Rada by som vás zoznámila s organizmom:
so slizovitou plesňou – Physarum
polycephalum.
Táto pleseň trpí krízou identity,
pretože to nie je pleseň.
A odpichnime sa od tohto bodu.
Ide o jednu z 700 známych slizovitých
plesní,
ktorá patrí do triedy amoeba (meňavky).
Ide o jednobunkový organizmus, bunku,
ktorá sa spája s ďalšími bunkami
a vytvára tak super bunku
na maximalizovanie svojich zdrojov.
Takže v rámci tejto slizovitej plesne
nájdeme tisícky alebo milióny jadier
so spoločnou bunkovou stenou,
ktoré existujú ako jedna entita.
Vo svojom prirodzenom prostredí
nájdete túto pleseň v lesnatých
oblastiach ako
hľadá potravu, živí sa
hnijúcou vegetáciou.
Nájdete ju však aj
vo výskumných laboratóriách,
triedach či umeleckých ateliéroch.
So slizovitou plesňou som sa prvýkrát
stretla pred 5 rokmi.
Môj kamarát mikrobiológ mi dal
Petriho misku s malou žltou guľôčkou
a povedal, nech si to zoberiem domov
a hrám sa s tým.
Jediné inštrukcie boli,
že to má rado tmavé a
vlhké prostredie
a najradšej sa živí ovsenou kašou.
Patrím medzi umelcov, ktorí roky pracujú
v oblasti biológie, vedeckých procesov.
Živý materiál preto pre mňa
nebolo nič nového.
Pracovala som s rastlinami, baktériami,
sépiami, octovými muškami.
Tešila som, keď si túto guľôčku
donesiem domov,
aby som zistila, čo dokáže.
Doniesla som ju domov a pozorovala.
Skúšala som jej dávať rôznu stravu.
Sledovala, ako sa rozťahovala.
Vytvorila si sieťové prepojenie medzi
zásobami jedla.
Sledovala som cesty, ktoré za sebou
nechávala,
naznačujúc, kde už bola.
Všimla som si, že keď ju prestala baviť
táto jedna Petriho miska,
ušla a našla si lepší domov.
Svoje pozorovania som zachytávala
pomocou fotografovania časového
obdobia.
Slizovitá pleseň rastie asi 1 cm
za hodinu,
preto nie je úplne ideálna na pozorovanie.
Jedine, ak je to súčasťou nejakej
extrémnej meditácie.
Časom som však bola schopná
pozorovať veľmi zaujímavé správanie.
Napríklad počas kŕmenia sa na kope ovsa,
slizovitá pleseň sa vydala na prieskum
okolia
v rôznych smeroch naraz.
Ak sa náhodou niekde stretne samú seba,
vie, že tam už bola,
spozná to tam
a namiesto toho, aby sa vrátila
späť,
vydá sa ďalšími smermi.
Ohromilo ma,
že táto kôpka bunečného slizu
dokáže mapovať svoje okolie,
spoznať samú seba a pohybovať sa
s nejakým zámerom.
Našla som nespočetné množstvo
vedeckých štúdií,
výskumov a článkov
zaoberajúcich sa týmto organizmom.
S niektorými sa s vami podelím.
Tím na univerzite Hokkaido v Japonsku
dala slizovitú pleseň do bludiska.
Tá sa spojila do jednej veľkej bunky.
Na dve miesta položili jedlo,
ovos samozrejme,
a sliz si vytvoril medzi
jedlom spojenie.
Z prázdnych a slepých uličiek sa stiahol.
Existujú 4 možné trasy z bludiska
a zakaždým si slizovitá
pleseň vyberala tú najkratšiu
a najefektívnejšiu cestu.
Celkom šikovné.
Záver tohto experimentu je taký, že
pleseň je primitívne inteligentná.
V ďalšom pokuse v pravidelných intervaloch
vystavovali sliz studenému vzduchu.
Nepáčilo sa mu to, tá zima.
A ani sucho.
Opakovali to pravidelne.
Zakaždým, ako odpoveď, spomalila
slizovitá pleseň svoj rast.
Avšak pri ďalšom pokuse
nepustili vedci studený vzduch.
Ale pleseň začala spomaľovať, pretože
očakávala príval studeného vzduchu.
Vedela, že teraz nastal ten čas
na studený vzduch, ktorý nemá rada.
Záver tohto experimentu je taký, že
pleseň je schopná učiť sa.
Tretí pokus:
Pleseň umiestnili
do oblasti pokrytej ovsom.
Rozširuje sa a rozvetvuje.
Ako nachádza jednotlivé kusy jedla,
vytvára sieť, prepojenia
a pasie sa.
Po 26 hodinách si vytvorila
pomerne pevnú sieť
medzi jednotlivými miestami s ovsom.
Nie je na tom nič úžasného, pokiaľ si
neuvedomíte, že centrum s jedlom
predstavuje mesto Tokio a okolie tvoria
predmestia so železničnými stanicami.
Slizovitá pleseň napodobnila
dopravnú sieť Tokia
– (Smiech) –
komplexný systém časom vytvorený
obydliami, stavebníctvom, výstavbou mesta.
Čo nám trvalo stovky rokov,
slizovitá pleseň zvládla za jeden deň.
Záver tohto experimentu je taký,
že pleseň zvládne tvorbu efektívnych sietí
a riešenie problémov podomových predajcov.
Je to biologický počítač.
Ako taký bol matematicky formovaný,
algoritmicky analyzovaný,
sonifikovaný, zdvojený, imitovaný.
Tímy vedcov z celého sveta
dekódujú jeho biologické princípy,
aby pochopili jeho počítačové pravidlá
a aplikujú tieto poznatky do oblasti
elektroniky, programovania a robotiky.
Otázka znie:
Ako to vlastne funguje?
Nemá centrálny nervový systém.
Hoci nemá mozog
vytvára aktivity, ktoré sa práve
spájajú s mozgovou činnosťou.
Je schopná učiť sa, pamätať si,
riešiť problémy, rozhodovať sa.
V čom teda spočíva jej inteligencia?
Toto je mikroskopia, video,
ktoré som natočila.
Je 100-krát zväčšené,
20-krát zrýchlené,
Vo vnútri slizovitej plesne sa
nachádza rytmický pulzujúci tok,
žilám podobná štruktúra prenášajúca
bunkový materiál, živiny a chemické
informácie cez bunky,
najprv jedným, potom druhým smerom.
Táto nepretržitá synchronická oscilácia
v rámci buniek jej umožňuje vytvárať
pomerne komplexné porozumenie
jej prostredia
bez akéhokoľvek rozsiahleho
riadiaceho centra.
A v tomto presne spočíva jej inteligencia.
Týmto organizmom nie sú unesení
iba akademickí vedci na univerzitách.
Pred pár rokmi som vytvorila portál
SliMoCo,
čiže "Slime Mould Collective"
(Kolektív slizovitých plesní).
Ide o online otvorenú demokratickú sieť
výskumníkov a zanietencov tejto plesne
na zdieľanie svojich vedomostí
a experimentov
medzi disciplinárnymi
a akademickými oblasťami.
Členstvo v SliMoCo je dobrovoľné.
Ľudia našli tento kolektív tak,
ako pleseň nachádza ovos.
Sú v ňom vedci, počítačový
znalci a výskumníci,
ale aj umelci ako ja, architekti,
návrhári, spisovatelia, aktivisti atď.
Ide o zaujímavé vyberavé členstvo.
Napríklad:
umelec maľujúci s fluorescentnou
plesňou Physarum.
Spolupracujúci tím kombinujúci
biologický a elektronický návrh
pracujúci s technológiami 3D tlače.
Ďalší umelec používa slizovitú pleseň
na to, aby táto očarujúca komunita
zmapovala svoje územie.
Tu môžeme vidieť, ako sa pleseň priamo
využíva ako biologický nástroj,
metaforicky ako
symbol možností hovorenia
o sociálnej súdržnosti, komunikácie
a kooperácie.
Existujú aj iné záujmové aktivity,
venujem sa seminárom so slizovitou
plesňou,
kreatívne spôsoby práce s organizmami.
Vítame ľudí, ktorí prídu a učia sa,
čo všetko táto pleseň dokáže,
vytvárajú svoje vlastné experimenty
v Petriho miske,
vlastné bludiská pre pleseň,
čím testujú jej schopnosti.
Vezmú si domov nové domáce zvieratko
a svoje výsledky publikujú
na stránke SliMoCo.
Vďaka tomu sa mi podarilo
vytvoriť spoluprácu
s celou radou zaujímavých ľudí.
Spolupracujem s filmármi
na jednom celovečernom dokumentárnom filme
o slizovitej plesni,
zdôrazňujem celovečernom.
Práve je v poslednom štádiu úprav
a mal by sa čoskoro dostať do kín.
(Smiech)
Podarilo sa mi uskutočniť myslím, že prvý
svetový experiment človeka
a slizovitej plesne.
Toto je časť výstavy z minulého roku
v Rotterdame.
Vyzvali sme ľudí, aby sa na hodinu a pol
stali plesňou.
Zviazali sme ich k sebe tak,
aby vytvorili obrovskú bunku
a nasledovali správanie slizovitej plesne.
Komunikácia prebiehala pomocou kmitania,
žiadne rozprávanie.
Museli fungovať ako jedna entita, jedna
obrovská bunka,
žiadne samostatné osoby.
Motiváciou pohybu
a prieskumu prostredia
je hľadanie potravy.
A táto chaotická kopa zložená z cudzincov
priviazaných k sebe žltými lanami
a v tričkách s nápisom "Being Slime Mold"
(Som slizovitá pleseň)
sa túlala múzejným parkom.
Keď narazili na strom, museli preskupiť
svoje spojenie, pretvoriť sa ako jednotná
bunka
bez použitia reči.
Ide o absurdný experiment vo všetkých
možných smeroch.
Nie je založený na hypotéze.
Nechceme nič dokázať, neprotestujeme.
Ale potvrdilo nám to spôsob angažovania
väčšieho množstva širokej verejnosti
pomocou inteligencie, organizovanosti,
samostatnosti
a poskytlo hravú platformu
diskusie o veciach,
ktoré z nej vyplývajú.
Jednou z najzaujímavejších vecí,
ktorá vzišla z tohto experimentu,
bola konverzácia, ktorá nastala po ňom.
Úplne spontánne sympózium,
ktoré sa stalo v parku.
Ľudia sa rozprávali o psychológii človeka,
o tom, aké bolo ťažké nenechať sa
uniesť svojou povahou a osobnosťou.
Iní sa rozprávali o komunikácii baktérií.
Každý do rozhovoru priniesol
svoju vlastnú interpretáciu.
Naším záverom tohto experimentu je,
že títo ľudia spolupracovali ukážkovo,
najmä po požití piva.
Nedali sme im iba ovos.
Dostali aj pivo.
Neboli však takí efektívni ako slizovitá pleseň,
Slizovitá pleseň je pre mňa
fascinujúci objekt.
Je biologicky fascinujúca,
počítačovo zaujímavá.
Je to tiež symbol
zapojenia prostredníctvom komunity,
kolektívneho správania, spolupráce.
Veľa mojej práce čerpá z vedeckého výskumu
a takto som vzdala hold experimentu
s labyrintom,
ale trochu iným spôsobom.
Slizovitá pleseň je aj môj pracovný
materiál.
Je spoluautorom fotografií, výtlačkov,
animácií a akcií.
Hoci, pleseň nemá možnosť výberu
spolupracovať/nespolupracovať so mnou,
je to ten typ, ktorý spolupracuje.
Viem predpovedať určité správanie
vďaka pochopeniu procesu jej fungovania,
ale neviem ju ovládať.
Slizovitá pleseň má jednoducho
posledné slovo v kreatívnom procese.
Koniec koncov, má svoju vlastnú
vnútornú estetickosť.
Tieto vzory rozvetvenia,
ktoré vidíme,
vidíme medzi rôznymi formami, výtvory
prírody,
od delt riek po blesky,
od krvných ciev po neurónovú sieť.
Sú tu zreteľné viditeľné významné pravidlá
v tomto jednoduchom
a zároveň zložitom organizme,
nezáleží na našom pohľade
alebo názore,
môžeme sa toho veľa naučiť
z pozorovania a spolupráce
s touto krásnou guľôčkou bez mozgu.
Dávam vám Physarum polycephalum.
Ďakujem vám.
(Potlesk)