Často sa hovorí, že o človeku sa dozviete veľa podľa toho aké knihy má vo svojej knižnici. Čo o mne hovorí moja knižnica? Keď som sa pred pár rokmi sama seba spýtala túto otázku, uvedomila som si alarmujúcu skutočnosť. Vždy som si myslela, že som dosť kultivovaný, kozmopolitný typ človeka. Ale moje knižnica hovorila niečo iné. Takmer všetky tituly v nej boli od autorov z Británie alebo Severnej Ameriky a takmer nič nebol preklad zahraničnej knihy. Uvedomenie si tejto veľkej kultúrnej slepoty bolo šokujúce. A keď som o tom dlhšie uvažovala, uvedomila som si, že je to škoda. Vedela som, že musí byť množstvo úžasných príbehov napísaných autormi, ktorí nehovoria anglicky. A zdalo sa mi smutné, že moje čitateľské zvyklosti znamenali, že ich pravdopodobne nikdy neprečítam. Tak som sa rozhodla pre intenzívny kurz medzinárodného čitania. Rok 2012 mal byť pre Spojené kráľovstvo skutočne medzinárodným rokom, bol to rok olympijských hier v Londýne. A tak som sa rozhodla ho využiť na pokus prečítať zbierku príbehov alebo román z každej krajiny sveta. A to sa mi podarilo. Bolo to veľmi vzrušujúce a naučila som sa pozoruhodné veci, nadviazala nádherné vzťahy a o tie by sa sa dnes s vami chcela podeliť. Ale začalo to praktickými problémami. Po tom, ako som sa rozhodla, aký zoznam krajín sveta použijem na svoj projekt, rozhodla som sa pre zoznam krajín uznaných OSN, a pridala som Taiwan, čo bolo v súčte 196 krajín. A keď som zistila ako čítať a blogovať o zhruba štyroch knihách týždenne popri práci päť krát do týždňa, musela som čeliť faktu, že možno ani nebudem schopná z každej krajiny získať knihu preloženú do angličtiny. Len asi 4,5 percenta kníh ročne vydaných v Anglicku sú preklady, a tieto čísla sú podobné pre väčšinu anglicky hovoriaceho sveta. Hoci pomer vydaných prekladov kníh v mnohých iných krajinách je vyšší. 4,5 percenta je na začiatok dosť, avšak o čom to číslo nehovorí, je to, že mnohé z tých kníh sú z krajín so silnou vydavateľskou sieťou a množstvom profesionálov, ktorých cieľom je predať tie tituly vydavateľom v anglicky hovoriacich krajinách. Tak napríklad, hoci je ročne vyše 100 kníh preložených z francúzštiny a vydaných v Anglicku, väčšina pochádza z Francúzska alebo Švajčiarska. Na druhej strane, francúzsky hovoriace krajiny Afriky, sú zriedkavo čo len brané do úvahy. Výsledkom je, že mnoho národov má minimum alebo žiadne knihy dostupné v anglickom preklade. Ich knihy ostávajú neviditeľné pre tých, ktorí čítajú v svetovo najpoužívanejšom jazyku. V mojom projekte bol pre mňa najväčšou výzvou fakt, že som nevedela, kde začať. Tým, že som čítala takmer výhradne britské a severoamerické knihy, netušila som, kde hľadať a ako si vyberať z príbehov zo zvyšku sveta. Nevedela by som vám povedať, kde nájsť príbeh zo Svazijska. Nepoznala som dobrý román z Namíbie. A nebudem to skrývať – bola som bezradný literárny xenofób. Takže ako som chcela prečítať knihy z celého sveta? Musela som poprosiť o pomoc. A tak som si, v októbri 2011, zaregistrovala blog, ayearofreadingtheworld.com, a sformulovala som krátku žiadosť. Vysvetlila som, kto som, aký zúžený bol môj výber kníh, a poprosila som každého koho to zaujíma, aby mi odporučil, čo by som si mohla prečítať z iných častí sveta. Nemala som tušenie, či to niekoho bude zaujímať, ale v priebehu pár hodín po publikovaní mojej prosby ma ľudia začali kontaktovať. Najprv priatelia a kolegovia. Potom priatelia priateľov. A veľmi skoro neznámi ľudia. Štyri dni po publikovaní prosby mi prišla správa od ženy menom Rafidah z Kuala Lumpur. Povedala, že sa jej páči môj projekt, a či by mohla ísť do lokálneho anglického kníhkupectva, vybrať pre mňa malajzijskú knihu a poslať mi ju? Nadšene som súhlasila a o pár týždňov neskôr dorazil balíček nie s jednou, ale dvomi knihami – Rafidahin výber z Malajzie, a kniha zo Singapuru, ktorú pre mňa tiež vybrala. V tom čase som bola ohromená tým, že by si úplný cudzinec vzdialený vyše 6000 míľ dal tú námahu, aby pomohol niekomu, koho pravdepodobne nikdy nestretne. Ale Rafidahina láskavosť sa ukázala byť jednou z mnohých v ten rok. Znova a znova sa mi ľudia snažili pomôcť. Niektorí mi pomáhali robiť prieskum, iní si urobili zachádzku na dovolenke alebo služobke, aby sa zastavili v kníhkupectve. Ukázalo sa, že ak chcete prečítať celý svet, a ak k tomu pristupujete s otvorenou mysľou, svet vám pomôže. A v krajinách s málo alebo žiadnymi knihami dostupnými v angličtine ľudia išli ešte ďalej. Knihy často prichádzali z prekvapujúcich zdrojov. Ku knihe z Panamy som sa dostala vďaka konverzácii s Panamským prieplavom na Twitteri. Áno, Panamský prieplav má účet na Twitteri. A keď som tam napísala o mojom projekte, odporučili mi, že by som sa mohla posnažiť získať knihu panamského autora menom Juan David Morgan. Našla som Morganovu webstránku a poslala mu správu, pýtala som sa, či nejaký z jeho španielsky písaných románov má anglický preklad. Odpovedal, že vydané nebolo nič, ale že má nepublikovaný preklad jeho románu "The Golden Horse". Poslal mi ho e-mailom a dovolil mi tak byť jednou z prvých ľudí, ktorí ho mohli čítať v angličtine. Morgan zďaleka nebol jediný, ktorý by sa takto so mnou podelil o svoju prácu. Od Švédska po Palau mi spisovatelia a prekladatelia posielali vlastné vydania kníh a nepublikované rukopisy kníh, ktoré neboli anglofónnymi vydavateľmi vybrané alebo neboli viac dostupné. Mala som privilégium nahliadnuť do pozoruhodných imaginárnych svetov. Čítala som napríklad o juhoafrickom kráľovi Ngungunhane, ktorý viedol odpor voči Portugalcom v 19. storočí a o svadobných rituáloch v odľahlej dedine na brehoch Kaspického mora v Turkmenistane. Stretla som sa s kuwaitskou odpoveďou na Bridget Jonesovú. (smiech) A čítala som o orgiách v strome v Angole. Ale pravdepodobne najzaujímavejší príklad toho, kam až boli ochotní ľudia zájsť, aby mi pomohli prečítať svet, sa stal na konci môjho pátrania, keď som sa snažila dostať ku knihe z malého, portugalsky hovoriaceho, afrického ostrovného štátu Svätý Tomáš a Princov ostrov. Po tom, čo som spravila všetko čo sa len dalo, aby som našla knihu z tejto krajiny preloženú do angličtiny, sa zdalo jedinou ostávajúcou možnosťou zistiť, či by som sa mohla dostať k prekladu vytvorenému pre mňa. Nebola som si istá, či nájdem niekoho, kto by mi s tým pomohol a venoval svoj čas niečomu takému. Ale v priebehu týždňa, odkedy som na Twitteri a Facebooku vyzvala portugalsky hovoriacich, sa mi ozvalo viac ľudí ako som vedela do projektu zapojiť, vrátane Margaret Jull Costa, odborníčku v danej oblasti, ktorá prekladala aj knihy Nobelovou cenou oceneného José Saramagu. S mojimi deviatimi dobrovoľníkmi sa mi podarilo nájsť knihu autora zo Svätého Tomáša a Princovho ostrova, ktorého kópie som mohla kúpiť online. Toto je jedna z nich. A poslala som kópiu každému z mojich dobrovoľníkov. Každý z nich si vybral z tejto zbierky krátkych príbehov niekoľko, dodržal svoje slovo a poslal mi naspäť ich preklad, takže v priebehu šiestich týzdňov som mala celú knihu. V tom prípade, ako som sa počas toho roka naučila, moja nevedomosť a to, že som bola o svojich obmedzeniach otvorená sa stali mojou veľkou príležitosťou. V prípade Svätého Tomáša a Princovho ostrova to bola nie len šanca naučiť sa niečo nové a objaviť novú zbierku príbehov, ale tiež možnosť spojiť skupinu ľudí a napomáhať spoločnému kreatívnemu snaženiu. Moja slabina sa stala silou projektu. Knihy, ktoré som v ten rok prečítala, mi v mnohom otvorili oči. A všetci, ktorí radi čítajú, vedia, že knihy majú neobyčajnú silu preniesť vás z vlastnej mysle do mysle niekoho iného, takže aspoň na chvíľu sa pozeráte na svet inými očami. Môže to byť nepríjemná skúsenosť, obzvlášť ak čítate knihy z kultúry, ktorá má iné hodnoty ako tá vaša. Ale môže to byť tiež veľmi poučné. Boj s neznámymi nápadmi vám môže pomôcť ujasniť si vlastné myslenie. A tiež môže odhaliť slepé miesta v tom, ako sa pozeráte na svet. Keď som sa pozrela naspäť na množstvo anglickej literatúry, s ktorou som vyrastala, uvedomila som si, aká obmedzená väčšina z nej bola, v porovnaní s hojnosťou toho, čo svet môže ponúknuť. A ako som prevracala stránky, stalo sa ešte niečo iné. Kúsok po kúsku sa dlhý zoznam krajín, s ktorými som začala, zmenil zo suchého akademického zoznamu miest na žijúce, dýchajúce entity. Nesnažím sa povedať, že je možné získať kompletný obraz o krajine na základe jednej knihy. Ale spoločne, tie príbehy, ktoré som za ten rok prečítala, mi viac ako čokoľvek predtým ukázali bohatsvo, rozdielnosť a komplexnosť našej neuveriteľnej planéty. Bolo to akoby svetové príbehy a ľudia, ktorí urobili čo mohli, aby som ich mohla prečítať, ich pre mňa spravili skutočnými. Keď sa na svoju knižnicu pozriem dnes, alebo sa zamyslím nad obsahom mojej elektronickej čítačky, hovoria celkom iný príbeh. Je to príbeh o sile kníh spájať nás, bez ohľadu na politické, geografické, kultúrne, sociálne a náboženské rozdiely. Je to príbeh o potenciále ľudí spolupracovať. A je dôkazom neobyčajných časov, v ktorých žijeme, kedy je vďaka Internetu jednoduchšie, ako kedykoľvek predtým, zdieľať svoj príbeh, pohľad na svet, knihu, s niekým na druhej strane sveta, s kým sa nikdy nestretne. Dúfam, že to je príbeh, ktorý budem čítať po mnoho ďalších rokov. A dúfam, že sa ku mne pripojí viac ľudí. Ak budeme všetci čítať rôznorodejšie knihy, bude to motívom pre vydavateľov prekladať viac kníh a všetci vďaka tomu budeme bohatší. Ďakujem. (potlesk)