(Úvodná melódia) - Vacarme (názov rádia)
Ešte stále vidím, napr. toto je
fotka mojej...
to je moja najmladšia dcéra, je na pláži
neďaleko od Sète,
viem to z rozprávania dcér.
Je ešte taká maličká, môže mať tak
2-3 roky a vlásky má celé blond,
tu ukazuje prstom na nebo a tu zase
kráča po pláži.
Vravím si, do kelu, veď som tam bol,
takto som ju odfotil ja.
Vedel som, že som to zažil, no
niečo mi bráni... nevidím to úplne jasne.
(Úvodná melódia) Vacarme.
Moja pamäť, to som ja!
Marc Giouse - Véronique Marti.
(V. Marti?) Dobrý deň.
V septembri 2006, presnejšie 17. septembra
Marc Rueger, štyridsiatnik a otec
rodiny z Fribourgu,
na vlastnej koži pocítil zasiahnutie
elektrickým výbojom,
keď chcel doma opraviť kotol.
Výboj doňho vošiel cez ukazovák
a vyšiel cez hlavu,
čím vymazal jeden celý úsek
Marcovej pamäte.
Počas nehody mu uletelo preč 10 rokov,
posledných 10 rokov jeho života.
Na druhý deň sa prebúdza v nemocnici
a takmer nespozná svojich blízkych.
Za 24 hodín zostarli, majú šediny.
Z jeho dievčatiek vyrástli
dospievajúce slečny.
Má pocit, akoby strávil 10 rokov v kóme.
Ku strate pamäti sa pridáva aj afázia:
Marc nedokázal rozprávať ešte dva roky.
Reč sa mu neskôr vrátila, no pamäť nie.
Dnes nám priblíži svoj príbeh a najmä to,
ako sa dá zotaviť,
ako je možné znovu nájsť svoju identitu,
keď mu štvrtina života len tak vyprchala
a ako to prežívajú jeho blízki.
Práve teraz "Desať rokov bez spomienok",
reportáž Cécile Guérinovej,
zrealizoval Matthieu Ramsauer.
(Úvodná melódia)
(Tik-tak)
(Marc) No, keď sa mi v roku 2006
stala tá nehoda,
prebudil som za z kómy so stratou reči,
ochrnutý na polovicu tela a časť pamäte
som mal vymazanú.
(Cécile) Vymazala sa vám časť života?
(MR) Úplne, už som si nikdy na nič
nespomenul... až na jeden obraz:
ja a moja manželka, sme uprostred poľa,
vedľa auta
a máme piknik.
Problém mojej pamäte je, že sa zastavila
zhruba niekde v roku 1996.
No o desať tokov znova pracuje ako má,
no a to znamená, že v nej nie je
časopriestor,
(CG) Počkajte, takže v roku 2006 máte
nehodu, stratíte pamäť,
teda máte pocit, akoby ste boli
v roku 1996?
(MR) Presne tak.
(CG) Je tam medzera, ktorá už neexistuje?
(MR) Áno a nedá sa zmerať,
v tom zmysle, že nie je ako nejaká kazeta,
na ktorej je kúsok hudby, potom tam už
nie je a je tam pauza:
nie,mne sa to zlepilo dokopy,
prebudil som sa...
(CG) Zlepilo?
(MR) povedal som...nespoznal som
svoje dcéry
(CG) Koľko mali rokov?
(MR) Tá najstaršia mala, 2006, narodila sa
v 1991, mala teda 15 rokov
(CG) A mysleli ste si, že mala 5?
(MR) Tá druhá má 13 a najmladšia
má 10 rokov.
Tak som jej povedal: "No dobre Camille,
ale kto sú tie dve mladé dievčatá?"
Zato moja vtedajšia manželka (dnes sme
už rozvedení),
ona sa nezmenila a tak som ju spoznal.
Je pravda, že to neprijali najlepšie
Myslím, že to pre ne muselo byť ťažké.
Ja som si myslel, že tá najstaršia
je najmladšia.
Takže toto je "zlepenie".
(CG) Deti vo veku od 0 do 10,
alebo od 5 do 15
toho zo svojim ockom zažijú veľa?
(MR) Hm takto, je to... no, už som sa
neodvážil pozerať si fotky,
lebo je to akoby som si prezeral
album ľudí, ktorých
poznám z videnia alebo tak.
Sú to chvíle, ktoré som nezažil,
nevynorili sa mi z jednej fotky.