Podnikám v oblasti turizmu
a podporujem mier,
ale takto som nezačínal.
Keď som mal 7 rokov,
pamätám si, ako som pozeral televízor
a videl som ľudí hádzať kamene,
a myslel som si,
že to musí byť zábava.
Tak som vyšiel von na ulicu
a hádzal kamene,
ale netušil som, že mám
hádzať kamene na izraelské autá.
Namiesto toho som kameňmi
ohadzoval autá našich susedov. (Smiech)
Neboli nadšení z môjho patriotizmu.
Toto je fotka s mojím bratom.
Ten malý, to som ja,
a viem, čo si teraz myslíte:
„Aký si bol zlatý,
čo sa s tebou preboha stalo?“
Ale môjho brata,
ktorý je odo mňa starší,
zatkli, keď mal 18 rokov,
a zobrali ho do väzenia, lebo
bol obvinený z hádzania kameňov.
Bili ho, keď sa odmietol
priznať, že hádzal kamene,
v dôsledku toho mal vnútorné zranenia,
ktoré zapríčinili jeho smrť onedlho
nato, ako ho pustili z väzenia.
Bol som nahnevaný, zatrpknutý,
a nechcel som nič iné, len pomstu.
Ale to sa zmenilo, keď som mal 18.
Rozhodol som sa, že potrebujem
hebrejčinu, aby som získal prácu,
a keď som prišiel na kurz
hebrejčiny, v tej triede som
vôbec po prvý raz stretol Židov,
ktorí neboli vojaci.
Mali sme spoločných mnoho maličkých vecí,
ako napríklad, že mám rád country,
čo je na Palestínčana naozaj čudné.
Ale práve vtedy som pochopil,
že medzi nami je stena hnevu,
nenávisti a ignorancie,
ktorá nás rozdeľuje.
Rozhodol som sa,
že nezáleží na tom, čo sa mi stane.
Naozaj záleží len na tom,
ako sa s tým vysporiadam.
Preto som sa rozhodol
zasvätiť svoj život
búraniu múrov,
ktoré delia ľudí.
To robím mnohými spôsobmi.
Jedným z nich je turizmus,
ale tiež médiá a vzdelanie,
a teraz sa môžete pýtať –
ozaj, môže turizmus meniť veci?
Môže búrať múry? Áno.
Turizmus je najlepšou,
trvalo udržateľnou cestou, ako búrať múry
a vytvárať trvalo udržateľnú cestu
spolupráce
a vytvárania priateľstiev.
V roku 2009 som spoluzakladal
Mejdi Tours,
podnik, ktorý má za cieľ
spájať ľudí,
a to spolu s mojimi 2 priateľmi
Židmi, mimochodom,
a robíme to, čo už sme robili
napríklad v Jeruzaleme,
máme dvoch sprievodcov,
jedného Izraelčana a jedného Palestínčana,
ktorý spolu vedú zájazdy
a hovoria o histórii a príbehoch
a o archeológii a konfliktoch
z dvoch úplne odlišných perspektív.
Pamätám si jeden spoločný
výlet s jedným priateľom menom Kobi –
židovská kongregácia z Chicaga,
výlet sa konal v Jeruzaleme –
a zobrali sme ich do palestínskeho
utečeneckého tábora,
kde sme dostali skvelé jedlo.
Inak, toto je moja mama. Je super.
A to je palestínske
jedlo nazývané maqluba.
Znamená to „hore nohami“.
Uvaríte to s ryžou a kurčaťom
a potom to otočíte.
Najlepšie jedlo na svete.
A jedli sme spolu.
Potom bol koncert našej spoločnej skupiny,
kde sú hudobníci z Izraela a Palestíny
a tancovali sme brušné tance.
Ak žiadne nepoznáte,
neskôr vás naučím.
Ale keď sme odchádzali, obe strany
plakali, lebo sa im nechcelo odísť.
Dnes, aj po troch rokoch, vzťahy
nadviazané tam stále fungujú.
Predstavte si, že
ak by miliardu ľudí,
ktorí každý rok takto cestujú
po svete,
nezobral autobus z jedného miesta
na druhé,
z jedného hotela do druhého,
nefotili by len ľudí a kultúru z okien
autobusu,
ale by sa reálne stretávali s ľuďmi.
Viete, pamätám si skupinu moslimov
z Veľkej Británie,
ktorá navštívila dom
ortodoxnej židovskej rodiny,
spolu v piatok večerali na sabat,
jedli spolu hamin, čo je
židovské jedlo, dusené mäso,
a po chvíli im došlo,
že pred sto rokmi rodina
každého z nich prišla
z rovnakého miesta v Severnej Afrike.
Toto nie je profilová fotka
na váš Facebook.
Ani cestovanie na miesta nešťastí.
Toto je budúcnosť cestovania
a ja som vás pozval so mnou,
aby sme zmenili spôsob vášho cestovania.
Toto teraz robíme všade na svete,
od Írska cez Irán po Turecko,
a sami chodíme všade po svete,
aby sme zmenili svet.
Ďakujem.
(potlesk)