Všetci sa asi zhodneme na tom, že sme na ceste k novému modelu štátu a spoločnosti. Ale nemáme potuchy k akému, aký by mal byť. Zjavne treba diskutovať o demokracii v súčasnosti. Vezmime si to takto: Sme občanmi 21. storočia, ktorí sa snažia čo najlepšie pracovať s inštitúciami vynájdenými v 19. storočí založenými na informačnej technológii z 15. storočia. Ako taký systém vyzerá zblízka: V prvom rade, je navrhnutý pre informačné technológie viac než 500 rokov staré. A najlepší systém, aký sa pre ne dá navrhnúť, je taký, v ktorom niekoľkí denne rozhodujú v mene väčšiny. A tá väčšina každých pár rokov ide k voľbám. V druhom rade, cena za účasť v takomto systéme je veľmi vysoká. Buď máte dosť peňazí a vplyvu, alebo musíte celý život venovať politike. Musíte vstúpiť do strany a pomaly stúpať nahor, až jedného dňa snáď zasadnete k stolu, pri ktorom sa robia rozhodnutia. A v neposlednom rade, jazyk toho systému je neskutočne tajomný. Vytvorený právnikmi pre právnikov a nikto iný mu nerozumie. Teda je to systém, kde si volíme autority, ale sme úplne vynechaní z toho, ako tie autority rozhodujú. A tak v dobe, kedy nám nové informačné technológie umožňujú globálnu účasť na akomkoľvek dialógu, naše informačné bariéry sú minimálne a môžeme, viac než kedykoľvek predtým, vyjadriť svoje túžby a starosti. Náš politický systém sa za posledných 200 rokov nezmenil a očakáva od nás, že sa zmierime s rolou pasívnych prijímateľov monológu. Nie je teda prekvapením, že takýto systém môže vyprodukovať iba dva možné výsledky: ticho alebo šum. Ticho v zmysle občanov, ktorí sa nezapájajú, nechcú sa účastniť. Všeobecne sa má za to, a to sa mi vôbec nepáči, že my, občania, sme prirodzene apatickí. Že sa vyhýbame záväzkom. Ale dá sa nám vyčítať, že sa nehrnieme do centra mesta uprostred pracovného dňa na verejné pojednávanie, ktoré nebude mať žiaden vplyv? Nevyhnutne dojde k zrážke medzi zriadením ktoré už nezastupuje, stratilo schopnosť dialógu a občanmi, ktorí si čoraz viac zvykajú, že sa musia zastupovať sami. A potom tu máme šum: Čile, Argentína, Brazília, Mexiko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, USA, to sú všetko demokracie. Občania tam majú prístup k volebným urnám. Ale stále majú potrebu vyjsť do ulíc aby ich bolo počuť. Zdá sa mi, že slogan z 18. storočia, ktorý bol základom pre moderné demokracie: „Žiadne zdaňovanie bez zastúpenia,“ by sme mohli aktualizovať na „Žiadne zastúpenie bez dialógu.“ Chceme svoje miesto pri stole. A máme naň právo. Ale aby sme boli súčasťou dialógu, musíme vedieť, čo chceme ďalej, lebo politická činnosť znamená krok od pobúrenia ku konštruktívnym riešeniam. Moja generácia veľmi dobre využíva nové siete a technológie na organizovanie protestov. Takých, vďaka ktorým boli zavedené nové programy, zvrátené veľmi zlé zákony, dokonca zvrhnuté autoritárske vlády. A na toto by sme mali byť nesmierne hrdí. Ale musíme tiež uznať, že sa nám nedarí týmito sieťami a technológiami úspešne vyjadrovať alternatívy k tomu, čo vidíme a nachádzať konsenzus a budovať spojenectvá, ktoré to vyžaduje. A tak čelíme riziku, že vytvoríme obrovské mocenské vákuá ktoré rýchlo zaplnia de facto sily, ako armáda alebo vysoko motivované a už organizované skupiny, zvyčajne z extrémov spektra. Ale naša demokracia nie je len o voľbách každých pár rokov. Ani o schopnosti nahnať milióny do ulíc. A tak moja otázka znie takto, a verím, že to je najdôležitejšia otázka: Ak internet je nová kníhtlač, čo je demokraciou pre internetovú dobu? Aké inštitúcie chceme budovať pre spoločnosť 21. storočia? Odpoveď nemám, keby niečo. Nemyslím, že ju niekto má. Ale pevne verím, že túto otázku už nemôžeme ignorovať. Rada by som sa teda podelila o naše skúsenosti a o to, čo sme sa doteraz naučili, a prispela svojou troškou k tomuto dialógu. Pred dvoma rokmi sme s priateľmi v Argentíne začali rozmýšľať, „ako donútiť našich volených zástupcov k tomu, aby nás zastupovali?“ Marshall McLuhan kedysi povedal, že politika znamená riešiť problémy dneška nástrojmi včerajška. Boli sme teda motivovaní otázkou či vieme riešiť niektoré problémy dneška nástrojmi nášho každodenného života. Najprv sme vyvinuli software nazvaný DemocracyOS DemorcacyOS je open-source webová aplikácia navrhnutá ako most medzi občanmi a ich volenými zástupcami k uľahčeniu našej účasti z každodenného života. V prvom rade ste informovaní, teda každý nový projekt uvedený v kongrese je ihneď preložený a vysvetlený jasnou rečou na tejto platforme. Ale všetci vieme, že sociálna zmena nepríde len vďaka väčšej informovanosti ako skôr z konkrétnych činov. Takže lepší prístup k informáciám by mal viesť k dialógu o tom, ako ďalej a to DemocracyOS umožňuje. Veríme totiž, že demokracia nie je len o naháňaní preferencií, ale že zdravá a silná verejná debata by opäť raz mala byť jednou z jej základných hodnôt. DemocracyOS je teda o presviedčaní a o tom nechať sa presvedčiť. Je o dosahovaní konsenzu ako aj o hľadaní správneho spôsobu vyjadrovania nesúhlasu. A nakoniec môžete hlasovať za to, ako má váš volený zástupca hlasovať. A ak sa necítite spôsobilí hlasovať o určitej otázke, vždy môžete svoj hlas postúpiť niekomu inému, a tým umožniť dynamické, nové sociálne vedenie. Zrazu pre nás bolo veľmi ľahké porovnať tieto výsledky s tým, ako naši zástupcovia hlasovali v kongrese. Ale tiež sa ukázalo, že technológia sama o sebe nepostačí. Potrebovali sme nájsť činiteľov, schopných zachytiť poznanie rozšírené v spoločnosti a použiť ho k lepším, spravodlivejším rozhodnutiam. Obrátili sme sa teda na tradičné politické strany a ponúkli sme im DemocracyOS. „Tu máte platformu, s ktorou môžete vybudovať obojstranný dialóg so svojimi volebnými obvodmi.“ A áno, zlyhali sme. Na celej čiare. Poslali nás hrať sa von, ako malé deti. Mimo iného nás označili za naivných. A úprimne, s odstupom času si myslím, že sme boli. Pretože výzvy pred nami nie sú technologické. Sú kultúrne. Politické strany nikdy neboli ochotné meniť spôsoby ich rozhodovania. A tak zrazu bolo jasné, že ak toto chceme niekam posunúť, musíme to urobiť sami. A tak sme skočili do neznáma a v auguste minulého roku sme založili vlastnú politickú stranu, El Partido de la Red, Stranu Siete, v meste Buenos Aires. Ešte väčším skokom do neznáma bolo uchádzať sa vo voľbách v októbri minulého roku, s myšlienkou: Ak chceme kreslo v kongrese, náš kandidát, naši zástupcovia budú vždy voliť podľa rozhodnutí občanov cez DemocracyOS. O každom projekte uvedenom v kongrese zahlasujeme podľa toho, ako občania rozhodli na online platforme. Takto budeme hackovať politický systém. Chápali sme, že ak sa chceme účastniť dialógu, mať miesto pri stole, musíme sa stať platnými akcionármi, a to sa dá len hrou podľa pravidiel systému. Ale hackovali sme ho v tom zmysle, že sme radikálne menili spôsob, akým politická strana robí rozhodnutia. Po prvýkrát sme rozhodovali spolu s tými, ktorých sa tie rozhodnutia priamo týkali. Bol to veľmi odvážny ťah od strany starej dva mesiace v Buenos Aires. Ale pritiahlo to pozornosť. Získali sme 22 000 hlasov, to je 1,2% hlasov a boli sme druhí v miestnych voľbách. Aj keď to nestačilo na kreslo v kongrese, stačilo to na to, aby sme sa stali súčasťou dialógu. A to do takej miery, že budúci mesiac kongres, ako inštitúcia, spúšťa po prvýkrát v histórii Argentíny DemocracyOS, aby na ňom s občanmi preberal tri zákony: dva o mestskej doprave a jeden o využívaní verejných priestorov. Samozrejme, naši volení zástupcovia nehovoria „áno, budeme voliť podľa rozhodnutí občanov,“ ale sú ochotní to skúsiť. Sú ochotní otvoriť nový priestor občianskej angažovanosti a snáď budú ochotní aj načúvať. Náš politický systém sa dá zmeniť. A to nie rozvracaním, ničením, ale prepojením s nástrojmi, ktoré nám dnes umožňuje internet. Ale skutočnou výzvou je nájsť, navrhnúť, vytvoriť, zmocniť tie spoje, ktoré sú schopné inovovať, meniť šum a ticho na signál a konečne priviesť naše demokracie do 21. storočia. Netvrdím, že je to ľahké. Ale podľa našich skúseností máme šancu v tom uspieť. A v srdci viem, že to určite stojí za to. Ďakujem. (Potlesk)