Toto bol môj prastrýko,

mladší brat otca môjho otca.

Volal sa Joe McKenna.

Bol to manžel, poloprofesionálny 
basketbalista a newyorský požiarnik.

Svoju prácu miloval.

Jedného dňa v roku 1938 sa rozhodol,

že napriek voľnu strávi deň 
v požiarnej stanici.

Aby tam len tak nezavadzal,

začal leštiť mosadzné nástroje,

zábradlia na požiarnických autách 
a kovanie na stenách.

Z police však naňho spadla 
jedna z hubíc požiarnych hadíc,

veľký a ťažký kus železa.

O pár dní ho začalo bolieť plece.

O dva dni neskôr dostal horúčku.

Teplota mu stúpala a stúpala.

Nič, čo jeho žena skúsila, mu nepomohlo.

Potom navštívili miestneho lekára,

ale ani ten mu nedokázal pomôcť.

Odviezli sa teda taxíkom do nemocnice.

Sestričky hneď vedeli, že má infekciu.

V tom čase to volali „otrava krvi“.

Pravdepodobne nič nepovedali,

ale hneď vedeli aj to,

že preňho nemôžu nič urobiť.

Nemohli mu pomôcť,

lebo v tom čase neexistovali lieky,

ktoré dnes dokážu vyliečiť infekcie.

Prvé testy penicilínu, prvého antibiotika,

prebehli až 3 roky po jeho smrti.

Ak ľudia predtým dostali infekciu 
a mali šťatie, uzdravili sa.

Ak ho nemali, umreli.

Môj prastrýko nemal šťastie.

Strávil týždeň v nemocnici,

mal zimnicu, bol dehydrovaný a v delíriu

a keď mu začali zlyhávať orgány, 
skončil v kóme.

Bol v takom zúfalom stave,

že sa mu kolegovia rozhodli darovať krv.

Dúfali, že to oslabí infekciu v jeho krvi.

Nič nepomohlo.

Umrel.

Dožil sa 30 rokov.

Pri pohľade do minulosti zistíte,

že ľudia väčšinou zomierali
z rovnakého dôvodu ako on.

Nezomreli na rakovinu či choroby srdca,

teda civilizačné choroby trápiace 
modernú západnú civilizáciu.

Nežili totiž dostatočne dlho na to,

aby sa u nich prejavili.

Zomreli v dôsledku zranení:

či ich už nabral ich na rohy vôl,

postrelili ich na bojisku

alebo sa zranili v niektorej 
z novovzniknutých tovární.

Väčšinou to však bola infekcia,

ktorá dokončila to, čo zranenia začali.

Všetko sa to zmenilo,

keď sa na scéne zjavili antibiotiká.

Infekcia už neznamenala rozsudok smrti.

Vyliečili ste sa za pár dní.

Bol to priam zázrak

a od toho času žijeme 
v zlatej dobe zázračných liekov.

Teraz sa však blížime k jej koncu.

Môj prastrýko zomrel na konci 
predantibiotickej éry.

Dnes stojíme na prahu 
postantibiotickej éry,

doby, keď budú pre ľudí opäť smrtiace 
aj také jednoduché infekcie,

ako bola tá, ktorej podľahol 
môj prastrýko Joe.

Vlastne, už sú.

Ľudia opäť umierajú na infekcie 
vinou fenoménu,

ktorý sa volá rezistencia na antibiotiká.

Funguje to takto:

baktérie v snahe získať zdroje a potravu

vytvárajú smrtiace zlúčeniny,

ktoré používajú v boji s inými baktériami.

Tie si zase na ochranu 
pred takýmito chemickými útokmi

vyvinú špeciálne obranné systémy.

Keď ľudia vyvinuli prvé antibiotiká,

vytvorili v laboratóriu vlastné verzie 
týchto smrtiacich zlúčenín

a baktérie zareagovali tak,

ako vždy reagujú v prípade útoku.

Poviem vám, čo sa stalo potom.

Penicilín sa začal užívať v roku 1943.

V roku 1945 už bola rozšírená rezistencia.

Vankomycín uviedli na trh v roku 1972

a rezistencia naň prišla v roku 1988.

Imipeném uviedli v roku 1985

a rezistencia prišla v roku 1998.

Daptomycín, jeden z najnovších liekov, 
uviedli v roku 2003

a rezistencia naň sa prejavila 
len o rok neskôr - v roku 2004.

70 rokov sme sa s baktériami takto 
„hrali na preskakovačku“.

Najprv prišiel náš liek, 
potom ich rezistencia,

potom ďalší liek a zase rezistencia.

Táto hra sa však končí.

Baktérie získavajú rezistenciu tak rýchlo,

že farmaceutické spoločnosti 
strácajú záujem vyvíjať nové antibiotiká.

Na trhu je viac ako sto druhov antibiotík,
ale vo svete teraz existujú infekcie,

proti ktorým účinkujú možno dva druhy,

a to s vedľajšími účinkami,

alebo len jeden

alebo ani jeden.

Situácia vyzerá takto:

v roku 2000 identifikovalo 
Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb

v nemocnici v Severnej Karolíne

len jeden prípad infekcie s rezistenciou 
na takmer všetky antibiotiká okrem dvoch.

Dnes sa táto infekcia, známa aj ako KPC ,

rozšírila do skoro všetkých štátov USA,

do Južnej Ameriky, do Európy 
a na Stredný východ.

V roku 2008 zistili švédski lekári 
u indického pacienta inú infekciu,

ktorá bola rezistentná 
na všetky antibiotiká okrem jedného.

Baktérie nesúce tento gén rezistencie,

známy aj ako NDM,

sa už medzitým rozšírili z Indie do Číny, 
Ázie, Afriky, Európy, Kanady a do USA.

Prirodzene dúfame,

že tieto infekcie sú niečo mimoriadne,

ale v skutočnosti v USA a v Európe 
ročne zomrie 50 000 ľudí na infekcie,

proti ktorým neúčinkujú žiadne lieky.

Podľa projektu autorizovaného 
britskou vládou,

ktorý je známy aj ako 
Správa o antimikrobiálnej rezistencii,

sa odhaduje, že celosvetovo 
takto ročne umiera až 700 000 ľudí.

To je veľa úmrtí,

ale pravdepodobne sa necítite ohrození.

Možno si myslíte,

že všetci tí ľudia buď ležali 
v nemocniciach na JIS,

alebo dožívali svoj život 
v opatrovateľských ústavoch.

Usudzujete, že ide o ľudí 
s neznámymi infekciami

v situáciách, 
do ktorých sa nedokážete vžiť.

Existuje však niečo, 
na čo nepomyslel nikto z nás:

antibiotiká podporujú skoro celý 
moderný spôsob života.

Ak prídeme o antibiotiká,

prídeme aj o iné veci.

Po prvé prídeme o ochranu 
pre ľudí s oslabeným imunitným systémom,

napríklad pre pacientov, 
ktorí majú rakovinu či AIDS,

ľudí s transplantovanými orgánmi

a predčasne narodené deti.

Potom prídeme o zákroky založené 
na vnesení cudzorodých objektov do tela,

ako sú implantácie stentu pri infarkte, 
inzulínové pumpy pre cukrovkárov,

dialýza alebo umelé kĺby.

Koľko úspešných atlétov potrebuje 
nové bedrové alebo kolenné kĺby?

Podľa nedávneho výskumu sa odhaduje,

že bez antibiotík by zomrel 
každý šiesty pacient.

Asi by sme prišli aj o chirurgiu.

Pacientom sa pred mnohými operáciami 
podávajú profylaktické dávky antibiotík.

Bez tejto ochrany môžme prísť o schopnosť 
otvoriť „skryté zákutia“ ľudského tela.

Znamenalo by to koniec operácií srdca,

biopsií prostaty, či cisárskych rezov.

Naučili by sme sa báť infekcií,

ktoré sa nám teraz zdajú zanedbateľné.

Zápal hltana mohol skončiť zlyhaním srdca.

Infekcie pokožky viedli k amputáciám.

Jedna zo sto žien zomrela pri pôrode, 
a to v tých najčistejších nemocniciach.

Tri z desiatich detí umreli na zápal pľúc.

Viac než čokoľvek iné by sme prišli o to,

ako sebavedome sa správame 
v každodennom živote.

Keby ste vedeli,

že vás môže zabiť hocijaké zranenie,

jazdili by ste na motorke?

Pustili by ste sa na lyžovačke 
len tak dolu svahom?

Vyšplhali by ste sa na rebrík 
zavesiť vianočné osvetlenie?

Dovolili by ste dieťaťu, 
aby sa pri bejzbale vrhlo na domácu métu?

Napokon, prvý človek, 
ktorému podali penicilín,

bol britský policajt Albert Alexander

a ten mal takú silnú infekciu,

že mal hlavu plnú hnisavých vredov

a lekári mu museli vyoperovať oko.

Keď dostal infekciu, 
nerobil nič nezvyčajné.

Bol v záhrade 
a poškriabal si tvár na tŕni ruže.

Už som spomínala ten britský projekt, 
podľa ktorého sa odhaduje,

že ročne umiera na infekcie 700 000 ľudí.

Vedci odhadujú aj to, že ak situáciu 
nedostaneme pod kontrolu do roku 2050,

čo nie je až tak ďaleko,

ročne bude takto na celom svete 
umierať až 10 miliónov ľudí.

Ako mohlo dôjsť k tomu,

že nás čakajú takéto hrozné čísla?

Je ťažké si to priznať,

ale môžeme si za to sami.

Rezistencia je síce 
neodvratný biologický proces,

ale my nesieme zodpovednosť 
za jeho urýchlenie.

Tak nedbalo sme mrhali antibiotikami,

že je to pre nás teraz až šokujúce.

Penicilín bol do 50. rokov 20. storočia 
voľnopredajný liek.

Antibiotiká sú v rozvojových krajinách 
ešte stále voľnopredajné.

V USA sa v polovici prípadov 
v nemocniciach podávajú antibiotiká,

hoci to nie je potrebné.

Lekári vydávajú 45 % predpisov 
pri ťažkostiach a chorobách,

proti ktorým antibiotiká 
jednoducho nie sú určené.

Doteraz som hovorila len o zdravotníctve.

Skoro všade sa antibiotiká každodenne 
dávajú väčšine zvierat chovaných na mäso.

Nie preto, aby sa vyliečili,

ale preto, aby pribrali

a na ochranu pred podmienkami 
na veľkochovných farmách.

V USA sa každý rok použije 
asi 80 % predaných antibiotík

pri chove hospodárskych zvierat, 
nie na liečenie ľudí.

Takto vznikajú rezistentné baktérie,

ktoré sa šíria ďalej vodou, prachom 
a mäsom z týchto zvierat.

Akvakultúra je odkázaná na antibiotiká,

hlavne v Ázii.

Pri pestovaní ovocia 
sa antibiotiká používajú

na ochranu jabĺk, hrušiek 
a citrusových plodov pred chorobami.

Baktérie si vedia navzájom odovzdávať DNA,

podobne ako cestujúci 
odovzdávajú kufre na letisku,

a preto, keď raz podporíme 
vznik určitej rezistencie,

nedokážeme predpovedať, ako sa rozšíri.

Celé sa to dalo predvídať.

Vlastne to predvídal už Alexander Fleming,

ktorý penicilín objavil.

V roku 1945 dostal Nobelovu cenu

a neskôr v rozhovore povedal:

„Bezohľadný človek, 
ktorý sa zahráva s liečbou penicilínom,

nesie morálnu zodpovednosť za smrť toho,

kto podľahne infekcii zapríčinenej 
organizmom rezistentným na penicilín.“

Potom dodal:

„Dúfam, že tomuto zlu dokážeme predísť.“

Dokážeme tomu predísť?

Niektoré firmy pracujú 
na nových antibiotikách,

aké superbacily ešte nikdy nevideli.

Takéto lieky skutočne veľmi potrebujeme,

ale potrebujeme aj 
dotácie na vývoj liekov,

dlhšie trvajúce patenty alebo rôzne ceny,

ktoré by slúžili ako „návnada“ pre firmy, 
aby opäť začali pracovať na antibiotikách.

Pravdepodobne to však nebude stačiť.

Poviem vám prečo.

Evolúcia vždy vyhrá.

Každých 20 minút sa narodí 
nová generácia baktérií.

Farmaceutickým firmám 
trvá vývoj nového lieku 10 rokov.

Zakaždým, keď použijeme antibiotikum,

dávame baktériám miliardy príležitostí,

aby sa naučili „rozlúsknuť“ 
kódy nášho obranného systému.

Ešte sme nevytvorili liek,

ktorý by nedokázali poraziť.

Je to asymetrická vojna,

ale môžeme zmeniť jej výsledok.

Mohli by sme vytvoriť systémy,

ktoré by automaticky a presne 
vedeli „merať“ používanie antibiotík.

Mohli by sme zmeniť systémy 
na objednávanie liekov tak,

aby každý jeden predpis 
prešiel dodatočnou kontrolu.

Mohli by sme žiadať, aby sa antibiotiká 
prestali používať v poľnohospodárstve.

Mohli by sme vytvoriť varovné systémy,

ktoré by sledovali, 
kde sa začína prejavovať rezistencia.

To boli technologické riešenia.

Tiež asi nebudú stačiť,

ak nepomôžeme aj my.

Rezistencia na antibiotiká je návyk.

Všetci vieme, že tie sa len ťažko menia.

Ako spoločnosť sme to však už dokázali.

Ľudia kedysi hádzali smeti na zem,

nezapínali si bezpečnostné pásy

a fajčili vnútri verejných budov.

Dnes už tieto veci nerobíme.

Neznečisťujeme životné prostredie,

neriskujeme zdrvujúce nehody

a nevystavujeme druhých riziku rakoviny,

pretože sme sa rozhodli,

že tieto veci sú pridrahé, zničujúce 
a nie sú v našom najlepšom záujme.

Zmenili sme sociálne normy.

Mohli by sme zmeniť aj tie, 
ktoré sa týkajú antibiotík.

Viem, že to vyzerá ako nesmierny problém,

ale ak ste niekedy 
kúpili úspornú žiarovku,

pretože vám záleží na našej klíme,

alebo ste si prečítali informácie 
na obale od krekrov,

pretože viete, že pri získavaní 
palmového oleja sa odlesňuje,

tak už viete ako vykročiť správnym smerom 
k riešeniu nesmierneho problému.

Pri antibiotikách by sme tiež mohli 
urobiť prvé krôčiky správnym smerom.

Mohli by sme prestať podávať antibiotiká, 
ak sme si nie istí, že sú to tie správne.

Mohli by sme sa prestať dožadovať 
antibiotík pre naše deti pri zápale uší,

pokiaľ nepoznáme jeho príčinu.

V každej reštaurácii a v každom obchode 
by sme sa mohli opýtať,

odkiaľ pochádza ich mäso.

Mohli by sme si sľúbiť,

že už nikdy nekúpime 
kurence, krevety alebo ovocie

dochované alebo dopestované 
za pomoci antibiotík.

Ak by sme toto všetko urobili,

mohli by sme spomaliť 
príchod postantibiotickej éry.

Musíme s tým však začať čo najskôr.

Penicilín začal 
éru antibiotík v roku 1943.

Len za 70 rokov sme našu civilizáciu 
priviedli na pokraj katastrofy.

Už nebudeme mať ďalších 70 rokov na to,

aby sme našli cestu späť.

Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk)