Nikdy nezabudnem na slová mojej starej mamy, ktorá umrela v exile: „Syn môj, vzdoruj Kadáfimu. Bojuj proti nemu. Ale nikdy sa nestaň Kadáfiovským revolucionárom.“ Uplynuli už takmer dva roky odkedy prepukla líbyjská revolúcia, inšpirovaná masovou mobilizáciou v časoch Tuniskej i Egyptskej revolúcie. Pripojila som sa k ostatným Líbyjčanom v krajine i mimo nej, chceli sme dni hnevu, vyvolať revolúciu proti tyranskému režimu Kaddáfiho. A tak vznikla veľká revolúcia. Mladí Líbyjčania, muži i ženy, v prednej línii volali po páde režimu, vyvolávali heslá slobody, úcty a sociálnej spravodlivosti. Ukázali príkladnú odvahu, v boji s Kaddáfiho krutovládou. Ukázali obrovský zmysel pre solidárnosť, od ďalekého východu, cez ďaleký západ, až na juh. Nakoniec po šiestich mesiacoch krutej vojny, ktorá si vyžiadala daň 50 000 obetí, sme dokázali oslobodiť našu krajinu a zvrhnúť tyrana. (Aplauz) Avšak Kaddáfi nám zanechal ťažké bremeno, dedičstvo tyranie, korupcie a zárodkov nesúladu. Počas 40 rokov Káddáfiho tyranského režimu bola zničená infraštruktúra, kultúra a morálna štruktúra líbyjskej spoločnosti. Vedomá si tejto skazy i výzvy som bola nadšená spolu s mnohými inými ženami obnovoviť líbyjskú spoločnosť, ktorá volala po otvorenej a spravodlivej premene na demokraciu a po zmierení národa. Počas bojov a po páde Kaddáfiho vzniklo v Bengházi asi 200 organizácií, v Tripolise okolo 300. Po 33 rokoch v exile som sa vrátila do Líbye a s neobyčajným nadšením som začala organizovať wokrshopy na budovanie kapacít a vodcovských schopností ľudí. S jednou úžasnou skupinou žien sme založili Hnutie líbyjských žien za mier. Je to hnutie žien, vodcov s rôznymi osudmi, ktoré bojujú za sociálnopolitické posilnenie žien a za naše právo rovnocenného postavenia pri budovaní demokracie a mieru. V predvolebnom období som spoznala zložité prostredie, ktoré sa stále viac rozdeľovalo a ktoré bolo tvorené sebeckou politikou dominancie a vylúčenia. V mene Hnutia líbyjských žien za mier som viedla iniciatívu za presadenie inkluzívneho volebného zákona, ktorý by dal každému občanovi bez ohľadu na jeho zázemie právo voliť, opustiť krajinu, a ktorý by hlavne zaistil, aby politické strany striedali mužov i ženy vertikálne a horizontálne vo volebných zoznamoch ako zips. Nakoniec bola naša iniciatíva úspešná a akceptovaná. Ženy v historicky prvých voľbách po 52 rokoch vyhrali 17,5 % kresiel v Národnom kongrese. (Aplauz) No nakoniec kúsok po kúsku nadšenie z volieb a samotnej revolúcie postupne opadlo – každý deň sme boli svedkami nových správ o násilnostiach. Jedného dňa nás čakala správa o znesvätení starobylých mešít a sufistických hrobiek. ďalší deň prišla správa o vražde amerického veľvyslanca a o útoku na veľvyslanectvo. Neskôr správy o atentáte na vojenských dôstojníkov. A každé ráno nás čakala vláda milícií, ich neustále porušovanie ľudských práv väzňov a neúcta k zákonom. Naša spoločnosť formovaná revolučnými názormi sa roztrieštila a odklonila od ideálov a princípov – slobody, dôstojnosti, sociálnej spravodlivosti – ktoré kedysi mala. Neznášanlivosť, vylúčenie a pomsta sa stali ikonami dôsledkov revolúcie. Nie som tu dnes pre to, aby som vás inšpirovala úspešným príbehom „zipsového zoznamu“ vo voľbách, ale kvôli priznaniu, že ako národ sme spravili zlé rozhodnutia. Neuprednostnili sme právo. Pretože voľby nepriniesli Líbyi mier, stabilitu a bezpečnosť. Priniesol zips s výberom mužských a ženských kandidátov mier a národné zjednotenie? Nie, nepriniesol. Čím to je? Prečo je naša spoločnosť stále rozdelená a vládne jej sebecká politika dominancie a vylúčenia, a to z radov mužov i žien? Možno nám nechýbali ženy, ale ženské hodnoty ako súcit, zľutovanie a začlenenie. Naša spoločnosť potrebuje národný dialóg a zhodu oveľa viac ako voľby, ktoré len zväčšujú polarizáciu a rozštiepenosť. Naša spoločnosť potrebuje viac kvalitatívne zastúpenie žien, než by potrebovala ich numerické, kvantitatívne zastúpenie. Musíme sa prestať správať ako zastupenci zla volajúci po nenávisti. Musíme začať zastupovať súcit a zľutovanie. Musíme rozvinúť ženskú debatu, ktorá is nielen váži ale aj realizuje súcit namiesto pomsty; spoluprácu namiesto súťaže, začlenenie namiesto odčlenenia. Toto sú ideály, ktoré vojnou rozvrátená Líbya zúfalo potrebuje, aby nastal mier. Mier je alchýmia spojenia a dopĺňania sa ženských a mužských postojov. Toto je ozajstný zips, ktorý musíme existenčne upevniť v ľuďoch, kým tak urobíme sociálno-politicky. Ako hovorí jeden verš v koráne, „Salam“ – mier – „je slovo milostivého Boha, raheem“ Slovo „raheem“, ktoré je známe vo všetkých abrahamských tradíciách, má rovnaký koreň ako arabské slovo „rahem“ – lono – ktoré symbolizuje materskú ženskosť zahŕňajúcu celé ľudstvo, z ktorého vyžaruje mužské aj ženské, všetky kmene, celé ľudstvo. A keď to lono úplne obklopuje rastúce embryo, toto božské ložisko súcitu živí celú existenciu. Učíme sa, že „Môj súcit obklopuje všetko.“ že „Môj súcit má prednosť pred mojím hnevom.“ Nech nám je všetkým daný dar súcitu. (Aplauz) Ďakujem. (Aplauz)