Moje prianie: Chráňme naše oceány

Legendárna morská bádateľka Sylvia Earle prináša úžasné zábery oceánov – a šokujúce štatistiky o ich rapídnom ničení – v rámci svojho priania k oceneniu TED Prize: aby sme sa všetci spojili pri ochrane tohto životodarného modrého srdca našej planéty.

Keď som pred 50 rokmi
začala skúmať oceány,

nikto – ani Jacques Perrin,
ani Jacques Cousteau, ani Rachel Carson –

si nevedel predstaviť,
že by sme mohli ublížiť oceánu

čímkoľvek, čo doňho dáme,
alebo čo z neho vezmeme.

V tom čase to vyzeralo ako morský Eden,

ale dnes čelíme skôr stratenému raju.

Chcem sa s vami podeliť

o môj pohľad na zmeny v moriach,
ktoré sa týkajú nás všetkých

a ukázať, prečo je dôležité,
že za 50 rokov sme stratili

– lepšie povedané zobrali, zjedli –

viac než 90 % veľkých rýb v mori.

Prečo by nás malo trápiť, že takmer
polovica koralových útesov zmizla,

že záhadná strata kyslíka
z obrovských oblastí Pacifiku

by mala trápiť nielen tvory,
ktoré tam umierajú,

ale mala by sa mala týkať aj vás.

A naozaj sa vás aj týka.

Straší ma predstava toho, čo Ray Anderson
nazýva „dieťaťom zajtrajška“

pýtajúcim sa, prečo sme neurobili nič

pre záchranu žralokov, tuniakov
modroplutvých, kalmárov,

koralových útesov a živých oceánov,
kým bol ešte čas.

Nuž, teraz je ten čas!

Verím vo vašu pomoc

pri výskume a ochrane oceánov,

aby sme obnovili ich zdravie

a tým vrátili nádej pre ľudstvo.

Zdravie oceánov znamená zdravie pre nás.

A dúfam, že Jill Tarter chce zahrnúť
pozemšťanov, vrátane delfínov, veľrýb

a iných morských tvorov

do svojho pátrania
po inteligentnom živote vo vesmíre.

A dúfam, Jill, že jedného dňa

nájdeš dôkaz, že inteligentný život
existuje aj medzi ľuďmi na tejto planéte.

(smiech)

Fakt som to povedala?
Asi áno.

Pre mňa ako vedca

sa to všetko začalo v r. 1953,

keď som po prvýkrát vyskúšala potápanie.

Prvýkrát videla ryby plávať inde

ako na roztopenom masle
s plátkami citróna.

Obzvlášť milujem nočné potápanie;

vidíte veľa rýb,
ktoré by ste cez deň nevideli.

Potápanie vo dne v noci
bolo ľahké v 70. rokoch,

keď som viedla tím akvanautov žijúci
pod vodou celé týždne –

v rovnakej dobe, keď astronauti nechávali
svoje stopy na Mesiaci.

V roku 1979 som mala možnosť nechať
svoju stopu na dne oceánu

v tomto osobnom ponornom
zariadení zvanom JIM.

Bolo to 11 km od pobrežia a 380 m hlboko.

To je jeden z mojich obľúbených
kúpacích úborov.

Odvtedy som používala
asi 30 typov ponoriek,

rozbehla som 3 firmy a neziskovú
organizáciu zvanú Deep Search

pre navrhovanie a konštrukciu systémov

na prístup do morských hĺbok.

Viedla som 5-ročnú expedíciu
National Geographic

s názvom Udržateľné moria,

kde sme používali tieto malé ponorky.

Ovládajú sa tak ľahko,
že to zvládnu aj vedci.

Som toho živým dôkazom.

Astronauti a akvanauti sú si podobní:

naozaj si vážia dôležitosť vzduchu,
potravín, vody, teploty…

všetky veci, ktoré potrebujeme
pre život vo vesmíre alebo pod vodou.

Počula som, ako astronaut
Joe Allen vysvetľoval,

ako sa musel naučiť všetko
o jeho systémoch podpory života

a potom robiť všetko,
čo bolo v jeho silách,

aby sa o tieto systémy podpory
života staral.

Potom ukázal na toto a povedal:
„Systém podpory života.“

Musíme sa o ňom naučiť všetko, čo sa dá,

a urobiť všetko, čo je v našich silách,
aby sme sa oň starali.

Básnik Auden povedal:
„Tisíce prežili bez lásky,

nikto bez vody.“

97 % pozemskej vody tvoria oceány.

Bez modrej niet zelenej.

Ak si myslíte, že oceány nie sú dôležité,

predstavte si Zem bez nich.

Napadá mi Mars.

Žiaden oceán –
žiaden systém podpory života.

Nedávno som mala prednášku
pre Svetovú banku

a ukázala som im tento nádherný obraz Zeme

a povedala som: „Tu je to! Svetová banka!“

Tu sú všetky aktíva!

A my ich vyberáme sieťami

oveľa rýchlejšie,
než ich príroda stíha dopĺňať!

Tim Worth vraví, že ekonomika je
100 % pobočkou životného prostredia.

S každou kvapkou vody, ktorú vypijete,

s každým nádychom vzduchu

ste spojení s moriami.

Kdekoľvek na Zemi žijete.

Väčšina atmosferického kyslíka
sa vytvára v moriach.

Väčšina organickej hmoty
počas svojej existencie

tam bola absorbovaná a uchovaná

prevažne vďaka mikróbom.

Oceán riadi klímu a počasie,

stabilizuje teplotu,
tvorí chemické procesy Zeme.

Voda z morí tvorí oblaky,

potom sa vracia na zem a do morí

ako dážď a sneh,

a poskytuje domov 97 % života na svete,

možno vo vesmíre…

Bez vody nie je život,

bez modrej nie je zelená…

Napriek tomu si my ľudia myslíme,

že Zem – oceány, nebo –

sú také rozľahlé a odolné,

že nezáleží na tom, čo s nimi urobíme.

To mohla byť pravda pred 10 000 rokmi,

možno aj pred 1 000 rokmi,

ale za posledných 100 a obzvlášť 50 rokov

sme vyčerpali skoro všetky aktíva:

vzduch, vodu, voľne žijúce tvory,

ktoré umožňujú náš život.

Nové technológie nám umožňujú pochopiť

podstatu prírody,

podstatu toho, čo sa deje,

a ukazujú nám náš vplyv na Zem.

V prvom rade si musíte uvedomiť,
že máte problém.

A našťastie dnes

už vieme o problémoch viac
ako kedykoľvek predtým.

A s poznaním prichádza starostlivosť.

A so starostlivosťou prichádza nádej,

že si dokážeme nájsť udržateľné miesto

v prírodných systémoch,
ktoré nás podporujú.

Ale najprv musíme vedieť.

Pred 3 rokmi som stretla Johna Hankeho,

ktorý je vedúcim Google Earth,

a povedala som mu, ako sa mi páči
možnosť mať svet v mojich rukách

a takto sprostredkovane ho skúmať.

Ale spýtala som sa ho: Kedy to dokončíte?

Urobili ste kus práce na súši,

ale čo voda?

Odvtedy som mala
potešenie pracovať s Googlom,

s DOER Marine, s National Geographic

a desiatkami ďalších inštitúcií a vedcov
na celom svete,

aby sme dostali oceány do Google Earth.

A práve tento týždeň, minulý pondelok,

bol Google Earth doplnený.

Povážte: Priamo odtiaľto
z Convention Center

vidíme blízke akvárium,

môžme sa pozrieť, kde sedíme,

a odtiaľto sa vydať na pobrežie
– do veľkého akvária – oceánu

a na 4 kalifornské chránené
národné rezervácie

a novú sieť štátnych morských rezervácií,

kde začíname chrániť a obnovovať
časť bohatstva.

Môžme sa preniesť na Havaj

a obzrieť si skutočné Havajské ostrovy –

– nielen ten kúsok, čo trčí nad hladinu,

ale aj to, čo je pod tým,

a vidieť – moment, môžme – špľach –

priamo tu – aha –

pod vodu, vidieť to, čo vidia veľryby.

Možme preskúmať druhú stranu
Havajských ostrovov.

Môžme si cez Google Earth zaplávať

a stretnúť vráskavce dlhoplutvé.

Tu sú tí nežní obri, ktorých som
mala možnosť toľkokrát stretnúť

tvárou tvár pod vodou.

Nič sa nedá prirovnať k tomu,
keď si vás osobne prezerá veľryba.

Môžme sa zobrať a preletieť
na najhlbšie miesto:

11 km dolu, do Mariánskej priekopy,

kde dosiaľ boli len 2 ľudia.

Predstavte si to – je to len 11 km

ale boli tam
len dvaja ľudia, pred 49 rokmi.

Jednosmerné cesty sú ľahké.

Potrebujeme nové hlbokomorské ponorky.

Čo tak nejaké ocenenia za výskum oceánov?

Potrebujeme vidieť
hlboké priekopy, podmorské hory,

a porozumieť životu v morských hĺbkach.

Teraz môžeme ísť do Arktídy.

Len pred 10 rokmi som stála na ľade
na severnom póle.

Arktický oceán bez ľadu môže byť
skutočnosťou už v tomto storočí.

To je zlá správa pre ľadové medvede,

ale je to zlá správa aj pre nás.

Nadbytok CO2 nielenže vedie
ku globálnemu otepľovaniu,

ale mení aj chemické zloženie oceánov,

stávajú sa kyslejšie.

To je zlá správa pre koralové útesy
a planktón produkujúci kyslík.

To je tiež zlá správa pre nás.

Vyhadzujeme stovky miliónov ton plastov

a iných odpadov do morí.

Milióny ton vyradených rybárskych sietí,

zariadení, ktoré ďalej zabíjajú.

Upchávame oceány, dávame jedy
do obehového systému planéty

a berieme stovky miliónov
ton živých tvorov,

uhlíkových jednotiek.

Barbarsky zabíjame žraloky
pre polievku z ich plutiev,

a ničíme tak potravové reťazce,
ktoré formujú chemické procesy planéty

a riadia obeh uhlíka, obeh dusíka,

obeh kyslíka, cyklus vody –

naše systémy podpory života.

Stále zabíjame tuniaky modroplutvé,
vážne ohrozené,

oveľa potrebnejšie živé ako mŕtve.

Všetko toto sú súčasti
nášho systému podpory života.

Zabíjame s dlhými šnúrami
s hákmi s návnadou na každých pár metroch

na úsekoch dlhých 80 km aj viac.

Priemyselné vlečné siete a ťažné lode
škriabu morské dno

ako buldozéry a berú všetko,
čo im stojí v ceste.

Na Google Earth môžte vidieť lode
s vlečnými sieťami –

– v Číne, v Severnom mori,
v Mexickom zálive –

ako ničia základy
nášho systému podpory života,

zanechávajúc za sebou spúšť smrti.

Nabudúce keď si budete dávať suši, sašimi,

steak z mečúňa alebo krevetový koktail,

akékoľvek živé tvory z oceánu,

spomeňte si na ich skutočnú cenu.

Na každé kilo, ktoré ide na trh,

viac než 10 kg, často aj 100 kg,

sa vyhodí ako vedľajší úlovok.

To je dôsledok toho, že si neuvedomuje,

že existujú limity,
koľko môžeme zobrať z mora.

Tento obrázok ukazuje úbytok
morského života

od roku 1900 do roku 2000.

Najvyššie koncentrácie sú červené.

Počas môjho života, predstavte si,

90 % veľkých rýb bolo zabitých.

Väčšina korytnačiek, žralokov,
tuniakov a veľrýb

zaznamenala výrazný úbytok.

Ale sú aj dobré správy.

10 % veľkých rýb stále ostalo.

Ešte žije niekoľko vráskavcov obrovských.

V Antarktíde
stále zostáva nejaký planktón.

V Chesapeake Bay je stále pár ustríc.

Polovica koralových útesov je stále
v pomerne dobrom stave –

klenotmi zdobený pás okolo planéty.

Stále je nejaký čas – ale nie mnoho –

aby sme veci zvrátili.

Ale pokračovať tak, ako doteraz, znamená,
že o 50 rokov

nebudú žiadne koralové útesy –

a žiadny komerčný rybolov,
pretože jednoducho nebudú ryby.

Predstavte si oceán bez rýb.

Predstavte si, čo to znamená
pre náš systém podpory života.

Prírodné systémy na pevnine
sú tiež veľmi ohrozené,

ale tie problémy sú viac viditeľné

a už boli prijaté opatrenia na ochranu
stromov, vodných zdrojov, divočiny.

A v roku 1872
v Yellowstonskom národnom parku

Spojené štáty začali vytvárať
systém národných parkov,

ktorý je, podľa niektorých, najlepšou
myšlienkou, akú kedy Amerika mala.

Približne 12 % pevniny na svete
je v súčasnosti chránených:

ochraňujú biodiverzitu, zachytávajú uhlík

a vytvárajú kyslík, chránia vodné zdroje.

A v roku 1972

sme začali vytvárať

ich náprotivok v mori,

národné morské rezervácie.

To je ďalšia skvelá myšlienka.

Dobrou správou je,

že je viac ako 4000 miest
v moriach na celom svete,

ktoré majú nejaký druh ochrany.

A môžte ich nájsť na Google Earth.

Zlou správou je,

že sa musíte veľmi snažiť,
aby ste ich našli.

Za posledné 3 roky, napríklad,

USA vyhlásili 1,16 milióna km2 oceánu
za národnú pamiatku.

Ale to je zvýšenie iba z 0,6 %

na 0,8 % chráneného oceánu
v celosvetovom meradle.

Chránené územia sa zotavia,

ale chce to čas, aby sa vrátili

50-ročné ropušnice a morské ďasy,
žraloky alebo morské ostrieže,

alebo 200-ročné červenice.
(druh ryby, pozn. prekl.)

Nekonzumujeme 200-ročné kravy
alebo kurence.

Chránené oblasti dávajú nádej,

že tvory zo sna Eda Wilsona

o encyklopédii života
alebo sčítaní morského života,

nebudú žiť len ako zoznam

alebo fotografia či knižný odstavec.

Spolu s vedcami z celého sveta
sme sa pozerali na 99 % oceánu otvoreného

pre rybolov – a ťažbu nerastov, vŕtanie,
vyhadzovanie odpadu, pre čokoľvek –

aby sme našli strediská nádeje

a pokúsili sa nájsť spôsoby, ako pre ne
a pre nás zabezpečiť budúcnosť.

Ako napríklad Arktída,

kde práve teraz máme šancu
urobiť správnu vec.

Alebo Antarktída,
kde kontinent je chránený,

ale okolité moria sú oberané
o ich planktón, veľryby a ryby.

Sargasové more s 10 miliónmi km2
morského pralesa,

ktorý sa zbiera ako krmivo pre kravy.

97 % povrchu Galapág je chránených,

ale okolité moria
sa drancujú kvôli rybolovu.

To isté sa deje v Argentíne

na Patagónskom šelfe,
ktorý je vo vážnych problémoch.

Medzinárodné vody, ktorými putujú
veľryby, tuniaky a delfíny –

najväčší a najmenej
chránený ekosystém na Zemi,

zaplnený svetielkujúcimi tvormi,

žijúcimi v temných vodách v hĺbke 3 km.

Blikajú, svetielkujú a žiaria

svojím vlastným žijúcim svetlom.

Stále sú v mori miesta také nedotknuté,
aké som poznala ako dieťa.

Najbližších 10 rokov môže byť
najdôležitejších

a najbližších 10 000 rokov najlepšou
šancou, akú dostaneme, aby sme ochránili

to, čo zostalo z prírodných systémov,
ktoré nám dávajú život.

Aby sme sa vyrovnali s klimatickou zmenou,

potrebujeme nové spôsoby
získavania energie.

Potrebujeme nové, lepšie spôsoby ako čeliť
chudobe, vojnám a chorobám.

Potrebujeme veľa vecí, aby sme uchovali
svet ako lepšie miesto.

Ale všetko bude nanič,

ak neochránime oceány.

Náš osud a osud oceánov sú spojené.

Musíme pre oceán spraviť to,
čo Al Gore spravil pre nebo nad nami.

Spolu so Svetovou úniou
ochrany prírody, IUCN,

pripravujeme globálny akčný plán

na ochranu biodiverzity,

na zmiernenie a napravenie dôsledkov
klimatických zmien

na otvorenom mori
aj v pobrežných oblastiach,

kdekoľvek dokážeme identifikovať
kritické miesta.

Potrebujeme nové technológie
na mapovanie, fotografovanie a preskúmanie

tých 95 % oceánov,
ktoré sme ešte neprezreli.

Cieľom je ochrana biodiverzity

na zabezpečenie stability a odolnosti.

Potrebujeme hlbokomorské ponorky,

nové technológie na prieskum oceánov.

Potrebujeme možno expedíciu –

TED na mori –

ktorá by nám pomohla
vymyslieť ďalšie kroky.

Takže, myslím že chcete vedieť,
čo je mojím želaním.

Želám si, aby ste použili všetko,
čo máte k dispozícii –

filmy, expedície,
web, nové ponorky –

a viedli kampaň na získanie
verejnej podpory

pre globálnu sieť morských
chránených území,

stredísk nádeje dosť veľkých na to,
aby zachránili a obnovili oceán,

modré srdce našej planéty.

Koľko?

Niektorí hovoria 10 %,
niektorí 30 %.

Vy rozhodnite: akú časť svojho srdca
chcete chrániť?

Nech je to hocikoľko,

ale zlomok jedného percenta nestačí.

Moje prianie je veľké,

ale ak ho dokážeme uskutočniť,
môže to skutočne zmeniť svet

a zabezpečiť prežitie toho,

čo v skutočnosti, ako sa ukazuje,
je môj najobľúbenejší druh –

a to sme my.

Pre dnešné deti,

pre dieťa zajtrajška:

tak ako nikdy inokedy – teraz je ten čas!

Ďakujem.

(potlesk)