Guatemala sa zotavuje 
po 36-ročnom ozbrojenom konflikte.

Tento konflikt sa odohrával
počas studenej vojny.

Išlo o malú ľavicovú vzburu

a brutálnu reakciu štátu.

Za obeť mu padlo 200-tisíc civilistov.

160-tisíc z nich bolo zabitých:

malé deti, muži, ženy,
dokonca starí ľudia.

Zostáva 40-tisíc ďalších, nezvestných,

ktorých dodnes hľadáme.

Voláme ich „zmiznutí“, Desaparecidos,

83 percent obetí bolo mayského pôvodu,

boli to potomkovia

pôvodných obyvateľov Strednej Ameriky.

A len okolo 17 percent
bolo európskeho pôvodu.

Ale najdôležitejšie na tom celom je to,

že práve tí, ktorí nás mali chrániť,

polícia, armáda,

spáchali väčšinu tých zločinov.

[Páchatelia: 93 % armáda,
3 % vzbúrenci, 4 % iní]

Rodiny obetí chcú odpovede.

Chcú vedieť, čo sa stalo.

Chcú telá svojich milovaných.

Ale zo všetkého najviac chcú, aby ste vy

a celý svet vedeli,
že ich blízki sa ničím neprevinili.

Môjmu otcovi sa začali
v roku 1980 vyhrážať smrťou.

Odišli sme.

Opustili sme Guatemalu a prišli sem.

Vyrastal som v New Yorku,

presnejšie v Brooklyne,
na strednú som chodil na New Utrecht

a na vysokú na Brooklyn College.

Jedinou chybou bolo,

že som nevedel, čo sa v Guatemale deje.

Neriešil som to, bolo to príliš bolestivé.

Až v roku 1995 som sa rozhodol 
niečo s tým urobiť.

Tak som sa vrátil.

Šiel som do Guatemaly hľadať telá,

pochopiť, čo sa stalo,
a tiež nájsť časť seba samého.

Naša práca spočíva v tom,
že dávame ľuďom informácie.

Rozprávame sa s rodinami obetí
a dávame im na výber.

Oni rozhodnú,
o aké príbehy sa s nami podelia,

či nám povedia, čo videli,

alebo porozprávajú o svojich milovaných.

A čo je najdôležitejšie,

rozhodnú sa, či nám dajú kúsok seba.

Podstatu toho, čím sú.

My potom tieto vzorky DNA porovnávame

s DNA získanou z kostier.

Zároveň stále hľadáme telá.

Dnes sú z nich kostry,

väčšina vrážd sa odohrala pred 32 rokmi.

Keď nájdeme hrob,

odhrabeme ho, očistíme telo,
zdokumentujeme a exhumujeme ho.

Doslova vytiahneme kostru zo zeme.

Tieto telá prevezieme do mesta,
do nášho laboratória,

kde začne proces odhaľovania
predovšetkým dvoch vecí.

Po prvé, ako tí ľudia umreli.

Tu vidíte prestrelenú lebku odzadu

alebo napríklad ranu mačetou.

Po druhé, chceme zistiť,
kto boli títo ľudia.

Či je to dieťa,

alebo dospelý.

Či je to muž, alebo žena.

Keď máme toto hotové,

odoberieme malú vzorku kosti

a extrahujeme z nej DNA.

Samozrejme preto,

aby sme ju mohli porovnať
s DNA pozostalých.

[DNA pozostalých – DNA obete]

Najlepšie vám to vysvetlím
na dvoch príkladoch.

V prvom ide o armádny denník.

Odniekiaľ ho prepašovali v roku 1999.

Sú v ňom záznamy o tom,
ako štát sledoval svojich občanov,

ľudí, ktorí, tak ako vy,
chceli zmeniť svoju krajinu.

Viedli si o všetkom záznamy.

Jedna z vecí, čo evidovali,
je, kedy koho zabili.

V tom žltom rámiku vidíte kód,

je to tajný kód: 300.

A pri ňom je dátum.

Tá 300 znamená „popravený“,
s príslušným dátumom.

Za chvíľu uvidíte,
akú to hrá v našom príbehu rolu.

My sme v roku 2003 vykonali exhumáciu

220 tiel z 53 hrobov
na jednej vojenskej základni.

V hrobe číslo 9 sme identifikovali
DNA Sergia Saula Linaresa.

Sergio bol univerzitný profesor.

Vyštudoval na Iowa State University

a vrátil sa do Guatemaly,
aby pomohol zmeniť svoju vlasť.

Zavreli ho 23. februára 1984.

A ako vidíte, 29. marca 1984
bol popravený.

To bolo neuveriteľné.

Mali sme telo, od jeho rodiny
sme mali informácie aj DNA,

a teraz máme aj dokumenty,
ktoré presne popisujú, čo sa stalo.

Čo bolo dôležité, o dva týždne

sme mali ďalší nález z rovnakého hrobu,

vedúci k Amaciovi Villatorovi.

DNA z tela zodpovedala DNA jeho rodiny.

A potom sme si všimli,
že on bol tiež v tom denníku.

Prekvapilo nás, že bol popravený
tiež 29. marca 1984.

Rozmýšľali sme takto:
koľko tiel bolo v tom hrobe?

Šesť.

A koľko ľudí podľa denníka
popravili v ten deň?

Sedí to, šesť.

Takže ďalší budú
Dios, Hugo, Moises a Zoilo.

Všetci popravení v rovnaký deň,
každý zadržaný niekde inde a inokedy.

Dali ich do jedného hrobu.

Potrebovali sme už len získať DNA
tých štyroch zvyšných rodín.

Začali sme po nich pátrať a našli sme ich.

Takto sme identifikovali tých šesť tiel
a vrátili ich rodinám.

Druhý prípad, o ktorom budem rozprávať,

sa týka vojenskej základne
zvanej CREOMPAZ.

Znamená to „verím v mier“,
ale v skutočnosti je to akronym

Regionálneho veliteľstva 
pre mierové operácie.

Tam cvičí guatemalská armáda
vojakov z iných krajín

na misie OSN

v ďalších krajinách
ako je Haiti alebo Kongo.

Mali sme svedectvo, že na tej základni

sa nachádzajú telá, hroby.

Získali sme príkaz na prehliadku
a dve hodiny po príchode

sme našli prvý z 84 hrobov,
spolu 533 tiel.

Keď sa nad tým zamyslíte,

výcvik mierových síl nad telami mŕtvych,

to je irónia.

Tieto telá – väčšina z nich tvárou dole,
ruky zviazané za chrbtom,

zaviazané oči,
všetky možné znaky násilia –

títo popravení boli úplne bezbranní.

Ľudia, ktorých hľadá 533 rodín.

Zameriame sa na hrob číslo 15.

Všimli sme si, že tento hrob
bol plný žien a detí.

63 tiel.

Okamžite sme začali rozmýšľať,

preboha, čo to mohlo byť za prípad?

Keď som v roku 1995 prišiel do Guatemaly,

počul som o masakri zo 14. mája 1982,

keď prišla armáda, pozabíjala mužov

a ženy s deťmi naložila do helikoptér
a odviezla neznámo kam.

Hádajte.

Vzorky oblečenia z tohto hrobu
zodpovedajú odevom z regiónu,

odkiaľ boli unesení tí ľudia,

tie ženy a deti.

Takže sme spravili DNA analýzu a, áno,

identifikovali sme Martinu Rojas
a Manuela Chena.

Obaja zmizli pri tom incidente
a teraz sa to dokázalo.

Máme fyzický dôkaz, že sa to naozaj stalo

a že tých ľudí odviezli na túto základňu.

Manuel Chen mal tri roky.

Jeho mama išla s bielizňou k rieke
a nechala ho so susedkou.

Práve vtedy tam vtrhla armáda,

naložila ho do helikoptéry
a už ho nikdy nikto nevidel,

až kým sme ho nenašli v hrobe číslo 15.

Takže dnes pomocou vedy,
archeológie, antropológie a genetiky

dávame hlas nemým.

A robíme ešte niečo.

Poskytujeme súdom usvedčujúce dôkazy

v procesoch, akým bol
aj ten minuloročný v Guatemale,

v ktorom za genocídu odsúdili
generála Ríosa Montta na 80 rokov.

Dnes som vám prišiel povedať,
že toto sa deje všade –

v Mexiku sa to deje
priamo pred našimi očami

a nemôžeme to nechať len tak.

Musíme sa spojiť a rozhodnúť,

že už nebudú žiadni ďalší zmiznutí.

Žiadni zmiznutí, vážení.

OK? Žiadni zmiznutí.

Ďakujem.

(potlesk)