Ako vylepšiť demokraciu pre internetovú dobu

Pia Mancini a jej kolegovia chcú vylepšiť demokraciu nielen v Argentíne. Mobilnou open-source platformou chcú zapojiť občanov do zákonodarného procesu a postaviť kandidátov, ktorí im budú načúvať.

Všetci sa asi zhodneme na tom,

že sme na ceste k novému modelu
štátu a spoločnosti.

Ale nemáme potuchy k akému,
aký by mal byť.

Zjavne treba diskutovať
o demokracii v súčasnosti.

Vezmime si to takto:

Sme občanmi 21. storočia, ktorí sa snažia

čo najlepšie pracovať s inštitúciami
vynájdenými v 19. storočí

založenými na informačnej
technológii z 15. storočia.

Ako taký systém vyzerá zblízka:

V prvom rade, je navrhnutý
pre informačné technológie

viac než 500 rokov staré.

A najlepší systém,
aký sa pre ne dá navrhnúť,

je taký, v ktorom niekoľkí
denne rozhodujú v mene väčšiny.

A tá väčšina každých
pár rokov ide k voľbám.

V druhom rade, cena za účasť
v takomto systéme je veľmi vysoká.

Buď máte dosť peňazí a vplyvu,

alebo musíte celý život venovať politike.

Musíte vstúpiť do strany
a pomaly stúpať nahor,

až jedného dňa snáď zasadnete k stolu,

pri ktorom sa robia rozhodnutia.

A v neposlednom rade,

jazyk toho systému
je neskutočne tajomný.

Vytvorený právnikmi pre právnikov

a nikto iný mu nerozumie.

Teda je to systém,
kde si volíme autority,

ale sme úplne vynechaní z toho,
ako tie autority rozhodujú.

A tak v dobe, kedy nám
nové informačné technológie

umožňujú globálnu účasť
na akomkoľvek dialógu,

naše informačné bariéry
sú minimálne

a môžeme, viac než kedykoľvek predtým,

vyjadriť svoje túžby a starosti.

Náš politický systém sa za posledných
200 rokov nezmenil

a očakáva od nás, že sa zmierime s rolou
pasívnych prijímateľov monológu.

Nie je teda prekvapením,

že takýto systém môže vyprodukovať
iba dva možné výsledky:

ticho alebo šum.

Ticho v zmysle občanov,
ktorí sa nezapájajú, nechcú sa účastniť.

Všeobecne sa má za to,
a to sa mi vôbec nepáči,

že my, občania, sme prirodzene apatickí.
Že sa vyhýbame záväzkom.

Ale dá sa nám vyčítať, že sa nehrnieme
do centra mesta uprostred pracovného dňa

na verejné pojednávanie, ktoré
nebude mať žiaden vplyv?

Nevyhnutne dojde k zrážke medzi zriadením

ktoré už nezastupuje,
stratilo schopnosť dialógu

a občanmi, ktorí si čoraz viac zvykajú,
že sa musia zastupovať sami.

A potom tu máme šum:

Čile, Argentína, Brazília, Mexiko,
Taliansko, Francúzsko, Španielsko, USA,

to sú všetko demokracie.

Občania tam majú prístup
k volebným urnám.

Ale stále majú potrebu vyjsť do ulíc
aby ich bolo počuť.

Zdá sa mi, že slogan z 18. storočia,

ktorý bol základom pre moderné demokracie:

„Žiadne zdaňovanie bez zastúpenia,“

by sme mohli aktualizovať na
„Žiadne zastúpenie bez dialógu.“

Chceme svoje miesto pri stole.

A máme naň právo.

Ale aby sme boli súčasťou dialógu,

musíme vedieť, čo chceme ďalej,

lebo politická činnosť znamená

krok od pobúrenia
ku konštruktívnym riešeniam.

Moja generácia veľmi dobre využíva
nové siete a technológie

na organizovanie protestov.

Takých, vďaka ktorým boli
zavedené nové programy,

zvrátené veľmi zlé zákony,

dokonca zvrhnuté autoritárske vlády.

A na toto by sme mali byť nesmierne hrdí.

Ale musíme tiež uznať,

že sa nám nedarí týmito
sieťami a technológiami

úspešne vyjadrovať alternatívy
k tomu, čo vidíme

a nachádzať konsenzus a budovať
spojenectvá, ktoré to vyžaduje.

A tak čelíme riziku, že vytvoríme
obrovské mocenské vákuá

ktoré rýchlo zaplnia
de facto sily, ako armáda

alebo vysoko motivované
a už organizované skupiny,

zvyčajne z extrémov spektra.

Ale naša demokracia nie je len
o voľbách každých pár rokov.

Ani o schopnosti nahnať milióny do ulíc.

A tak moja otázka znie takto,

a verím, že to je najdôležitejšia otázka:

Ak internet je nová kníhtlač,

čo je demokraciou pre internetovú dobu?

Aké inštitúcie chceme budovať
pre spoločnosť 21. storočia?

Odpoveď nemám, keby niečo.

Nemyslím, že ju niekto má.

Ale pevne verím, že túto otázku
už nemôžeme ignorovať.

Rada by som sa teda podelila
o naše skúsenosti

a o to, čo sme sa doteraz naučili,

a prispela svojou troškou
k tomuto dialógu.

Pred dvoma rokmi sme s priateľmi
v Argentíne začali rozmýšľať,

„ako donútiť našich volených zástupcov
k tomu, aby nás zastupovali?“

Marshall McLuhan kedysi povedal,
že politika znamená

riešiť problémy dneška
nástrojmi včerajška.

Boli sme teda motivovaní otázkou

či vieme riešiť niektoré problémy dneška
nástrojmi nášho každodenného života.

Najprv sme vyvinuli software
nazvaný DemocracyOS

DemorcacyOS je open-source
webová aplikácia

navrhnutá ako most medzi občanmi
a ich volenými zástupcami

k uľahčeniu našej účasti
z každodenného života.

V prvom rade ste informovaní,

teda každý nový projekt
uvedený v kongrese

je ihneď preložený a vysvetlený
jasnou rečou na tejto platforme.

Ale všetci vieme, že sociálna zmena
nepríde len vďaka väčšej informovanosti

ako skôr z konkrétnych činov.

Takže lepší prístup k informáciám
by mal viesť k dialógu o tom, ako ďalej

a to DemocracyOS umožňuje.

Veríme totiž, že demokracia
nie je len o naháňaní preferencií,

ale že zdravá a silná verejná debata

by opäť raz mala byť jednou
z jej základných hodnôt.

DemocracyOS je teda o presviedčaní
a o tom nechať sa presvedčiť.

Je o dosahovaní konsenzu

ako aj o hľadaní správneho spôsobu
vyjadrovania nesúhlasu.

A nakoniec môžete hlasovať za to,
ako má váš volený zástupca hlasovať.

A ak sa necítite spôsobilí
hlasovať o určitej otázke,

vždy môžete svoj hlas
postúpiť niekomu inému,

a tým umožniť dynamické,
nové sociálne vedenie.

Zrazu pre nás bolo veľmi ľahké
porovnať tieto výsledky s tým,

ako naši zástupcovia hlasovali v kongrese.

Ale tiež sa ukázalo, že technológia
sama o sebe nepostačí.

Potrebovali sme nájsť činiteľov, schopných
zachytiť poznanie rozšírené v spoločnosti

a použiť ho k lepším,
spravodlivejším rozhodnutiam.

Obrátili sme sa teda
na tradičné politické strany

a ponúkli sme im DemocracyOS.

„Tu máte platformu, s ktorou môžete
vybudovať obojstranný dialóg

so svojimi volebnými obvodmi.“

A áno, zlyhali sme.

Na celej čiare.

Poslali nás hrať sa von, ako malé deti.

Mimo iného nás označili za naivných.

A úprimne, s odstupom času
si myslím, že sme boli.

Pretože výzvy pred nami nie sú
technologické. Sú kultúrne.

Politické strany nikdy neboli ochotné
meniť spôsoby ich rozhodovania.

A tak zrazu bolo jasné,
že ak toto chceme niekam posunúť,

musíme to urobiť sami.

A tak sme skočili do neznáma
a v auguste minulého roku

sme založili vlastnú politickú stranu,

El Partido de la Red,
Stranu Siete, v meste Buenos Aires.

Ešte väčším skokom do neznáma

bolo uchádzať sa vo voľbách
v októbri minulého roku, s myšlienkou:

Ak chceme kreslo v kongrese,
náš kandidát, naši zástupcovia

budú vždy voliť podľa rozhodnutí
občanov cez DemocracyOS.

O každom projekte uvedenom v kongrese

zahlasujeme podľa toho, ako občania
rozhodli na online platforme.

Takto budeme hackovať politický systém.

Chápali sme, že ak sa chceme
účastniť dialógu, mať miesto pri stole,

musíme sa stať platnými akcionármi,

a to sa dá len hrou
podľa pravidiel systému.

Ale hackovali sme ho v tom zmysle,

že sme radikálne menili spôsob,
akým politická strana robí rozhodnutia.

Po prvýkrát sme rozhodovali
spolu s tými,

ktorých sa tie rozhodnutia priamo týkali.

Bol to veľmi odvážny ťah od strany
starej dva mesiace v Buenos Aires.

Ale pritiahlo to pozornosť.

Získali sme 22 000 hlasov,
to je 1,2% hlasov

a boli sme druhí v miestnych voľbách.

Aj keď to nestačilo na kreslo v kongrese,

stačilo to na to, aby sme
sa stali súčasťou dialógu.

A to do takej miery, že budúci mesiac

kongres, ako inštitúcia, spúšťa
po prvýkrát v histórii Argentíny

DemocracyOS, aby na ňom
s občanmi preberal tri zákony:

dva o mestskej doprave
a jeden o využívaní verejných priestorov.

Samozrejme, naši volení
zástupcovia nehovoria

„áno, budeme voliť
podľa rozhodnutí občanov,“

ale sú ochotní to skúsiť.

Sú ochotní otvoriť nový priestor
občianskej angažovanosti

a snáď budú ochotní aj načúvať.

Náš politický systém sa dá zmeniť.

A to nie rozvracaním, ničením,

ale prepojením s nástrojmi,
ktoré nám dnes umožňuje internet.

Ale skutočnou výzvou je nájsť, navrhnúť,
vytvoriť, zmocniť tie spoje,

ktoré sú schopné inovovať,
meniť šum a ticho na signál

a konečne priviesť naše
demokracie do 21. storočia.

Netvrdím, že je to ľahké.

Ale podľa našich skúseností
máme šancu v tom uspieť.

A v srdci viem, že to určite stojí za to.

Ďakujem.

(Potlesk)