Práve teraz
sa vám v hlave premieta film.
Je to úžasný multizáznamový film
Má 3D obraz a priestorový zvuk
pre veci, ktoré práve vidíte a počujete,
ale to je iba začiatok.
Váš film má vôňu a chuť a cit.
Vníma vaše telo,
bolesti, hlad, orgazmy.
Má emócie,
hnev a šťastie.
Má spomienky, ako scény z vášho detstva
ktoré sa pred vami prehrávajú.
A má ten neustály hovorený komentár
vo vašom prúde vedomého myslenia.
V srdci tohoto filmu ste vy
priamo prežívajúc všetko toto.
Tento film je váš prúd vedomia,
predmet pociťovania
mysle a sveta.
Vedomie je jeden zo základných faktov
ľudskej existencie.
Každý z nás je pri vedomí.
My všetci máme svoj vnútorný film.
Vy a vy a vy.
Nie je nič, čo by sme poznali viac priamo.
Aspoň ja viem o svojom vedomí priamo.
O tom, či ste pri vedomí vy,
si nemôžem byť istý.
Vedomie je tiež to,
čo robí život hodným žitia.
Ak by sme neboli pri vedomí,
nič v našom živote
by nemalo zmysel ani cenu.
Ale zároveň je to
najtajomnejší fenomén vo vesmíre.
Prečo sme pri vedomí?
Prečo máme tieto vnútorné filmy?
Prečo nie sme iba robotmi,
ktorí spracovávajú všetky vstupné údaje a
produkujú všetky výstupné údaje
úplne bez prežívania vnútorného filmu?
V súčasnosti nikto nepozná odpovede
na tieto otázky.
Navrhujem, že na to,
aby bolo vedomie včlenené
do vedy, budú pravdepodobne
potrebné nejaké zásadné myšlienky.
Niektorí ľudia hovoria, že veda o vedomí
je nemožná.
Veda je vo svojej podstate objektívna.
Vedomie je vo svojej podstate subjektívne.
Takže nikdy nemôže
existovať veda o vedomí.
Po väčšinu 20. storočia
mal tento názor veľký vplyv.
Psychológovia študovali
správanie objektívne,
neurológovia študovali mozog objektívne
a nikto ani nespomenul vedomie.
Dokonca pred 30 rokmi, keď začal TED,
existovalo iba veľmi málo vedeckých prác
týkajúcich sa vedomia.
Približne pred 20 rokmi
sa všetko začalo meniť.
Neurológovia ako Francis Crick
a fyzici ako Roger Penrose
tvrdili: „Teraz je čas pre vedu,
aby zaútočila na vedomie.“
A odvtedy nastal skutočný nárast,
rozkvet vedeckej práce
týkajúcej sa vedomia.
A táto práca bola úžasná. Bola ohromná.
Ale tiež mala doteraz nejaké tie základné
obmedzenia.
Stredobodom
vedy o vedomí v posledných rokoch
bolo skúmanie vzájomných vzťahov,
vzájomných vzťahov
medzi určitými oblasťami v mozgu
a určitými stavmi vedomia.
Niekoľko takýchto prác
predstavila Nancy Kanwisher
a to aj úžasnú prácu,
ktorú prezentovala len pred pár minútami.
Teraz, napríklad, oveľa lepšie rozumieme
druhom oblastí v mozgu, ktoré súvisia
s vnímaním tvárí
alebo pociťovaním bolesti
alebo pocitom šťastia.
Ale stále je to veda o súvislostiach.
Nie je to veda o príčinách.
Vieme, že tieto oblasti v mozgu
súvisia s určitým druhom
vedomého prežívania,
ale nevieme prečo.
Rád to vysvetľujem tým, že
tento druh práce z neurológie
je odpoveďou na niektoré
z otázok o vedomí,
ktoré sme chceli zodpovedať,
na otázky o tom,
čo určité oblasti v mozgu robia
a s čím súvisia.
Ale v určitom zmysle
ide o jednoduché problémy.
Žiadny tvrdý oriešok pre neurológov.
Neexistujú skutočne
jednoduché problémy s vedomím.
Ale to nerieši tú pravú záhadu
jadra tohoto predmetu:
Prečo by malo byť všetko
fyzické spracovanie v mozgu
vlastne sprevádzané vedomím?
Prečo existuje
ten vnútorný subjektívny film?
Práve teraz na to nemáme odpovede.
A môžete si povedať:
dajme neurológii pár rokov.
Vykľuje sa z toho ďalší spontánny jav
ako dopravné zápchy, hurikány
a život a my to vylúštime.
Klasický prípady spontánnosti
sú všetky prípady spontánneho správania.
Ako sa správa dopravná zápcha,
ako funguje hurikán,
ako sa rozmnožuje živý organizmus,
ako sa adaptuje a ako metabolizuje.
Všetky otázky o objektívnom fungovaní.
Mohli by ste to aplikovať na ľudský mozog
pri vysvetľovaní niektorých správaní
a funkcií ľudského mozgu
ako spontánnych javov:
ako chodíme, rozprávame, ako hráme šach...
Všetky tieto otázky o správaní.
Ale keď dôjde na vedomie,
otázky o správaní
sú medzi tými jednoduchými problémami.
Keď príde ťažký problém,
je to otázka o tom, prečo
je všetko toto správanie
sprevádzané subjektívnym vnímaním?
A tu je štandardný príklad
spontánnosti.
Dokonca aj štandardné príklady neurológie
nemajú toho zatiaľ veľa čo povedať.
Ja som srdcom vedecký materialista.
Chcem vedeckú teóriu o vedomí,
ktorá bude fungovať.
Dlho som si búchal hlavu
o stenu
hľadajúc teóriu vedomia,
z čisto fyzikálneho hľadiska,
ktorá by fungovala.
Ale nakoniec som došiel k záveru,
že to nefunguje pre systematické dôvody.
Je to dlhý príbeh,
ale hlavnou myšlienkou je jednoducho to,
že z čisto redukcionistických vysvetlení
z fyzikálneho hľadiska,
z mozgového hľadiska,
sú príbehy o fungovaní systému,
jeho štruktúre, jeho dynamike,
správaní, ktoré produkuje,
skvelé na riešenie
jednoduchých problémov –
ako sa správame, ako fungujeme –
ale keď dôjde na subjektívne zážitky –
prečo toto všetko vyzerá
ako niečo zvnútra? –
to je niečo zásadne nové
a je to vždy dodatočná otázka.
Takže ja si myslím,
že sme tak trochu v slepej uličke.
Máme tú úžasnú reťaz vysvetlení,
sme na ňu zvyknutí.
Tam, kde fyzika vysvetľuje chémiu,
chémia vysvetľuje biológiu,
biológia vysvetľuje časti psychológie.
Ale vedomie
nevyzerá tak, že zapadá do tohto vzorca.
Na jednej strane je to údaj,
že sme pri vedomí,
na druhej strane nevieme,
ako to prispôsobiť
nášmu vedeckému pohľadu na svet.
Preto si myslím, že vedomie je teraz
určitým druhom anomálie.
Takým, ktorý musíme včleniť
do nášho pohľadu na svet,
ale zatiaľ nevieme ako.
Tvárou v tvár takejto anomálii
budú možno potrebné radikálne myšlienky.
A myslím si, že možno budeme potrebovať
jednu či dve myšlienky,
ktoré môžu spočiatku znieť bláznivo,
predtým než sa vyrovnáme s vedomím
vedecky.
Existuje niekoľko kandidátov
na tieto bláznivé myšlienky.
Môj priateľ Dan Denett,
ktorý je dnes tu, má jednu.
Jeho bláznivá myšlienka je,
že neexistuje žiadny
ťažký problém vedomia.
Celá myšlienka vnútorného
subjektívneho filmu
zahŕňa určitý druh ilúzie alebo zmätenia.
Všetko, čo musíme urobiť,
aby sme to vysvetlili,
sú vlastne iba objektívne funkcie,
správanie mozgu,
a potom vysvetlíme všetko,
čo má byť vysvetlené.
Myslím, že na to ide dobre.
Je to druh radikálnej myšlienky,
ktorú musíme preskúmať,
ak chcete mať čisto redukcionistickú
teóriu vedomia založenú na mozgu.
Zároveň pre mňa a veľa iných ľudí
na to, aby bol tento názor uspokojujúci,
je tak trochu príliš blízko
k popieraniu údajov o vedomí.
Takže ja idem iným smerom.
V ostávajúcom čase
chcem preskúmať dve bláznivé myšlienky,
o ktorých si myslím, že môžu byť sľubné.
Prvá bláznivá myšlienka je,
že vedomie je základ.
Fyzici niekedy považujú
niektoré aspekty vesmíru
za základné stavebné kamene:
priestor, čas a hmota.
Tvrdia, že sú riadené základnými zákonmi,
ako zákonmi gravitácie
alebo kvantovej mechaniky.
Tieto základné vlastnosti a zákony
nie sú vysvetlené v súvislosti
s ničím viac základným.
Sú považované za primitívne
a odtiaľ postavíte svet.
Niekedy sa ale zoznam základov rozšíri.
V 19. storočí Maxwell zistil,
že nemožno vysvetliť
elektromagnetické javy
v súvislosti už existujúcich základov –
priestoru, času, hmoty,
Newtonových zákonov –
takže postuloval základné zákony
elektromagnetizmu
a elektrický náboj
ako primárnu časticu,
ktorú riadia tieto zákony.
Myslím, že v rovnakej situácii
sa nachádzame s vedomím.
Ak nemožno vysvetliť vedomie
v zmysle existujúcich základov –
priestoru, času, hmoty, náboja –
potom, logicky, treba zoznam rozšíriť.
Prirodzená vec, ktorú treba urobiť,
je postulovať vedomie samo o sebe
ako niečo primárne –
základný stavebný kameň prírody.
Neznamená to ale, že zrazu
s ním nemôžete pracovať vedecky.
Toto pre vás otvára cestu,
aby ste s tým mohli pracovať vedecky.
Potom potrebujeme študovať
základné zákony riadiace vedomie,
zákony, ktoré prepájajú vedomie
s ostatnými základmi:
priestorom, časom, hmotou,
fyzikálnymi procesmi.
Fyzici niekedy hovoria,
že chceme, aby boli základné zákony
také jednoduché,
aby sme si ich mohli napísať na tričko.
Myslím si, že je to
podobné situácii vedomia,
v ktorej sa nachádzame.
Chceme, aby boli základné zákony
také jednoduché,
aby sme ich mohli napísať na tričko.
Nevieme, však zatiaľ, čo sú to za zákony,
ale to je to, po čom ideme.
Druhá bláznivá myšlienka je,
že vedomie môže byť univerzálne.
Každý systém má nejaký
stupeň vedomia.
Tento názor sa niekedy
nazýva panpsychizmus:
„pan“ – všetko, „psych“ – myseľ.
Každý systém je pri vedomí.
Nie len ľudia, psy, myši, muchy,
ale aj Rob Knightove mikróby,
základné častice.
Dokonca aj fotón má určitý stupeň vedomia.
To však neznamená,
že fotóny sú inteligentné
alebo mysliace.
Neznamená to, že fotón je
požieraný úzkosťou,
pretože si myslí:
„Ou, stále letím rýchlosťou svetla.
Nikdy nespomalím a neovoniam ruže.“
Nie, nie je to tak.
Ale myšlienka, že možno fotóny môžu mať
nejaký prvok skutočných,
subjektívnych pocitov,
nejakého primitívneho predchodcu vedomia.
Môže to znieť trochu bláznivo.
Prečo by si niekto myslel takú hlúposť?
Nejaká motivácia pochádza
z prvej bláznivej myšlienky,
že vedomie je základ.
Ak je základom tak,
ako priestor, čas a hmota,
je prirodzené predpokladať,
že môže byť taktiež univerzálne,
podobne ako oni.
Treba však poznamenať,
že aj keď táto myšlienka
sa nám zdá byť kontraintuitívna,
je oveľa menej kontraintuitívna pre ľudí
z iných kultúr,
kde je ľudská myseľ viac vnímaná
ako spojenie s prírodou.
Hlbšia motivácia pochádza z myšlienky,
že zrejme najjednoduchšia
a najmocnejšia cesta,
ako nájsť základné zákony
prepájajúce vedomie
s fyzikálnymi procesmi,
je spojiť vedomie s informáciou.
Tam, kde je spracovaná informácia,
je aj vedomie.
Komplexné spracovanie informácii,
ako v človeku
– komplexné vedomie.
Jednoduché spracovanie –
jednoduché vedomie.
Skutočne vzrušujúce je,
že v posledných rokoch
neurológ Giulio Tononi
si vzal túto teóriu
a starostlivo ju rozvinul
spolu s matematickou teóriou.
Má matematickú hodnotu
zjednotenia informácie,
ktorú nazýva fí
– meria množstvo informácie
začlenenej do systému.
A predpokladá, že fí súvisí
s vedomím.
Takže v ľudskom mozgu
je neuveriteľne veľa
integrovaných informácii,
vysoký stupeň fí,
veľa vedomia.
V myši,
stredný stupeň integrácie informácii,
stále celkom výrazné,
celkom dôležité množstvo vedomia.
Ale ako postupujete nižšie k červom,
mikróbom, časticiam,
úroveň fí klesá.
Množstvo integrácie informácii klesá,
ale stále nie je na nule.
Podľa Tononiho teórie
stále bude existovať nenulový stupeň
vedomia.
V skutočnosti navrhuje primárny
zákon vedomia: vysoké fí, vysoké vedomie.
Neviem, či je táto teória správna,
ale v súčastnosti je vlastne
pravdepodobne vedúcou teóriou
vo vede vedomia
a bola použitá na včlenenie celého radu
vedeckých údajov
a má jednu peknú vlastnosť:
je dosť jednoduchá na to,
aby ste si ju mohli napísať na tričko.
Iná posledná motivácia je,
že panpsychium nám môže pomôcť
integrovať vedomie do materiálneho sveta.
Fyzici a filozofi často pozorovali,
že fyzika je prekvapivo abstraktná.
Opisuje štruktúru reality
pomocou množstva rovníc,
ale nehovorí nám o realite,
ktorá je jej podkladom.
Ako hovorí Stephen Hawking:
čo stavia oheň do rovnice?
No, podľa názoru panpsychológov,
môžete rovnice fyziky nechať tak, ako sú,
ale môžete nimi opísať
prúd vedomia.
To je to, čo koniec koncov fyzika robí.
Opisuje prúd vedomia.
Z tohto pohľadu práve vedomie
stavia oheň do rovníc.
Z tohto pohľadu vedomie nevisí
voľne vonku vo fyzickom svete
ako niečo navyše.
Je presne v jeho srdci.
Tento názor, myslím ten panspychologický,
má potenciál premeniť náš vzťah
k prírode
a môže mať celkom vážne spoločenské
a etické následky.
Niektoré môžu byť kontra-intuitívne.
Zvykol som si myslieť,
že by som nemal jesť nič,
čo má vedomie.
Takže by som mal byť vegetarián.
Ak ste panpsychológ a ste tohoto názoru,
budete veľmi hladní.
Myslím, že keď sa nad tým zamyslíte,
môže to pretransformovať vaše názory
zatiaľčo to, čo je
dôležité pre etické účely
a morálne hľadisko,
nie je tak veľmi fakt vedomia,
ale stupeň a komplexnosť vedomia.
Je taktiež prirodzené pýtať sa na vedomie
v iných systémoch, ako počítačoch.
Čo taký umelý inteligentný systém
Samantha vo filme „Ona“?
Je pri vedomí?
Ak to vezmete z informačného
panpsychologického hľadiska,
určite má komplikované
informačné spracovanie
a integráciu,
takže odpoveď je veľmi pravdepodobne
áno, je pri vedomí.
Ak je to skutočne tak,
naskytujú sa tu celkom vážne
etické otázky týkajúce sa etiky
vyvíjania inteligentných
počítačových systémov
ako aj etiky vypnutia ich.
Na záver, môžete sa spýtať na vedomie
celej skupiny,
planéty.
Má Kanada svoje vlastné vedomie?
Alebo na viac miestnejšej úrovni:
má ucelená skupina
ako publikum konferencie TED,
máme my práve teraz spoločné TED vedomie
a vnútorný film
pre túto spoločnú skupinu TED,
ktorý je odlišný od vnútorného filmu
každej jej časti?
Na túto otázku neviem odpovedať,
ale myslím, že stojí za to
brať ju vážne.
Okej, takže táto
panpsychologická predstava
je radikálna
a neviem, či je správna.
Vlastne som viac presvedčený
o prvej bláznivej myšlienke,
(že vedomie je primárne)
ako o druhej
(že je univerzálne).
Myslím tým, že názory
vyvolávajú množstvo otázok,
množstvo výziev
napr. ako tieto malé časti
vedomia dávajú zmysel
komplexnému vedomiu,
ktoré poznáme a milujeme.
Ak dokážeme zodpovedať tieto otázky,
budeme podľa mňa na ceste
k vážnej teórii vedomia.
Ak nie, no, tak je to
pravdepodobne najťažší problém
vo vede a filozofii.
Nemôžeme očakávať,
že to vyriešime zo dňa na deň.
Ale myslím si, že to nakoniec vyriešime.
Myslím, že pochopenie vedomia
je ozajstným kľúčom
k pochopeniu vesmíru
a aj pochopeniu nás samých.
Možno na to budeme potrebovať
tú správnu bláznivú myšlienku.
Ďakujem.
(potlesk)