpokladal, že sú mŕtve. Ale v apríli minulého roku sa mi podarilo získať toto video. Toto je záber z videa, ktoré Boko Haram natočilo ako dôkaz o živote, a získala som ho vďaka jednému zdroju. Ale ešte pred zverejnením som musela odcestovať do severovýchodnej Nigérie, hovoriť s ich rodičmi a overiť si to. Nemusela som dlho čakať na potvrdenie. Keď jedna z matiek videla toto video, povedala mi, že ak by sa mohla načiahnuť do obrazovky a vytiahnuť svoje dieťa z počítača, tak by to urobila. Pre tých v publiku, ktorí sú rodičia, ako ja, môžete si len predstaviť tú úzkosť, ktorú tá matka cítila. Toto video naštartovalo vyjednávania s Boko Haram. A nigérsky senátor mi povedal, že kvôli tomuto videu vstúpili do tých rozhovorov, pretože už dlho predpokladali, že dievčatá z Chiboku sú mŕtve. Dvadsaťjeden dievčat bolo oslobodených v októbri minulého roku. Bohužiaľ, takmer 200 z nich je stále nezvestných. Musím sa priznať, že som nebola nezaujatý pozorovateľ, ak ide o tento príbeh. Som rozzúrená, keď si pomyslím na premárnené príležitosti na záchranu dievčat. Som rozzúrená, keď myslím na to, čo mi povedali ich rodičia, že ak by boli dcérami bohatých a mocných, našli by ich oveľa skôr. A som rozzúrená, že klamný príbeh, ako ja pevne verím, spôsobil oneskorenie; bola to časť dôvodu na oneskorenie ich návratu. Toto je pre mňa dôkazom smrteľného nebezpečenstva falošných správ. Takže čo s tým môžeme urobiť? Existujú veľmi inteligentní ľudia, šikovní inžinieri v Googli a Facebooku, ktorí sa snažia používať technológiu na zastavenie šírenia falošných správ. Ale okrem toho, myslím, že všetci tu – vy a ja – zohrávame v tom istú úlohu. My sme tí, ktorí zdieľajú obsah. My sme tí, ktorí zdieľajú príbehy online. Dnes v tejto dobe sme všetci vydavatelia a máme zodpovednosť. V mojej práci ako novinárka kontrolujem, overujem. Verím svojej intuícii, ale kladiem si ťažké otázky. Prečo mi tento človek rozpráva tento príbeh? Čo získa zdieľaním týchto informácií? Majú skrytú agendu? Naozaj verím, že všetci musíme začať klásť prísnejšie otázky ohľadom informácií, ktoré objavujeme online. Výskum ukazuje, že niektorí z nás ani nečítajú viac ako nadpis predtým, ako zdieľame príbeh. Kto z vás to urobil? Viem, že ja áno. Ale čo ak prestaneme prijímať informácie, ktoré objavíme, bez rozmyslu? Čo ak sa pozastavíme nad dôsledkami informácií, ktoré odovzdávame, a nad ich potenciálom podnecovať násilie alebo nenávisť? Čo ak sa pozastavíme nad reálnymi následkami informácií, ktoré zdieľame? Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (potlesk)