Komunikácia pod vodou je náročná.
Svetlo ani pachy sa nešíria ľahko
a zvieratá ťažko niečo vidia či zacítia.
Zvuk sa však vo vode šíri
štyrikrát rýchlejšie ako vzduchom,
takže v tomto tmavom prostredí
sa morské cicavce často dorozumievajú
vydávaním zvukov.
Preto v oceáne znie chorál zvukov.
Cvakanie,
pulzácie,
pískanie,
stonanie,
hučanie,
náreky
a trilkovanie sú niektoré z nich.
No najslávnejšími časťami
tejto podmorskej symfónie
sú evokujúce melódie,
piesne najväčších cicavcov sveta,
veľrýb.
Veľrybie piesne sú jedným
z najsofistikovanejších
dorozumievacích systémov v ríši zvierat.
Spievajú iba niektoré druhy veľrýb.
Veľryba modrá,
vráskavec myšok,
veľryba grónska,
vráskavec minke
a aj vráskavec dlhoplutvý.
Sú to všetko kosticovce,
ktoré majú na lov koristi
kostice namiesto zubov.
Veľryby zubaté síce používajú echolokáciu
a spolu s inými druhmi bezzubých veľrýb
používajú sociálne zvuky ako náreky
a pískanie na dorozumenie sa.
Týmto zvukom však chýba zložitosť,
ktorú majú piesne.
Ako to teda robia?
Suchozemské cicavce ako my
tvoria zvuky prúdom vzduchu,
ktorý pri výdychu rozvibruje hlasivky.
Bezzubé veľryby majú medzi pľúcami
a veľkými nafukovacími orgánmi
zvanými hrtanové vaky
tkanivo v tvare písmena U.
Nevieme to s určitosťou,
pretože nie je možné
pozorovať vnútorné orgány
živej spievajúcej veľryby,
no domnievame sa, že keď spieva,
sťahy svalov hrdla a hrudníka
posúvajú vzduch z pľúc
do hrtanových vakov cez U vrstvu,
ktorá sa tým rozvibruje.
Výsledný zvuk rezonuje vo vakoch,
ako keď chór spieva v katedrále,
a jeho hlasitosť sa zvýši tak,
že sa šíri na tisícky kilometrov.
Aby veľryby spievali,
nepotrebujú vydýchnuť.
Vzduch cirkuluje späť do pľúc
a opäť vytvára zvuk.
Jedným z dôvodov, prečo sú piesne
veľrýb fascinujúce, je ich schéma.
Jednotky ako stony, náreky a trilkovanie
sú usporiadané do fráz.
Opakujúce sa frázy vytvárajú témy.
Viacero predvídateľne sa opakujúcich
tém vytvára pieseň.
Táto hierarchická štruktúra
je istým druhom gramatiky.
Veľrybie piesne majú
extrémne variabilnú dĺžku
a veľryby ich môžu opakovať stále dookola.
V jednom zo zhotovených záznamov
spieval vráskavec dlhoplutvý 22 hodín.
Prečo to robia?
Presnú príčinu zatiaľ nepoznáme,
no máme nejaké domnienky.
Keďže sú speváci samci
a zvyčajne spievajú v čase párenia,
piesňami sa môžu snažiť prilákať samičky.
Alebo sú to teritoriálne piesne,
ktorými odháňajú iných samcov.
Veľryby sa kŕmia a pária
každý rok na tom istom mieste
a jednotlivé populácie
majú odlišné piesne.
Piesne sa časom vyvíjajú pridaním,
zmenou či vynechaním jednotiek alebo fráz.
Keď sa samci kŕmia
na dosluch od druhých populácií,
často si vymieňajú frázy,
možno preto, že s novými piesňami
sú príťažlivejší pre samičky.
Je to jeden z najrýchlejších príkladov
kultúrneho prenosu,
kde sa naučené správanie prenáša
medzi nepríbuznými jedincami
toho istého druhu.
Pomocou podvodných mikrofónov
zvaných hydrofóny sa dá odpočúvať
tieto podmorské piesne.
Sledujeme tak druhy, ktorých pozorovanie
či genetické vzorky sú vzácnosťou.
Vedci napríklad dokázali odlíšiť
svetovú populáciu nepolapiteľnej
modrej veľryby na základe jej piesní.
Ľudská aktivita však spôsobuje,
že je v oceánoch stále väčší hluk.
Lode,
vojenský sonar,
podmorské stavby
a seizmické metódy hľadania ropy
sú stále častejšie,
čo môže zasahovať do komunikácie veľrýb.
Niektoré veľryby sa vyhýbajú
kľúčovým územiam kŕmenia či párenia,
ak je hluk spôsobený človekom priveľký.
Vráskavec dlhoplutvý podľa pozorovaní
obmedzuje svoj spev,
ak je v jeho 200-kilometrovej
blízkosti hluk.
Obmedzenie ľudskej aktivity
pozdĺž migračných trás
a v iných kritických lokalitách
a obmedzenie hlukového
znečistenia v oceáne
by pomohlo zabezpečiť
ďalšie prežitie veľrýb.
Ak budú môcť veľryby naďalej spievať
a my ich počúvať,
jedného dňa možno naozaj
pochopíme, čo hovoria.